utorok, 25. júna 2013

Nie sme zlí

Keď sa povie učňovka, všetci si predstavia školu, kam by svoje dieťa nechceli dať. Len nech sa dobre učí, inak pôjde tam. Akoby to bol nejaký trest. Učitelia hovoria, že na učňovku chodia tí najhorší z najhorších. Človek si predstavuje už skoro nejaký diagnostický ústav.
Stolárov, maliarov, murárov by sme chceli a všetci vieme, že nájsť šikovných remeselníkov nie je ľahké, napriek tomu mnohí by boli najradšej, keby existovali len gymnáziá a s prižmúrením oka nejaké odborné školy, samozrejme s maturitou. Koľko je však takých, ktorým tá škola, povedzme si, nejde až tak, ale sú zruční a vedia kadečo zmajstrovať, poopravovať a navyše to robia radi? Aj tie nádherné šperky vyrábajú s láskou zlatníci, aj tie šaty niekto musí ušiť a nie sú to vždy absolventi VŠVU.
Skoro denne chodím okolo jednej podobnej, dokonca internátnej strednej školy. Vídavam, ako chlapci idú do školy, niekedy meškajú, niekedy sa skrývajú a fajčia, večer vidno do jedálne, kde si na táckach nesú večeru... Tí, čo denne dochádzajú, idú na električku okolo nás, sú hluční, niekedy zazvonia a utečú a vystrašia mačky. Toľkokrát som ich porovnávala so slovenskými "deckami" (ako my učitelia žiakov voláme), toľkokrát som sa zamýšľala nad opodstatnenosťou predsudkov o učňovkách...
Dnes som zase išla okolo a práve prichádzali húfy tých budúcich inštalatérov a elektrikárov. Pred školou parkovali autá, z ktorých vystupovali celé rodiny. Akadémia na záver školského roka - čítam. Rodičia čierni, bieli - bez rozdielu, čo poprichádzali na svojich bavorákoch, starých skoro-veteránoch či hromadnou dopravou, boli vyobliekaní... niektorí až nenáležite. Zaujímavé a príjemné bolo ich pozorovať. Každý mal v tvári slávnostný, šťastný výraz. Každý bol na svoje dieťa hrdý a ja verím, že právom.
Bola som naozaj dojatá.

štvrtok, 20. júna 2013

MayaMat je moja švagriná

O Márii, teda bratovej žene som už písala. Možno aj nie raz. Týmto príspevkom by som jej ale popravde chcela urobiť reklamu a ukázať môjmu malému blogosvetu, čím sa zaoberá.
O tom, že majú dvoch dospelých synov, školopovinnú dcéru, dom, záhradu a s tým súvisiace starosti a domáce práce, písať nechcem. Žiadna žena by však nebola šťastná len pri povinnostiach. Maja preto okrem iného šije. A keďže je to žena mimoriadne praktická, vyrába vkusné dekorácie do bytu. Keď sa  raz o jej vankúšoch bude hovoriť po svete, s pýchou poviem, že to je moja švagriná (hoci to slovo mi je dosť nesympatické).
Koľkokrát som sa seba spytovala, prečo sa aj ja nezaoberám niečím viac potrebným? Prečo z mojich rúk vychádzajú len zvieratká, zvieratká a iné, hoci sebekrajšie "ozdoby"? Ale kto niečo robí, ten to pozná: musím. Akoby niečo mimo mňa rozhodovalo. Nechcem ale teraz písať o mne.
Maja je žena činu. Dostane nápad a okamžite ho realizuje. Znovu musím porovnávať: nie ako ja, ktorá nápad svojím mozgomlynčekom stokrát premeliem, dokážem hodiny a hodiny vyberať látku alebo zvažovať každé slovo v texte. Maja nie. Vymyslí a spraví. Ide a ponúkne. Aké jednoduché (sa to zdá byť)!
Maji budem vždy priať, aj kvôli môjmu bračekovi s ťažkou povahou (však sme súrodenci, nie?), ale dobrým srdcom. Vybrala som na ukážku niektoré výrobky, zvyšok si môžete pozrieť tu: http://www.sashe.sk/MayaMat

pondelok, 17. júna 2013

Ako som "tvorila"

Vôbec som o tom nechcela písať, ale keď už to vyšlo na povrch, tak nech sa páči. Bola som na týždňovom tvorivom pobyte v Bad Gastein v Rakúsku. Začnem poporiadku, možno aj trochu obšírne.
 
