nedeľa, 23. októbra 2016

Marián a Ripka

S Jurajom máme spoločných priateľov len málo. Juraj, to je môj muž, predtým som ho označovala "vtipkár". Nieže by humor stratil, to nie, ale keď ja som odtajnená, tak nech je tu spravodlivosť. Spoločných priateľov predstavuje napríklad dvojica Marián-Ripka. Rada by som ich teraz predstavila, pretože za to stoja.
Marián je hudobník, novinár a bojovník preveľký. Hrá v skupine Solid Move na saxofóne. O hudbe a nástrojoch, koncertoch a hudobníkoch rozpráva vždy so srdcom. Mariánov životný štýl mi je sympatický. Svoj čas rozdeľuje medzi činnosti, ktoré majú zmysel a vytváraním ich prienikov robí vždy len to, čo ho baví. Tak to vidím ja a trochu mu aj závidím. Cestuje, píše články kedy chce a o čom chce. Je veľmi kritický, pomenúva veci z jeho pohľadu pravými menami a veru, niekedy mu naozaj chýba zľutovanie. Obaja máme radi prírodu, čili, ktorého vzorku nosíme so sebou na kľúčenke a dobré jedlo. Preto ma potešilo, že Marián založil stránku Zápisky gastronauta a píše recenzie na navštívené gastrozariadenia. Keby som potrebovala radu, kam na stretnutie, kávu, obed, obrátim sa určite naňho. Musím však povedať ešte jednu dôležitú informáciu. Marián má priateľku, ba až partnerku, pre ktorú by viditeľne spravil všetko na svete. Aj do Ikey s ňou chodí!
Niet divu, pretože Mariánovou Ripkou je práve naša kamarátka Kristínka.
Ako to pomenovanie vzniklo, zatiaľ nevieme, ale už sme sa dozvedeli aspoň, že Ripka sa vlastne volá Stanka. Obídem túto zapeklitosť a radšej, ako v nejakom psychologickom teste, hneď vysypem tri prívlastky, ktoré mi v súvislosti s ňou prvé prídu na myseľ: je šarmantná, pozorná, empatická. Je učiteľka slovenčiny, má rada pekné veci a rozpráva veľmi kultivovane. Nemožno ju nemať rád. Poznáme sa relatívne krátko, stretávame sa len vo štvorici na prechádzke so psom, na obede, hoci raz sme boli aj 4 dni na výlete v Mikulove, ale vždy sa cítim uvoľnene a slobodne. Nepotrebujem mať ani silou-mocou uprataný byt, keď majú prísť na návštevu. Majú zvyk priniesť kvet v kvetináči, hoci vedia, že ja nie som veľká pestovateľka. Keď si vezmú koláčové pozostatky, nádobku vrátia s čokoládou. Myslím, že toto sú iniciatívy Kristínky. Najdôležitejšie však u nej je, že sa vyznačuje vysokou mierou chápavosti. Už keď sme sa po prvýkrát stretli samé dve v kaviarni, nevychádzala som z údivu nad sebou, ako som jej bez zábran vyložila na stôl zopár svojich životných tajomstiev. A keď si budem chcieť kúpiť najnepotrebnejšiu zbytočnosť na svete len preto, že sa mi páči, hádajte, komu zavolám.
Včera naši spomínaní priatelia priniesli aj víno. Vo vínach sa veľmi nevyznám, asi preto ma na etikete prekvapilo, že okrem vlastností ako akostné značkové suché bolo aj, že víno s prívlastkom neskorý zber.
Marián a Ripka sú tiež takí kvalitní značkoví priatelia s prívlastkom inšpiratívni. Pre mňa najvyššie z možného.

štvrtok, 9. júna 2016

Malá radosť dnešného dňa

Snívalo sa mi o Natálii. Vlastne ani nie priamo o nej, ale vystupovala v pozadí. Natália bola čas od času moja veľmi dobrá priateľka. Potom prišlo obdobie, že som netušila, čo sa deje. Avšak v čase, keď bola takpovediac čitateľná, súznela so mnou najviac zo všetkých. Páčili sa nám rovnaké veci, knihy, filmy, milovali sme papiernictvo, perá, zošítky, látky... Nebolo treba slov, skoro nikdy. Natália mala priateľa, s ktorým zbierali pierka. Založili si jeden zošit, kam ich lepili. Obsahoval aj kresby a popis, kde pierko našli a akému letáčikovi patrí. Nálezy boli z rôznych kútov sveta. Trochu som im závidela, že nápad nie je môj. Uvažovala som, že si vytvorím herbár, potom že budem skúmať stromy a lepiť si kúsky ich kôry a listy. Napokon žiadna ilustrovaná (ani iná) databáza nevznikla. Dnes som si na zošit s pierkami spomenula hneď ráno, keď som chcela nastúpiť do auta. Jeden asi holub, mi na okne zanechal pozdrav. Ahoj, Natália, vravím.

streda, 8. júna 2016

Slzy majú tvar člnov

Asi pred týždňom sa v bratislavskom Artfore konal krst knihy Ryby nemajú nohy môjho obľúbeného islandského spisovateľa, ktorého meno je Jón Kalman Stefánsson. Nemohla som neísť. Jón Kalman je sympatický muž, má pekné ruky a čítala som všetky jeho doteraz preložené knihy, čiže tri. Prečo Jón a prečo Island?
V denníku N som sledovala knižné tipy a jedného dňa ma zaujal článok Jany Šlinskej z Martinusu o knihe Letné svetlo, potom príde noc. Stačilo pár viet, aby som si ju hneď objednala a prečítala.

„Svet je plný snov, ktoré sa nikdy nesplnia, vyparia sa, potom sa ako rosa usadia na nebi a tam sa premenia na hviezdy na nočnej oblohe.“ 

Potom som hľadala a našla vydavateľstvo Dybbuk, ktoré vydalo český preklad dvoch (zatiaľ) častí trilógie Jóna Kalmana Stéfanssona.
Prvá má názov Ráj a peklo. Prostredníctvom islandských rybárov, ktorí sa v extrémne ťažkých podmienkach starajú o živobytie, nám autor prináša niečo neuveriteľne dojemné a hlboké.

"Šest mužů čeká ve člunu na ryby, které v moři plavou už sto dvacet miliónů let."

Chlapec stratil niekoho, kto mu rozumel - jediný. Bárdur si kvôli Miltonovmu Stratenému raju zabudol vziať kabát a v rybárskom člne na mori umrzol.

"Nic není sladké bez tebe."

Udalosť, v ktorej čítanie nepriamo spôsobí smrť, nás núti uvedomiť si, že bez kníh by sme neprežili.

"Peklo je nevědět, jestli je člověk živý nebo mrtvý..."

Téma
ako uniknúť márnosti a žiť inak, ako len čakaním na koniec, pokračuje aj v 2. dieli trilógie Smutek andělů. Chlapec musí počas najväčšej zimy, snehových búrok a víchric spolu s mlčanlivým poštárom Jensom doručiť zásielky do odľahlej časti Islandu. Snehovým vločkám, padajúcim husto na zem, hovoria smútok anjelov. Je ich ako ľudských prianí a snov o lepšom živote.

"Kdo nejde za svými sny, ztrácí srdce."

Tretia kniha trilógie Srdce človeka ešte v slovenčine ani v češtine nevyšla. Čakám na ňu už takmer rok. 

"Slzy se nedají navléct na šňůru a spustit jako třpytivé lano do temné hlubiny a vytáhnout ty, kteří zemřeli, třebaže měli žít."
  
Dnes, keď už niet kaviarne bez príbehu, keď aj chlieb zo supermarketu musí mať svoj vlastný príbeh, dnes čítam knihy Jóna Kalmana Stefánssona, ktoré sú bez strhujúceho deja, kde sa skoro nič neodohráva, žiaden úvod, jadro, záver... Napriek tomu ma niečo núti čítať a čítať. Stefánssonove knihy vytvoria atmosféru, že v teple panelákového bytu si chránim nos pred omrznutím, ba čo viac, volám na muža, chtiac mu zvestovať nejaké novinky. Zháčim sa včas. Hranica medzi skutočnosťou a snívaním je krehká.
Jón Kalman Stefánsson hovorí: "Ak môžete popísať román niekoľkými slovami, prečo sa obťažovať čítaním?"
Ja len dodávam, že nech by som povedala alebo napísala o jeho románoch čokoľvek, nikdy sa nepriblížim k zážitku, ktorý poskytujú. Možno sa niekomu spomínané knižky môžu zdať depresívne, samý sneh, fujavica, rozbúrené more, vyhasnuté životy... Je to však len prvý plán. Smútok a radosť majú podľa autora rovnaké korene.
Vo svojich dielach, a to spôsobom naozaj výnimočným, hľadá odpovede na otázky ako:

"Žili sme tak, ako sme mali žiť? Zradili sme samých seba tým, že sme nenasledovali naše sny?
Čo je lepšie ako dobrá voňavá káva skoro ráno, keď sa nebo ešte len prebúdza? A kde je život, ak nie v bozku?

štvrtok, 26. mája 2016

Hovoril mi Zďenka

Chcela by som bez pátosu napísať niečo o svojom otcovi. Je to ťažké, pretože sme nemali vzťah ako v literatúre býva medzi otcom a dcérou. Také čosi, že ako sme spolu chodili na ryby alebo ako ma učil niečo stružlikať či sa bicyklovať, v pamäti nemám.
Ako jediná dcéra v rodine som bola pravdepodobne rozmaznaná a ako dospievajúca zase mimoriadne kritická a neznesiteľná. Musela som doma hlásiť, kam idem, kedy prídem a otcovi zvlášť aj to, či tam budú chlapci. V Bulharsku rozzúrený priletel za mnou na pláž, kde som sa zhovárala s miestnym plavčíkom. Energickou gestikuláciou mu vysvetlil, že mám len pätnásť rokov a ja som sa hanbila až po korienky vlasov. Vždy niečo zahlásil, čo sa mi zdalo staromódne, ak nie priamo trápne. Málo sme sa rozprávali, preto k nejakým citovým výlevom alebo aspoň náznakom prejavu vzájomnej lásky nedochádzalo. Napriek tomu dotváral môj domov, ktorý bol bezpečný a teplý.
Otec bol elektrikár, inštalatér, zámočník a všetko možné v jednom. Budem si ho pamätať s koženou taškou na pleci, preplnenou náradím až k prasknutiu, ťažkou, že sa musel nakláňať hádam aj o 45 stupňov. Čo nedokázal opraviť, nespravil už nikto. Okrem toho bol kráľom recyklácie. Z odložených súčiastok a hlavne z nájdeného haraburdia konštruoval rôzne praktické veci neopakovateľného dizajnu. Na dvore si postavil malú udiareň a domov chodil napáchnutý. Uťahoval si z mamy a na mňa žmurkal, aby som stála na strane jeho lacného vtipu.
Potom som dospela a otec zostarol. Presťahovali sa a ja som k nim chodila už len na návštevu.
Keď sa blížil jeho odchod, veľmi intenzívne som to vnímala a zrazu mi bol bližší ako kedykoľvek predtým.
Chcela som napísať niečo o svojom otcovi, ale je to ťažké, pretože on tu už nie je a to podstatné vlastne ani nejde zachytiť.
Iba lovím spomienky a nedochádza mi, že keď najbližšie k nim domov prídem, bude tam viac prázdna. Žiadna huspenina, škvarky pre Ďurka, žiadne dohadovanie, čo sa bude variť. Napokon mi bude chýbať všetko, nad čím som len prevracala oči.
Jedno mi je ale jasné, už mi nikto nepovie Zďenka.




sobota, 14. mája 2016

Úryvok z môjho dňa

Ráno vstávam so spevom drozdov. Je už svetlo a mačky ma rozospaté sprevádzajú do kuchyne. Mám veľa času, vstávam skoro. Z okna pozerám na diaľnicu, kde už veselo premávajú autá. Predstavujem si, kam asi tak zavčasu ľudia idú. Mám rada túto chvíľu. Deň je ešte tichý, čistý a ľahký. Skoro ešte ani nezačal a včerajšok je už len spomienka. Mandala z farebného piesku.
Otváram okno dokorán. Keď je kávovar zohriaty, môžem raňajkovať. Nasypem chrumkavé müsli do jogurtu, pripravím si kávu a aj čaj, najradšej ešte v pyžame. Najviac mi chutí káva doma, čo má ale aj jednu nevýhodu, nikde inde mi už nechutí.
Ester so zvesenou labkou leží na chladničke a Sára mňauká, lebo je tučná a vie sa vyškriabať maximálne na posteľ. Súcitim s ňou, tak jej dám aspoň mlieko, hoci odborná literatúra to zakazuje. Chvíľu si čítam správy, internet, knihu, návody, recepty...
Keď som oblečená a konečne sa rozhodnem, ktoré topánky, tašku a náušnice si vziať, odchádzam.
Vravievala som vždy, že čím menej času mám, tým viac stíham. Pripomenula som si túto svoju životnú skúsenosť a vrátila sa k svojim záľubám. Pribudli aj nové a komplexná množina možností a snov pomaly narastá. Aby ste mali predstavu:
  1. V areáli fakulty zriadili športové stredisko, tak tam chodím cvičiť a tiež do sauny.
  2. Ako som už prezradila, mojou novou vášňou je geocaching. Kam sa len vyberiem, vždy preskúmam, či v okolí nie je skrytá keš. Ak idem hľadať cielenie, najskôr si urobím prípravu. Veď som len začiatočník. Ide o vskutku časovo náročnú potechu.
  3. Ďalšou mojou aktuálnou činnosťou je doučovanie. Keďže to nie je môj každodenný chlieb, robím to rada. Až mi začína byť ľúto, že maturity sa blížia a s nimi koniec môjho ubezpečovania sa, že to ešte viem.
  4. V piatok k nám prichádza dieťa môjho dieťaťa, aby byt, ktorý som kvôli nemu vyglancovala, vrátilo do pôvodného stavu.
  5. Čítam, i keď trochu menej. Obľúbila som si pár islandských spisovateľov. Podarilo sa im vzbudiť môj záujem o Island, ktorý sa tak stal teraz mojím najnovším snom.
  6. Keď mám o čom, píšem.
  7. Približne rovnako často aj šijem. Slepá macka Martina už v oči ani nedúfa, Marcela a Margita sú ešte len vystrihnuté a čakajú na svoju chvíľu. Sem-tam ich ubezpečím, že čoskoro aj na ne príde, pohladím látku, priložím oči a ony mi uveria.
  8. Stále rada pečiem, RAW trendu som ešte nepodľahla. Žiaľ, rada aj konzumujem.
  9. Zopár predĺžených víkendov som strávila v zolnianskom byte, aby som ho "dala do poriadku", zveľadila a užila si ho. Podnájomníci odišli  a dá sa tam chodiť. Lebo človek nie je strom, aby život strávil na jedinom mieste.
  10. Pribudli mi aj noví priatelia a s nimi nové objavy. Mohla by som napísať, že spoločne strávené chvíle sú príjemné, ale to je málo. Táto dvojica si zaslúži samostatný príspevok. To však až nabudúce.
O svojich povinnostiach, domácich prácach a povrchných záujmoch nebudem písať.
Večer si zapínam kriminálku, nesústredím sa, lebo robím pri tom všeličo iné, nepochopím dej, pletú sa mi postavy, tak vypnem. Ľahnem si s knihou, prečítam dve strany a keď mi dvakrát vypadne z ruky, zhasínam a unavená zaspím. Keď raz budem zaspávať naveky, chcem odchádzať s rovnakým pocitom...
...že život bol krásny.

nedeľa, 24. apríla 2016

Nie je keš ako keš

"Asi mala nejaké dlhy", pomyslela som si pri slovách kolegyne, ktorá odchádzala so slovami, že ide kešovať. Keď sa to opakovalo a navyše sa tešila, nedalo mi a spýtala som sa, čo to teda znamená. Dozvedela som sa, alebo skôr pochopila po svojom, že ide o akúsi hru, kde sa v prírode hľadajú predmety s nulovou hodnotou - figúrky z kindervajca, gumičky a pod. a namiesto nich sa do skrýše uloží niečo podobne nezmyselné. No dobre, hrajte sa.
Ja hry nemám rada ani napriek chýru, že mám detskú dušu. S malými ľuďmi si rozumiem, to je pravda a povedzme si, povesť detskej duše tiež poteší. Človek má hneď dojem, že zostane navždy mladý, že priam fyzicky omladieva a nielen to. Detská duša určite znamená akúsi nevinnosť a čistotu. Presne takto to muselo byť myslené.
Avšak odbočila som. Pomaly po roku znovu prišla reč na kešovanie, čiže, teraz už viem, geocaching. Dozvedela som sa podrobnosti, bola mi ukázaná stránka, aplikácia v mobile a ja som zistila, že moja predstava bola úplne mylná. Ide síce naozaj o hru, ale hra je to tak sofistikovaná, že som okamžite vedela, že idem do toho. Tak sa aj stalo.
Nemám v úmysle rozpisovať sa, o čo vlastne ide, veď ako som napokon zistila, aj iní známi sa už nejaký ten čas geocachingu venujú. Len stručne: mám už 1 (slovom jednu) kešku, aj tú som našla až na druhýkrát. Ešte som si vyhliadla ďalšiu v okolí, ale tú som nenašla. Vlastne vôbec netuším nič o skrýšach. Čaká ma však toľko objavov, zistení, zážitkov a výletov, že už teraz sa teším.

