nedeľa, 28. apríla 2013

Manfredov autobus

Tak ako každý obrázok, kvet, zošit, každý obľúbený predmet majú svoj príbeh, tak aj recept na Marcipánovo - ananásový koláč, ktorý sa chystám uverejniť, ho má.
Už som písala o svojich dvoch kamarátkach - kolegyniach z gymnázia, kde som učila (tu), ale nezmienila som sa, že prvé roky s nami sedel v kabinete aj jeden učiteľ, teda muž. Mužov v školstve je ešte stále pomenej a musím povedať, že všetci, ktorých som za tie roky spoznala, boli výnimoční a neprehliadnuteľní (niektorí ako ozajstné karikatúry).
Manfred patril k tým obľúbeným - medzi žiakmi aj medzi kolegami. Učil matematiku a geografiu v bilingválnych triedach po nemecky, denne dochádzal z Viedne a svoju prácu miloval. Naučil sa dokonca hovoriť takou smiešnou slovenčinou. Bol mladý a obrovský, mal maličkú tenkú ženu a troch synov. Veľmi pekne o svojej rodine hovorieval. Doma vraj varil iba on.
Že bol vynikajúci kuchár, nás presvedčil neraz, keď na rôzne oslavy nosil všelijaké dobré veci, neskôr už aj s vytlačeným a rozmnoženým receptom (v nemčine). Jeden taký mám aj ja dodnes odložený. Len jeden, pretože vtedy som bola ešte mladučká a vareniu a pečeniu som vtedy veľkú pozornosť nevenovala. Keď poriadal poslednú - rozlúčkovú party, tak som sa náhodou zúčastnila a ako vtedy najprísnejšia vegetariánka som nemala do čoho ďobnúť. Všade samé mäso-údeniny. Jedine torta, ak sa ten koláč dal tak nazvať, ma mohla zachrániť. Mala tvar ako autobus (už to ma znechutilo) - obdĺžnik obliaty čokoládou, okná z ananásu... Niekto ho rozkrojil a prišlo ďalšie moje sklamanie. Žiadna náplň, žlté cesto akoby piškótové - veď to je obyčajná bábovka, povedala som si s opovrhnutím. No ale napriek všetkému som ochutnala. Neuveriteľné! Autobus prekonal všetky moje očakávania. Vzala som si recept a odvtedy som ho piekla už miliónkrát (aj keď nikdy nie ako autobus).
Manfreda som dvadsať rokov nevidela, ale nezabúdam sa naňho vždy spýtať kolegýň, ktoré sú s ním v kontakte. Na niektorých ľudí sa len tak nezabúda.
Dnes prinášam spomínaný recept (v slovenčine) a dúfam, že ak koláč/tortu/bábovku/autobus spravíte, budete rovnako milo prekvapení.

Na tortovú formu s priemerom 26 cm potrebujeme:
 
300 g marcipánu (alebo 120 g mandlí, 60 g práškového cukru, 60 g kryštálového cukru, 1 vajce)
175 g tuku
175 g cukru
2 kávové lyžičky vanilkového cukru
3 vajcia
300 g hladkej múky
2 kávové lyžičky prášku do pečiva
300 g ananásového kompótu

Poleva:
100 g čokolády
200 g masla

Postup:

Dno tortovej formy vyložíme papierom na pečenie. Rúru predhrejeme na 180 °C (teplovzdušnú na 160 °C, plynovú na stupeň 2-3).
Vymiešame do penista maslo a cukor, postupne pridávame vajcia a nakoniec nastrúhaný marcipán. Zmiešame múku a kypriaci prášok a vmiešame do masy. