pondelok, 30. septembra 2013

Moja súkromná rozlúčka tak trochu verejne...

Pred nejakým časom som tu vytvorila novú rubriku Človek medzi ľuďmi, do ktorej som chcela postupne prispievať článkami o ľudoch, ktorí nenápadne, ale významne ovplyvnili môj život. Nie preto, že som ich mala alebo mám rada, ale že sú to pre mňa osobnosti vskutku inšpiratívne.
Jedným takýmto človekom bol môj svokor. Chcela som s ním urobiť rozhovor, ale netrúfla som si to navrhnúť. Potom som o ňom chcela napísať niečo iné, ale v obave, že nebudem presná, som to len odkladala. Nakoniec som nestihla.
Ani teraz neviem, či slová neuškodia a nevyznejú pateticky. Peter to nemal rád.
Poznala som ho relatívne krátko. Rozprávali sme sa málo, pretože on slabšie počul, ja zas hovorím potichu. Napriek tomu medzi nami vládlo niečo ako porozumenie. Ja som vždy pochopila jeho ironický úsmev a on to vedel. Slov nebolo treba. Mala som pocit, že sa poznáme veľmi dobre a vieme, čo jeden od druhého môžeme čakať.
Peter Solan odišiel navždy. V médiách sa objavili články so životopisom, radosťami, príkoriami, fotkami a spomienkami... Ja tu teraz nechcem písať o jeho živote a tvorbe, chcem ukázať, ako som Petra vnímala ja.
Mal 84 rokov, miloval svoju ženu, nosil jej kvety, ktoré mala rada a kupoval jej kvalitné voňavky. Vedel, kde pečú najlepší chlieb, niekedy natešený priniesol domov nový druh sladkosti, čo práve objavil. Vždy veľa čítal, poznal všetky novinky v kníhkupectvách. Sám technické vymoženosti veľmi nepoužíval, ale rád ich zaobstarával iným. Dozvedel sa napríklad o čítačke elektronických kníh a hneď ju chcel darovať svojej manželke.
Bol príjemne nekonvenčný. Na Vianoce žiadne koledy, hrávala napríklad hudba z filmu Amarcord. Raz som mu darovala podľa mňa celkom pekný sveter bledej farby. Pozrel naň s údivom a s úsmevom zahlásil, že ten ale nie je už preňho. Nikdy sa nepretvaroval a bol skutočne zdvorilý. Nie tak akože, nie len tak zo slušnosti, ale zo srdca, láskavo zdvorilý. O pár týždňov neskôr si ten sveter obliekol a asi spozoroval tentokrát moje prekvapenie, lebo žmurkol a povedal, že to kvôli mne.
V mnohom sme si boli podobní. Napríklad tak ako ja mazal všetky sms-ky - bez rozmyslu a okamžite. Tiež si veľmi nepotrpel na nejaké hromadné objímačky.
Tešila som sa na každú návštevu či stretnutie. Mal krásne oči plné múdrosti a hlbokej ľudskosti. Obdivovala som jeho  triezvosť, humor, vzťah k ľuďom... Svojou bezbrehou láskou k životu, ale aj postojom k smrti ma dokázal inšpirovať ako naozaj málokto. Žiť dôstojne a v pravde - teraz viem, že toto chcem. 
Peter odišiel a ja si chcem myslieť, že len do obchodu a o chvíľu je späť... 

a tiež veriť, že umenie žiť je dedičné...

streda, 4. septembra 2013

Dve príhody z Bratislavy

Príhoda prvá
Poznáte pizzeriu Bella Napoli na rohu Obchodnej a Poštovej ulice? Bratislavčania určite. Radi sme tam chodili, lebo dobre varia a vždy bolo miesto. Tentoktát nás však prekvapilo, že časť reštaurácie (práve nefajčiarska) bola zavretá. Keď sme sa spýtali, kde sa nefajčí, odpovedali, že tu. Dobre, sadli sme si, mysliac, že aj keď je všetko pootvárané a priestory vrátane vonkajšieho sú pospájané, je tu málo hostí a dym sa k nám nedostane. Po chvíli sme na svoj omyl prišli, ale už bolo objednané, tak sme sa tvárili, že nič. Čo sa však nedalo prejsť mlčaním, bolo neskutočne nahlas pustené rádio Expres. To znamená či sa to niekomu páči či nie, je nedobrovoľne vystavený nielen nejakej agresívnej hudbe, ale musí pri jedle počúvať aj bezduché reči moderátov. Poprosili sme čašníka, či by to nemohol stíšiť alebo ešte lepšie vypnúť. So začudovaním nechápal, zdráhal sa, vraj nikto sa doteraz nesťažoval. Keď sme ale stále trvali na svojom, potom naveľa trošičku stíšil. Čo je to za zvyk? Či to mám nazvať trend alebo doba? To som taká stará, že mi to vadí? Keď jem, nepotrebujem počúvať, aké počasie je v Španielsku, ani čo sa práve deje v Egypte, dokonca ma v tejto chvíli nezaujíma ani, ako sa žije bezdomovcom v Dolnej Ždáni.
Prosím vás, poznáte v Bratislave nejakú nie veľmi drahú reštauráciu s ústretovou obsluhou, kde sa dá obyčajne naobedovať, nefajčí sa tam a nehrá hudba (alebo aspoň nie hlasno)?

Príhoda druhá
Možno som už spomínala, že veľmi rada šoférujem. Tu v Belgicku auto nepoužívam, ale v Bratislave na mňa vždy čaká moja Panda, ktorej riadenie si vyslovene užívam. Všetko ostatné (myslím servis, údržbu...) prenechávam iným. Stalo sa však, že stierače sa už premenili na gumené franforce a bola som nútená ísť kúpiť nové. Možno si myslíte, že čo je na tom? Ja som však nevedela, aké treba a keď som si predstavila ich výmenu... No nič, zašla som do Fiatu, tam mi veľmi ochotne našli potrebné a ešte mi ich aj nainštalovali. Všetko dobre dopadlo. Toto ale nie je pointa príbehu! Večer pred odchodom do Belgicka som si balila veci, prehrabávala sa v bločkoch a čo nevidím: pri jednom nákupe, kde som kartou platila cca 27€, mi strhli desaťnásobok. Zalial ma studený pot. V tej chvíli som si ani nevedela spomenúť, aký to bol nákup, nepozrela som ani dátum, ani druh tovaru, prvé, čo mi napadlo, boli potraviny. Naštartovali sme auto, ideme tam. Oželieme krásne parkovacie miesto, ale je 20.45, ešte stíhame. V polovici cesty som sa pozrela na dátum a vedela som, že ideme zle. Vo víre kadejakých myšlienok som si nakoniec spomenula, že išlo o tie stierače. Aby som dlho nenapínala: ráno sme zistili, že v sobotu je inkriminovaná pobočka zavretá, tak nám nič iné nezostávalo ako odcestovať bez vyriešenia prípadu. V pondelok sme telefonovali a neuveríte -  vraj v piatok omyl zistili a rozdiel už poslali späť na účet. Ešte v ten deň peniaze prišli.
Vlastne neviem, prečo ma tento ich čin prekvapil, keď takto by to malo fungovať.

nedeľa, 1. septembra 2013

Cesta tam a zase späť

Milí moji virtuálni priatelia! Vrátila som sa. Po viac ako mesiaci strávenom v Bratislave som sa vrátila do Bruselu. A vrátila som sa aj sem do tohto svojho blogopriestoru. Prešla som si svoje obľúbené stránky, prečítala pár príspevkov, lebo všetky sa naozaj nedali stihnúť, zapozerala som sa do plávajúcich rybičiek dolu a pocítila som takú malú radosť, že som tu. Áno, aj tu v Bruseli, aj tu na blogu.
V Bratislave a ešte predtým tu sa udiali všelijaké veci - veselé aj smutné, o ktorých sa mi teraz nechce písať.

Aby ste však boli v obraze, moja tohoročná dovolenka prebehla asi v tomto zmysle:
1. Keď sme jeden neskorý večer koncom júla dorazili domov, zistila som s hrôzou, že mačky nemajú ani jednu konzervu. Upokojila som sa pri uvedomení si, že som na Slovensku - aj keď je 20.45, môžem sa vybrať do obchodu. Tak sa aj stalo. Kráčala som medzi petržalskými panelákmi do Billy, medzi plnými kontajnermi smetí, okolo rozsvietených okien, do ktorých vidieť síce nebolo, ale hlasná vrava obyvateľov doliehala až ku mne, okolo skupinky bezdomovcov s fľaškami v ruke... zrazu som paradoxne pocítila akúsi nehu, vzťah k tomuto mestu, až lásku... Napriek všetkej úbohosti, špiny na ulici a bezútešnej atmosféry najväčšieho bratislavského sídliska som mala pocit, že tu som doma, že patrím sem a všade inde budem vždy len cudzinka.
2. Nikde sme nevycestovali. Zato som sa stihla postretávať so známymi a ponavštevovať kadekoho, niektorých aj viackrát.
3. Máme nový kávovar. V tejto chvíli musím prezradiť, že vtipkár je veľký kávičkár. Nielenže kávu obľubuje, ale aj sa zaujíma o jej pôvod, prípravu a všetko okolo. A teraz to navyše chytilo aj mňa. V Bratislave sme ochutnávali rôzne druhy plantážnych káv, učili sme sa správne kávu pomlieť a rozlišovať spôsob praženia. Najviac nám zatiaľ chutila Guatemala Antiqua. Chcela som sa dokonca prihlásiť na baristický kurz, ale keďže je leto, žiaden sa nekonal. Tak niekedy v budúcnosti.
4. Miškin Miško je čím ďalej tým viac neodolateľný. Konečne som mala možnosť s ním dosýta stráviť čas.
5. Ako som sa už v niektorom predchádzajúcom príspevku zmienila, obnovila som si profil na Sashe, kde predávam svoje handmade výrobky. Do Bratislavy som si šijací stroj nevzala a keďže nevydržím bez ručnej práce, navliekala som aspoň korálky a vyrobila som pár ozdôb. Potom som to všetko odfotila, fotky boli hrozné, tak ešte raz a ešte raz.. S fotením je oveľa viac práce ako s výrobou.
6. Včera sme pricestovali. Je tu všade ticho a čisto. Priviezla som si nové látky, nite, časopisy, knihy, ale aj napríklad hrubú múku a bryndzu. O pár dní začne francúzština a môj belgický stereotyp. Už sa celkom teším.