utorok, 28. mája 2013

Pred cestou

Tentokrát som šila pre seba:
1) obal na mini iPad
 2) obrovskú recyklo-tašku (potrebujem)






3) obal na ceruzky, štetce a pod. (nestihla som odfotiť)

Zajtra letím. Najskôr do Bratislavy, potom autom do Rakúskych Álp. Počasie nie je, ako som si predstavovala a aké ešte bude, to už vôbec netuším. Kufor mám plný na prasknutie, ale snáď ma Ryanair vezme... Teším sa ja? Ani neviem. Ale potom podám správu.

štvrtok, 23. mája 2013

Kata

Je to už dávnejšie, keď som písala o svojej kamarátke Kate a založila rubriku Fotografie KH. Pretože, ako som bola bývala spomínala, Kata fotí a jej obrázky majú dušu.
Potom som robila reorganizáciu blogu, menila som vzhľad a štruktúru tohto tu a vtedy sa (pravdepodobne) niečo udialo. Celá rubrika s fotkami a článkom zmizla! Neviem, ako je to možné, hoci - nečudujem sa, pretože takéto veci k môjmu životu patria. Strácajú sa mi (ale aj nachádzam!) veci záhadným spôsobom. Moji blízki (nechcem ukazovať prstom, ale je to hlavne vtipkár) to mávnutím ruky pripisujú zhoršujúcej sa pamäti, neporiadnosti či ľahkomyseľnosti, čo je ale číry nezmysel! Aby som veľmi nezdôrazňovala svoje sklony mať nevedecký postoj k záhadám, nájdem vždy radšej nejaké všeobecne prijateľné vysvetlenie nevysvetliteľného. Aj tak si myslím, že rozum predsa nemôže uchopiť všetko!
Takže: Fotografie KH som asi omylom vymazala. Teraz by som chcela učiniť nápravu a článok zrekonštruovať, i keď identický určite nebude...
Kata je moja najlepšia kamarátka. Neviem, či sa ešte dnes toto pomenovanie používa. Zoznámili sme sa v škôlke a neskôr na základke sme sedeli v jednej lavici. Učiteľka nás nikdy neoslovovala zdrobnelinami (vraj aby bola spravodlivá!) a my sme to brali vážne. Dodnes si inak nepovieme. V súčasnosti, keď sa dievčatá pri stretnutí zvyknú objať a častokrát aj pobozkať, so svojím domnelým chladom pôsobíme nezvyčajne. My však vieme svoje - tá odmeranosť je skutočne iba zdanlivá. Spájajú nás zážitky, o ktorých by sa dali napísať samostatné príspevky. A práve to spoločne nažité sa v dospelosti nedá dohnať ani nahradiť. Preto si myslím, že ozajstné priateľstvá vznikajú v detstve alebo nanajvýš v skorej mladosti. Vtedy sme ešte skutoční, nefalšovane zdieľame svoje pády a víťazstvá, na nič sa nehráme. A nemáme partnerov a rodiny, ktoré neskôr obvykle uprednostňujeme...
S Katou sme boli dosť odlišné, preto aj strednú školu sme si vybrali rôznu, čím skončil náš každodenný spoločný život. Odvtedy sa striedali obdobia, keď sme sa intenzívne kamarátili a keď sme sa vôbec, niekedy aj pár rokov, nevideli; keď sme takpovediac súzneli alebo naopak, vyslovene si liezli na nervy. Naše životy sa odvíjali rôzne. Dnes Kata žije v Bratislave, ja som v Belgicku...  Keď prídem domov, tak sa vždy teším, že sa stretneme. Ideme na Železnú, do Ikey, na kávu alebo sme len tak u niektorej a klebetíme - lebo aj to treba. Kata je pre mňa istota, akýsi vzťažný bod, o ktorom viem, že je tu a môžem sa spoľahnúť, aj keď sa meníme, aj keď máme rozdielne povahy, vkus, niekedy aj celkom iný pohľad na vec. Keby som to chcela zhrnúť, tak poviem: Kata je človek, ktorému by som zavolala, keby dačo...
  
Hugo s Milotou, ktorú vám týmto predstavujem, pretože patrí ku Kate.
Poznáte to miesto, Bratislavčania?

pondelok, 20. mája 2013

Hlavne nech sú tam vločky!

