štvrtok, 9. júna 2016

Malá radosť dnešného dňa

Snívalo sa mi o Natálii. Vlastne ani nie priamo o nej, ale vystupovala v pozadí. Natália bola čas od času moja veľmi dobrá priateľka. Potom prišlo obdobie, že som netušila, čo sa deje. Avšak v čase, keď bola takpovediac čitateľná, súznela so mnou najviac zo všetkých. Páčili sa nám rovnaké veci, knihy, filmy, milovali sme papiernictvo, perá, zošítky, látky... Nebolo treba slov, skoro nikdy. Natália mala priateľa, s ktorým zbierali pierka. Založili si jeden zošit, kam ich lepili. Obsahoval aj kresby a popis, kde pierko našli a akému letáčikovi patrí. Nálezy boli z rôznych kútov sveta. Trochu som im závidela, že nápad nie je môj. Uvažovala som, že si vytvorím herbár, potom že budem skúmať stromy a lepiť si kúsky ich kôry a listy. Napokon žiadna ilustrovaná (ani iná) databáza nevznikla. Dnes som si na zošit s pierkami spomenula hneď ráno, keď som chcela nastúpiť do auta. Jeden asi holub, mi na okne zanechal pozdrav. Ahoj, Natália, vravím.

streda, 8. júna 2016

Slzy majú tvar člnov

Asi pred týždňom sa v bratislavskom Artfore konal krst knihy Ryby nemajú nohy môjho obľúbeného islandského spisovateľa, ktorého meno je Jón Kalman Stefánsson. Nemohla som neísť. Jón Kalman je sympatický muž, má pekné ruky a čítala som všetky jeho doteraz preložené knihy, čiže tri. Prečo Jón a prečo Island?
V denníku N som sledovala knižné tipy a jedného dňa ma zaujal článok Jany Šlinskej z Martinusu o knihe Letné svetlo, potom príde noc. Stačilo pár viet, aby som si ju hneď objednala a prečítala.

„Svet je plný snov, ktoré sa nikdy nesplnia, vyparia sa, potom sa ako rosa usadia na nebi a tam sa premenia na hviezdy na nočnej oblohe.“ 

Potom som hľadala a našla vydavateľstvo Dybbuk, ktoré vydalo český preklad dvoch (zatiaľ) častí trilógie Jóna Kalmana Stéfanssona.
Prvá má názov Ráj a peklo. Prostredníctvom islandských rybárov, ktorí sa v extrémne ťažkých podmienkach starajú o živobytie, nám autor prináša niečo neuveriteľne dojemné a hlboké.

"Šest mužů čeká ve člunu na ryby, které v moři plavou už sto dvacet miliónů let."

Chlapec stratil niekoho, kto mu rozumel - jediný. Bárdur si kvôli Miltonovmu Stratenému raju zabudol vziať kabát a v rybárskom člne na mori umrzol.

"Nic není sladké bez tebe."

Udalosť, v ktorej čítanie nepriamo spôsobí smrť, nás núti uvedomiť si, že bez kníh by sme neprežili.

"Peklo je nevědět, jestli je člověk živý nebo mrtvý..."

Téma
ako uniknúť márnosti a žiť inak, ako len čakaním na koniec, pokračuje aj v 2. dieli trilógie Smutek andělů. Chlapec musí počas najväčšej zimy, snehových búrok a víchric spolu s mlčanlivým poštárom Jensom doručiť zásielky do odľahlej časti Islandu. Snehovým vločkám, padajúcim husto na zem, hovoria smútok anjelov. Je ich ako ľudských prianí a snov o lepšom živote.

"Kdo nejde za svými sny, ztrácí srdce."

Tretia kniha trilógie Srdce človeka ešte v slovenčine ani v češtine nevyšla. Čakám na ňu už takmer rok. 

"Slzy se nedají navléct na šňůru a spustit jako třpytivé lano do temné hlubiny a vytáhnout ty, kteří zemřeli, třebaže měli žít."
  
Dnes, keď už niet kaviarne bez príbehu, keď aj chlieb zo supermarketu musí mať svoj vlastný príbeh, dnes čítam knihy Jóna Kalmana Stefánssona, ktoré sú bez strhujúceho deja, kde sa skoro nič neodohráva, žiaden úvod, jadro, záver... Napriek tomu ma niečo núti čítať a čítať. Stefánssonove knihy vytvoria atmosféru, že v teple panelákového bytu si chránim nos pred omrznutím, ba čo viac, volám na muža, chtiac mu zvestovať nejaké novinky. Zháčim sa včas. Hranica medzi skutočnosťou a snívaním je krehká.
Jón Kalman Stefánsson hovorí: "Ak môžete popísať román niekoľkými slovami, prečo sa obťažovať čítaním?"
Ja len dodávam, že nech by som povedala alebo napísala o jeho románoch čokoľvek, nikdy sa nepriblížim k zážitku, ktorý poskytujú. Možno sa niekomu spomínané knižky môžu zdať depresívne, samý sneh, fujavica, rozbúrené more, vyhasnuté životy... Je to však len prvý plán. Smútok a radosť majú podľa autora rovnaké korene.
Vo svojich dielach, a to spôsobom naozaj výnimočným, hľadá odpovede na otázky ako:

"Žili sme tak, ako sme mali žiť? Zradili sme samých seba tým, že sme nenasledovali naše sny?
Čo je lepšie ako dobrá voňavá káva skoro ráno, keď sa nebo ešte len prebúdza? A kde je život, ak nie v bozku?