utorok, 12. apríla 2016

"S" ako zástera

Kuchyňa je miesto, ktoré dáva pocit bezpečia a istoty. Viem, že som tu doma, že keď aj nemám najlepšiu náladu, varenie či pečenie spraví svoje. Výber ingrediencií, príprava, krájanie, miešanie sú činnosti predstavujúce láskavé chvíle. K nim nepochybne patrí zástera. Kedysi by som si žiadnu neobliekla ani náhodou. Pre mňa to bol kus ušmudlanej mastnej handry, ktorú by som sa hanbila čo i len trpieť v domácnosti. Dnes však už viem, že nie je zástera ako zástera.
Pitigrilli: Vegetariáni lásky
"Sanka bola z tých žien, ktoré dokážu zmeškať vlak, len aby si vypočuli nejakú pieseň."
SANKA je zástera pre ženu, ktorá sa vie tešiť zo života. Ide upiecť tortu, len čo dočíta kapitolu. Už má zásteru oblečenú a vie, že jej pristane. Torta bude výborná a tiež krásna.

Haruki Murakami: Sputnik, má láska
"Pokud by z našich nedokonalých životů zmizelo všechno, co nezbytně nepotřebujeme, nezbude nám už asi ani ta nedokonalost."
SPUTNIK je zástera pre ženu tichú a neuchopiteľnú. Rozhodla sa, že pozve na večeru priateľku. Oblečie si zásteru a pripraví niečo originálne. Iné ani nevie.

Nicol Müller: Pretože to je na láske to strašné
"Stokrát vidieť tvoje auto... potom to už nebude bolieť."
SALMA je zástera pre vášnivú a energickú ženu, ktorá rada pre niekoho varí, pečie, prestiera... Potom je šťastná.

Peter Høeg: Cit slečny Smilly pre sneh
"Zažila som veľa neskorých nocí a veľa skorých rán. Nechcela som to tak a predsa sa to tak akosi zbehlo."
SMILLA je zástera pre mladú ženu slobodnú duchom. Má chuť niečo uvariť, tak si zásteru oblečie. Do kuchyne zástera patrí. Aj puding bude viac chutiť.

pondelok, 11. apríla 2016

O troch prasiatkach

Alojz alebo Lojzo, ako ho doma volajú, je prasa plemena Piétrain a pochádza z belgického Valónska. Žije s Hermínou v útulnom chlieve na dedine. Hermína mu vyvára dobroty, stará sa o jeho spoločenský život, avšak Alojz je skromný a uzavretý. Radšej si predstavuje, že je osamelým diviakom v lese, že stravou sú mu prosté zemiaky, že sa rýpe v zemi, koľko len chce, že je po uši zablatený a slobodný... 
Hermína je jednoduchá dedinská ošípaná. Celý deň sa venuje domácnosti, upratuje, varí a stará sa o Lojza, s ktorým žije v spoločnom chlieve. Hermína má veľké srdce. Je šťastná, keď má chliev plný hostí. Vždy pre nich s láskou pripravuje dobroty od výmyslu sveta - torty, šľahačkové zákusky, zemiakové špeciality... Svojou pikantnou nátierkou sa preslávila aj v televíznej relácii o varení.
Ružena je mladé prasiatko, ktoré žije v podnájme v jednom mestskom byte. Opustila rodičovský chliev na dedine a vie, že sa tam už nevráti. Má celkom iné plány, chcela by cestovať, vidieť svet, nielen mamine hrnce a otcove smutné oči. Zatiaľ sa dostala len do okresného mesta, ale čoskoro to bude inak. Do rodného chlieva budú chodiť už len pohľadnice: Londýn, New York, Tokio...

Huslenka a Eva


Mackov nikdy nie je dosť

Dvojičky Krištof, Oliver a ich sestra Linda sú európske medvede hnedé.
Je tu ešte Demeter, vzdelaný, inteligentný medveď, ktorý žije v Yukone a zaoberá sa informatikou. Keď ho počítače unavia, ide navštíviť svojho brata Dezidera. Hlboký, chladný les na Aljaške mu vždy vráti silu.  Dezider je veľký samotár, mierumilovný vegán a venuje sa hudbe. S bratom sa stretávajú len zriedka, ale majú sa veľmi radi.

Živé vankúše

Mačka sa volá JULIANA, nič viac o nej neviem.
Kačica je KATKA, ktorá rada sníva - v spánku i bdení: o ďalekých krajinách, kam raz zaletí, až jej krídla trochu podrastú, o zelenšej tráve, o modrejšej vode, o lepšom svete... Jedného dňa sa jej všetko splní - lebo si to vysnívala.
Sliepka ZUZKA hlúpa teda nie je. I keď má hlavu maličkú, je veľmi múdra, pretože veľa číta. Najradšej má encyklopédie, ale nepohrdne ani beletriou. Má len jednu chybičku: je trochu pyšná - na svoj hrebienok, na dvojfarebné krídelká, na krásne sfarbené perie... Nakoniec - má byť na čo!





Úložiská

Textilné košíky s pútkom, taška a obaly všakovaké na elektroniku. Niektoré aj s príbehom...
 



Zhmotnené verše

Pre mnohých nie je novinka, že som vyštudovala matematiku a dlhé roky som ju s nadšením učila na gymnáziu. Už vtedy som vo svojom voľnom čase šila a neustále niečo písala. Dodnes sa stretávam s prekvapením z kombinácie matematika a umenie. Niektorí v tom vidia istú kompenzáciu, niečo ako keď koníčkom intelektuálov je práca v záhrade. Podľa mňa však kľúčom je potreba tvorivosti, prítomná v umení, v matematike a nakoniec aj v každej sekunde života. Potom sa v človeku niečo hromadí, až vznikne nutkanie pretaviť tento pocit bezbrehosti do hmoty.
V istom období som písala veľa poetických textov. Občas si ich znovu a znovu čítam. Vytvorila som päť výberov a spravila malé knižočky. Na každú som ušila látkový obal, aby boli chránené a aj pekné. Názvy majú: Ranné oči, V ktoromže to sne, Stopa v čase, Lode sveta a Vlčie príbehy.
Ešte sú tu aj prázdne zošítky tiež s obalmi, v ktorých sa sem-tam objaví obrázok a veta, síce vytrhnutá z kontextu, ale niekomu môže priniesť celkom inú súvislosť a dať nový význam. Volajú sa Marco a Polo.
 

sobota, 9. apríla 2016

Vrecoviská

V čase mojej blogovej neprítomnosti vznikli aj takéto vrecká. Niektoré boli na objednávku, iné som ušila len tak. Aj vrecká majú názvy, ale nie sú poetické, ani náhodou, tak ich tu nebudem spomínať.

 

Z núdze cnosť

Synova matka žije v Belgicku. Navzájom sa tu a tam navštevujú. Raz v období medzi dvomi našimi pobytmi išiel syn práve za mamou a tak som ho poprosila, aby mi spravil malý nákup v Creacorner. Vysvetlila som mu, v ktorej časti Bruselu sa nachádza a popísala zložitú trasu, čo ma tak vyčerpalo, že nákupný minizoznam som odovzdala bez komentára. To bola možno trochu chyba, ale nakoniec pre mňa malá výzva. Iste tušíte, že priniesol niečo celkom iné, ako som chcela. Tak vznikli maximagnetky:
Zaľúbený Róbert, Džezový kôň, Sliepka učená, Divá mačka leopardia, Trattoria lev, Rozkvitnutá mačka, Pódiový slon, Z Grécka 

Jeden pekný letný deň

Príbeh týchto dekorácií začína tiež ešte v Belgicku.  V obchodíku Creacorner som si nakúpila polotovary - figúrky z papier maché, všelijaký dekoračný papier a ešte kadečo, čo som zatiaľ nevedela, no čo použijem. Prišlo leto, ktoré sme obyčajne trávili v Bratislave a potreby na šitie som mala všetky v Bruseli. A tak som jedno horúce ráno zavítala ku švagrinej Márii, o ktorej som už písala, nanosila sem všetky nakúpené záležitosti a striedavo s plávaním v ich záhradnom bazéne som vyrábala dekorácie:
Samantha kráľovná, Carassius aurata, Terka, Máša, Félix, Z pralesa, Tonka,Lord Harold a Carl Linné.
 


