štvrtok, 26. mája 2016

Hovoril mi Zďenka

Chcela by som bez pátosu napísať niečo o svojom otcovi. Je to ťažké, pretože sme nemali vzťah ako v literatúre býva medzi otcom a dcérou. Také čosi, že ako sme spolu chodili na ryby alebo ako ma učil niečo stružlikať či sa bicyklovať, v pamäti nemám.
Ako jediná dcéra v rodine som bola pravdepodobne rozmaznaná a ako dospievajúca zase mimoriadne kritická a neznesiteľná. Musela som doma hlásiť, kam idem, kedy prídem a otcovi zvlášť aj to, či tam budú chlapci. V Bulharsku rozzúrený priletel za mnou na pláž, kde som sa zhovárala s miestnym plavčíkom. Energickou gestikuláciou mu vysvetlil, že mám len pätnásť rokov a ja som sa hanbila až po korienky vlasov. Vždy niečo zahlásil, čo sa mi zdalo staromódne, ak nie priamo trápne. Málo sme sa rozprávali, preto k nejakým citovým výlevom alebo aspoň náznakom prejavu vzájomnej lásky nedochádzalo. Napriek tomu dotváral môj domov, ktorý bol bezpečný a teplý.
Otec bol elektrikár, inštalatér, zámočník a všetko možné v jednom. Budem si ho pamätať s koženou taškou na pleci, preplnenou náradím až k prasknutiu, ťažkou, že sa musel nakláňať hádam aj o 45 stupňov. Čo nedokázal opraviť, nespravil už nikto. Okrem toho bol kráľom recyklácie. Z odložených súčiastok a hlavne z nájdeného haraburdia konštruoval rôzne praktické veci neopakovateľného dizajnu. Na dvore si postavil malú udiareň a domov chodil napáchnutý. Uťahoval si z mamy a na mňa žmurkal, aby som stála na strane jeho lacného vtipu.
Potom som dospela a otec zostarol. Presťahovali sa a ja som k nim chodila už len na návštevu.
Keď sa blížil jeho odchod, veľmi intenzívne som to vnímala a zrazu mi bol bližší ako kedykoľvek predtým.
Chcela som napísať niečo o svojom otcovi, ale je to ťažké, pretože on tu už nie je a to podstatné vlastne ani nejde zachytiť.
Iba lovím spomienky a nedochádza mi, že keď najbližšie k nim domov prídem, bude tam viac prázdna. Žiadna huspenina, škvarky pre Ďurka, žiadne dohadovanie, čo sa bude variť. Napokon mi bude chýbať všetko, nad čím som len prevracala oči.
Jedno mi je ale jasné, už mi nikto nepovie Zďenka.




4 komentáre:

  1. Veľmi rád prevezmem štafetu, Zďenka. Si úžasná dcéra aj manželka.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, drahý. Len či znesieš aj moju reakciu ;-)

      Odstrániť
  2. Zdeni, krasne si to napisala ...zimomriavky ...iste ste sa navzajom mali velmi radi , vonkajsie prejavy nie su podstatne

    a mimochodom, strasne sa na otca podobas :-)

    drz sa,

    Jana Z.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jani, vždy vraveli, že som otcova dcéra, ale keby si videla bratovho syna, tak to je podoba!
      A ďakujem.

      Odstrániť