Do môjho života, ako to už pri nových vzťahoch býva, znenazdajky pribudli ďalší ľudia. Okrem vtipkárovej rodiny sú to aj jeho kamaráti a známi z minulosti. Napríklad dvojicu Martin + Andrejka som si veľmi obľúbila a teším sa z nich.
Práve táto Andrejka mi rozprávala o nejakých víkendových kurzoch kreslenia, ktoré absolvovala, videla som jej obrázky, a teda ma nebolo treba dlho prehovárať, aby som išla s ňou na spomínaný pobyt. Chcelo by sa mi napísať, že štetec som naposledy držala v ruke na základnej škole, ale spomenula som si, že predsa len som natierala nejaké krabičky a ušité veci som občas štetcom dokončila. Bola som hlavne zvedavá (ako asi všetci, čo keď sa dopočuli, kam idem, chcú teraz vedieť, ako bolo). Chcela som lepšie spoznať Andrejku, urobiť si výlet, pobudnúť trochu v horách a zistiť, čo (ne)dokážem. Tak som sa prihlásila.
Hneď prvý zážitok bola cesta, lebo po dlhých úvahách sme sa rozhodli, že pôjdeme mojím autom. Tu musím priznať, že nemám absolútne žiadny zmysel pre orientáciu a ak nepočítam Česko, tak moja najdlhšia zahraničná cesta ako vodičky bola Bratislava - Schwechat. V Bruseli nešoférujem. Takže vtipkár nastavil GPS (ktorý podotýkam, neznášam) a išli sme. Poslušné podriadenie sa príkazom typu "...sa držte vpravo" nás bez veľkého blúdenia doviedlo do cieľa a prístroj som si nakoniec aj obľúbila.
Týždeň začal bohatou večerou so 4 chodmi a v tomto duchu sa odvíjal aj zvyšok pobytu. Prostredie bolo krásne, urobili sme si aj výlety po okolí, tu sú fotky:

No a teraz k tvorivej časti. Zišla sa nás tam zmes ľudí z rôznych kútov nielen Slovenska, rôzneho veku, s rôznymi umeleckými skúsenosťami (a predsudkami). Boli tam okrem začiatočníkov aj výtvarníci, ktorí maľujú desať-dvadsať rokov a majú vlastné galérie. Kládla som si otázku, čo sa tam chcú naučiť, ale pravdepodobne oni zmýšľali podobne o nás.
Teraz budem trochu kritická. Ak by som ja viedla kurz (akýkoľvek), najdôležitejšie pre mňa by bolo pomôcť žiakom nájsť k predmetu vzťah, aby kreslili /počítali/písali... s radosťou a aby dokázali do toho vložiť svoje srdce, inak o tvorbe ani nemá zmysel hovoriť. Zo začiatku aj bola snaha lektorky, ktorá ma osobnostne veľmi zaujala, ale potom akoby sa niečo stalo, akosi sa to vymklo a mnohí sme zostali bezradní, bez chuti a inšpirácie. Samozrejme nechcem hovoriť za všetkých a o každom. Neustále zdôrazňovanie lektora, že musíme kresliť rýchlo, technicky dokonale a využiť každú voľnú chvíľu, mi vyslovene nerobilo dobre. Ja predsa nemám ambície za týždeň sa stať maliarkou!
Niečo som si predsa len odniesla. Okrem rôznych techník práce som sa naučila, že akryl možno ľubovoľne pretierať. To som s obľubou praktizovala. Namaľovala som, pretrela - takto dokola. Nakoniec prišiel posledný deň a ja som nemala žiadny obraz. Ešte aj to posledné pretretie som odflákla. Ale div divúci, tento vlastne ani nezačatý obraz bez názvu skončil na vernisáži, ktorou bol pobyt ukončený. Dokonca som začula, ako jedna v ňom videla anjela, iná zase tvár a ja keď som sa zahľadela, tiež som v ňom zazrela - hlavu kamzíka ;-)
Najviac ma však mrzelo, že kamarátke Kate som sľúbila, že jej namaľujem rybu. Aj som si na tento účel vzala malé plátno pohľadnicového formátu, ktoré som sa však hanbila vytiahnuť, pretože uznávané boli len veľké rozmery. Posledný deň na balkóne som ale rybu predsa namaľovala:
Zhrniem. Som presvedčená, že úmysel usporiadateľov bol dobrý, nakoniec každému sa páčilo, účastníci odchádzali nadšení a s presvedčením, že prídu aj budúci rok. Pre mňa osobne bol tento pobyt hlavne skúsenosťou. Spoznala som niekoľko zaujímavých a inšpiratívnych ľudí, strávila pekný oddych s kamarátkou a zauvažovala, ako je to vlastne s tým umením a tvorivosťou vôbec...
Na záver moje obľúbené:
Alpy sú krásne, ale neubránim sa pocitu, že bezduché. Kam sa človek pozrie, tam nádherná, až pohľadnicovo sterilná scenéria. To Tatry majú predsa len trochu iné čaro!

sobota, 15. júna 2013

Ako sa teším na letnú Bratislavu

Barbora Šťastná vo svojom blogu píše, ako sa teší na leto a dovolenku a čo sa chystá robiť. Ja mám dovolenku celý rok, napriek tomu sa leta tiež nemôžem dočkať. Moje tešenie je ale trochu iné. Leto sa mi spája so Slovenskom, Bratislavou, s pobytom "doma".
 
Teším sa na všetko, čo mi tu chýba, na čo počas krátkych návštev nie je čas alebo čoho nie je nikdy dosť:

ako poriadne upracem byt a chvíľu z toho budem mať dobrý pocit
ako budem môcť hocičo a hocikedy vyhodiť
ako niečo vynikajúce upečiem a konečne to bude mať kto zjesť
ako mi Sandra spraví manikúru a kozmetiku a ponúkne najlepší šalát
ako Miške poskytnem nejaké tie rady a ona hneď neprevráti oči
ako budem kočíkovať, kúpať, prebaľovať a hlavne mojkať toho najmenšieho
ako si kúpim časopis a celý ho prečítam
ako mi nebude v byte bez svetra, ponožiek, županu zima
ako prehodím pár slov so susedom, s predavačkou, poštárkou
ako si sadnem pred televízor, budem prepínať a počuť slovenčinu
ako prídu Ivo a Lenka z Kanady
ako pôjdem v noci alebo v nedeľu (!!) do Tesca, kúpim rascový chlieb či najobyčajnejšie rožky
ako v Auparku náhodne stretnem známych
ako mi mama napečie zemiakové pagáče
ako si zašoférujem a všetky cesty budem poznať
ako pôjdeme k Morave pozrieť bociany
ako sa s Marcelom nasmejeme, on ma ostrihá, ako som nechcela, a budem spokojná


a napokon ako sa budem tešiť zase späť...

streda, 5. júna 2013

Premena

havranie mláďa spí
sila drieme
len čierne perie o tom vie...


roztiahnuť krídla a letieť
ľahnúť si ako na vodu a nechať sa niesť
unášať ľahkým, tichým vzduchoprázdnom
a s čiernym perím bielych havranov
nechať všetko tak