Vianočné dekorácie

Zistila som, že najviac zanedbaná je stránka SOLAN handmade. Toľko vecí vzniklo a žiadna zmienka. Začnem vianočnými, aj keď je už nezvratne jar. Kedysi, už je to hlboká minulosť, som písala článok Čo ma stáli vianočné látky. Bolo to o látkach, z ktorých som šila dekorácie na vianočnú burzu slovenskej sekcie NATO v Bruseli. Organizovala ju manželka môjho spolužiaka z francúzštiny.

Pankrác, Servác a Bonifác sú mackovia vesmírni. Prišli na Zem, aby niekoho petešili, prirástli k srdcu a chránili. Nesú v sebe kúsok nekonečna, teplo hviezd a vôňu neznáma.
Rybky Konrád, Kamila a Karol boli nerozluční priatelia. Veľa toho nenarozprávali, ale rozumeli si aj bez slov. Plávali spolu oceánmi a deň čo deň objavovali nové hĺbky morí i svojich vlastných duší. Jedného dňa si však Kamila a Karol založili rodinu, odplávali do iných vôd a Konrád zostal sám. Nechceli to, ale akosi sa to tak zbehlo...
Anjel Amálka má tenké rúčky a aj nôžky ukryté pod šatami. Je krehká a ľahká ako pierko. Niekedy ju ani nevidno, iba cítiť, že je tu, že chorým sa prilepšilo a že bude dobre. Natálka je anjel inšpirácie a Julka je tu zase pre psíkov. Stará sa o nich a prináša im vianočné sny o šunke a pečienke, o teplom kúte a mäkkej poduške, o domove a pohladení...


streda, 6. apríla 2016

Aj Peter vravieval

"Vo chvíli, keď pôjdeme po istotách, je to naša najväčšia prehra."

Pracujem na študijnom oddelení. Som obklopená mladými ľuďmi, komunikujem s nimi, pomáham im, presne toto som vždy chcela. Napriek tomu prevažujú veci, ktoré neviem tak ľahko považovať iba za nejakú nutnú negatívnu súčasť. Práca by nemala byť päťdňovým čakaním na víkend. Uvedomila som si, že moje rána by mohli byť aj krajšie.
Prišla mi do cesty lákavá pracovná ponuka. Pár dní som si vravela, že to nie je pre mňa, že ma aj tak nevezmú, že tu mi je dobre atď. Potom som predsa vyplnila dotazník, ale neodoslala. Opäť pochybnosti. Čo keď ma vezmú a napokon sa neosvedčím alebo sa mi tam nebude páčiť? Pôjdem do neistoty? Keby sa ma ktokoľvek pýtal na radu, odpoviem bez váhania. Na seba má človek ale iný meter.
Dnes ráno, len čo som vstala, neumytá, strapatá, otvorila som macbook, na ploche ešte svietil otvorený vyplnený dotazník a odhodlane som stlačila ODOSLAŤ.

sobota, 2. apríla 2016

Bola som dlho preč

Vo svojom súkromnom svete som si vždy tvorila svoj priestor, svoj čas, svoj život...
I keď často nevychádzalo všetko podľa schémy, Snívanie na snehu malo zrkadliť tú krajšiu stránku žitia. Veď nariekania, ľútosti, lží a iných neduhov je medzi ľuďmi dosť.
Lež stalo sa, že jedného dňa som zrazu nemala o čom písať. Dobré sa minulo a šťastie vyprchalo. Drozd ráno dlho nezaspieval. Začala som si zvykať na život bez života. Snívanie na snehu som zablokovala podobne ako seba pred zvyškom sveta. Napriek tomu mi zostávalo už len to snívanie. Nič nebolo reálnejšie ako práve rozčítaná kniha.

Napokon ale existujú aj dobré konce...

Ďakujem všetkým, ktorí počkali.

Zdena