utorok, 1. júla 2014

Nič menej, nič viac

Poznám pár pocitov, z ktorých práve jeden, taký známy a zároveň nie, sa mi čas od času, nepozvaný, nečakaný, vracia. Príde a ja ho spoznám. Viem, že sme sa už stretli, rozpoznám tvár, len na meno nie a nie si spomenúť. Vracia sa a hoci ho čakámvždy prekvapí. Raz tu, raz zasa inde, raz ráno, inokedy večer. Ten istý, len v iných šatách. Nemožno ho nespoznať. V tichej izbe je skorý večer, za oknom les a vysoká tráva. Na stole zošit a pero. Nič viac. Všetky vnemy, obrazy, zážitky dňa spravili ryhu do môjho ľadu. Vdychujem život očami. Zo šumu lístia za vetra, z praskania ihličia krokmi a zo zvuku vody v diaľke tkám látku. Šatku z nej ušijem voňavú, živú. Nič menej...