V niektorom z príspevkov som o sebe prezradila, že nemám rada reči o zdravej výžive. Je to tak. To však neznamená, že niečo mám proti zdravej strave. V časoch, keď označenie BIO neexistovalo a keď sa niekto zaujímal o alternatívnu stravu, vzbudil iba ľútosť alebo strach, som sama piekla chlieb z doma mletej múky, vyrábala náhrady mlieka a pod. Dnes sa iba čudujem, kde som na to všetko brala čas, chuť a energiu. Bolo to dávno... Dnes na zdravej výžive tak veľmi nelipnem. Keď mám chuť, doprajem si, a to nielen preto, že nemám pevnú vôľu. Myslím si, že dôležitejšie ako čokoľvek je poznať mieru.
Prečo ale tento hlbokomyseľný úvod? Lebo som piekla (a nie jedenkrát!) zdravý koláč (ak vôbec taký existuje). Mám totiž ovsenovločkové obdobie (chutia mi vločky v každej podobe), čo automaticky vytvára uspokojivý pocit, že sa stravujem zdravo. Okrem toho mala prísť návšteva - tajomná dvojica, o ktorej som nevedela, či náhodou nie sú vegáni, makrobiotici, či neodmietajú biely cukor, bielu múku a pod. Nakoniec ako hostia boli vďační a ja som mala možnosť zahviezdiť pochúťkou, ktorú som objavila na jednom z mojich obľúbených foodblogov Catalina peče.
Jahodovo - mandľové sušienkové rezy
Ide opäť o veľmi neforemný koláč, ktorý zas len potvrdzuje, že aj niečo škaredé môže byť mimoriadne chutné. Pre mojich čitateľov a konzumentov uvádzam mierne upravený recept.

Na koláč veľkosti 22x22 cm potrebujeme:

80 g múky (dala som hladkú špaldovú: keď zdravo, tak nech)
25 g mletých mandlí
25 g strúhaného marcipánu
70 g jemných ovsených vločiek
1 ½ lyžičky kypriaceho prášku
½ lyžičky soli
80 g nahrubo posekaných mandlí
170 g mäkkého masla
300 g hnedého cukru (mala som doma len muscovado, ale oplatilo sa)
1 ½ vajca
150 g pokrájaných jahôd

Postup:

Formu vyložíme papierom. Zmiešame suché časti. Maslo s cukrom vyšľaháme do peny. Pridáme vajce a šľaháme chvíľku ďalej. Vmiešame múčnu zmes, ale už nešľaháme. 2/3 cesta naložíme do formy lyžicou, uhladíme, rovnomerne poukladáme jahody a zakryjeme zvyškom cesta. Pečieme na 175 °C asi 30-40 minút. Necháme 10 minút chladnúť, opatrne vyberieme z formy a necháme na mriežke vychladnúť úplne.

Poznámky:
  • Lepšia by bola o niečo väčšia forma (v pôvodnom recepte 25x25 cm), ale nemala som, tak je koláč trochu hrubší a "sušienkový" v názve trochu stráca zmysel.
  • Nevadilo by aj viac jahôd alebo maliny, možno aj iné mäkké a výrazné ovocie.
  • Povrch je chrumkavý, vnútro sa rozplýva na jazyku... 
Dobrú chuť!

nedeľa, 19. mája 2013

Nové prírastky v súkromnej ZOO

Ana, Bella, Roza - než ožili...
 
"Povídání" s Ester
 
Prvé kroky vonku. A kdeže je sneh?

Dnes som tu už doma...

Keď sme prišli do Bruselu a tento blog som ešte len začínala písať, vytvorila som stránku s názvom Postrehy z Belgicka, kde bolo zaznamenané všetko, čo ma v tom čase zaujalo, udivilo, potešilo či sklamalo. Potom, keď sa mi už všetko zdalo obyčajné, keď som si zvykla a prispôsobila sa, stránku som skryla. Keď som ju jedného dňa otvorila a začítala sa, prišlo mi ľúto, že je skrytá. Možno ju niekto ani nestihol zaregistrovať a o chvíľu náš pobyt tu skončí a... Rozhodla som sa, že obsah stránky predsa len sprístupním. Tak teda - Moje postrehy z Belgicka
  • Okná mnohých domov nemajú záclony, závesy, rolety či žalúzie, čo umožňuje okoloidúcim nahliadnuť ľuďom do bytov a tak trochu i do životov. Vraj to tak chcú. Nech sa páči, vitajte!
  • Pred domami nestoja kontajnery na odpad. Domácnosti si musia smeti triediť a zbierať do špeciálnych sáčkov. Potom v určené dni, nie inokedy, treba sáčky vyložiť pred dom a ak sú správne triedené, včas vyložené, uzavreté, smetiari ich láskavo vezmú.

Dnes nám nezobrali modrý sáčok - obaly a nalepili naň veľký šesťuholník STOP. Uvažujem, čo také som tam hodila, čo tam nepatrí..

Nedávno som videla, ako ráno jeden pán v trenkách a tielku chcel vyložiť tie svoje sáčky a keď uvidel, že smetiarske auto tade už išlo, prebehol s nimi na druhú stranu cesty - tak, ako bol a úplne bosý.. práve najviac mrzlo..
  • Väčšina vodičov používa po celý rok letné pneumatiky. Potom keď napadne centimeter snehu, je to veľká udalosť; desaťminútová cesta v meste trvá aj dve hodiny.
  • Keď kuriér prinesie balík a nikoho nezastihne, pokojne ho nechá hoci aj v daždi vonku pred domom. A to je ten lepší prípad. Inokedy nechá výhražný odkaz, že ak na druhý deň medzi 9. a 16. nebudete doma, hrozí vám pokuta.. Vezmem si teda dovolenku? 
  • Chodci majú bezpodmienečnú, absolútnu prednosť.
  • Pred neďalekou školou vo Woluwe Saint Pierre každé ráno stojí dôležitý pánko v reflexnej veste s nápisom Prevention a riadi dopravu, ktorá na tejto ulici nie je ani zďaleka rušná. Sleduje pozorne okolie a len čo sa niekto i len priblíži k prechodu, okamžite reaguje a zastavuje auto, čo sa tam prípadne objavilo. Škoda neprejsť..
  • Je tu veľa obrovských tučných holubov. Sú zvyknuté, že vždy im niekto nasype starý chlieb.
  • Ľudia sú tu otužilí. Ešte v decembri som stretávala ženy v balerínkach-samozrejme bez ponožiek.
  • V parku Woluwe a blízkom okolí voľne žije jeden druh papagájov. Sú veľké zelené, hlasno škriekajú a obľubujú naháňačky v korunách vysokých stromov. Naháňajú aj nič netušiace veveričky.
  • Nikdy som nevidela toľko veveričiek a ďatľov..
  • Často sa koná celonárodný štrajk. Vtedy 24 hodín nefunguje žiadna verejná doprava, letiská, školy, úrady..
  • Gule, ktoré bývajú namiesto kľučiek zvonka, sú umiestnené v strede dvier.
  • Na poštách, úradoch, v bankách pracujú prevažne muži.
  • Nie je neobvyklé, že aj upratovanie spoločných priestorov, obchodov a pod. vykonávajú muži.
  • V školách v stredu nie je popoludňajšie vyučovanie, čomu sú prispôsobené aj cestovné poriadky. V stredu je všetko inak. 
  • Domy majú úzke schodiská, a tak je zvyk nábytok sťahovať cez okná, ktoré sú práve preto vysoké a voči podlahe nízko položené. Je radosť prechádzať sa uličkami a pozorovať, čo všetko je na širokých parapetách položené. Krásne veci... a v koľkých oknách sedí mačka!

 

nedeľa, 12. mája 2013

Kráľovské skleníky - veľké sklamanie!

Krásny deň vám želám napriek tomu, že je nedeľa. Nemám nedele rada. Vlastne ani neviem prečo. Žeby pozostatok zo školských čias, keď sa schyľovalo k pondelku? Alebo z čias, keď mi ťažko padlo zniesť, ako nedeľu všetky rodiny trávia spolu, ako každý niekoho má a každý je s niekým...? Dnes je všetko inak, aj ja som už iná, ale piatky mám predsa len radšej.
Tento piatok sme boli pozrieť slávne Serres royales de Laeken. Sú otvorené pre verejnosť len tri týždne v roku, práve dnes ich znovu na rok zavrú, tak bol najvyšší čas ísť. Musím povedať, že kvety a rastliny vôbec ma vždy vedia očariť, ale táto akcia bola pre mňa veľkým sklamaním.
Celý čas som mrzla mysliac si, že v skleníku predsa bude teplo - 1. omyl. Keď sme vystáli kilometrový rad na lístky, počas čoho som dvakrát vyťahovala a skladala dáždnik, radostne som vykročila, nepríjemnosti sú za nami - omyl 2.. Veľké prekvapenie: ďalší rad! Ten však už koniec nemal. Posúvali sme sa v ňom po úzkych chodníkoch presklených hál a keď sa náhodou niekto niekde pristavil, prítomní strážnici ho okamžite poháňali vpred. Kam sme sa to dostali? Akosi som tú zeleň nedokázala vnímať. Až doma som si pozrela, čo som nafotila. Škoda (alebo šťastie?), že ten dav nie je ani na jednej. Tu je malý výber:
Aby som zas neklamala, jeden úsek, keď sa prechádzalo z jedného skleníka do iného, bol vonku. Tu sa dav trochu rozpŕchol, trochu sme si vydýchli... Bolo to osviežujúce. Uvedomila som si, ako prirodzené prostredie pre rastliny robí svoje. Zrazu mi tie obyčajné stromy prišli neskutočne čarovné.
 
Takže až si budete plánovať návštevu Bruselu a chcieť vidieť, čo také kráľ vo svojich skleníkoch pestuje, nenechajte si to na poslednú chvíľu.

utorok, 7. mája 2013

Bruselský víkend

V sobotu bol v Rade EÚ deň otvorených dverí.
Niežeby som priestory budovy nepoznala, bola som tam párkrát aj na obede, ale rozhodla som sa, že jedna oficiálna prehliadka s výkladom nezaškodí. Najskôr som vo vstupnej hale obehla stánky jednotlivých krajín, potom som zhliadla film o práci tejto inštitúcie a nakoniec dobrovoľne absolvovala 20-minútovú pochôdzku po budove v skupinke, ktorú viedol sympatický mladý pracovník (architekt) Roland (aspoň že to).
Ukázalo sa, že i keď slovám hovoreného textu zhruba rozumiem, ako celok ten nepochybne zaujímavý výklad neviem dať dohromady.
Najviac som sa však strápnila pri afgánskom stánku. Zaujala ma tam  delegátka nejasného veku oblečená v akomsi kroji.
Podišla som bližšie pozrieť vystavené rôzne dobové (alebo súčasné?) časti odevov, výrazne zdobené, ale aj tak som nemohla odtrhnúť oči od spomínanej slečny. Akoby sem vôbec nepatrila. Samozrejme si musela všimnúť môj udivený pohľad a spýtala sa, či chcem vyplniť dotazník. V angličtine, vo francúzštine? Vyberám si francúzštinu. 6 otázok o Afganistane, ku každej 3 ponúknuté možnosti odpovede. Nemala som na očiach okuliare, vybrať ich z tašky mi v tej chvíli prišlo nemožné, ako-tak som čo-to prečítala, nerozumela som, nevedela... čo teraz... nič, zakrúžkujem náhodne, veď i tak je to anonymné a môj hárok určite len položia medzi ostatné. Hotovo, odovzdávam. Delegátka si ale predo mnou odpovede prečítala a s neskrývaným opovrhnutím povedala zdvorilo "I´m sorry...". Určite to boli primitívne otázky, na ktoré by sa patrilo poznať odpoveď. Akoby sa cudzinca opýtali, pri akom mori leží Slovensko. Afganistan! No načo som len k tomu stánku išla?
Na chvíľu som plávala v pocite ako na konkurze do detského speváckeho zboru, na ktorý nás s kamarátkou Katou vzali jej rodičia. Ju zobrali a mne zbormajster po mojom výkone zobral sebavedomie slovami "tak toto bohužiaľ...". Na celý život.

Teraz trošku o inom. Avenue de Tervuren je dlhočizná ulica v Bruseli, na ktorej sa každý rok konajú oslavy výročia jej vzniku. Doprava je uzavretá a po celej jej dĺžke sú rozostavané atrakcie pre deti, stánky s občerstvením a od výmyslu sveta kadečím.
 
Každý rok súčasťou osláv je aj výstava starých áut, ktoré jedno vedľa druhého v pozadí s parkom sú ozaj krásne.
Tento rok sa oslavovalo 117. výročie a ja som v nedeľu vyšla už druhýkrát zamiešať sa do masy národov, národností a rás. Boli v ponuke národné jedlá, rôzne krajové špeciality, videla som, čím sa zaoberajú Afričania, čo vyrábajú Mexičania, čo predávajú Poliaci, Nemci...
 A to sa mi práve v Bruseli najviac páči - tá rozmanitosť.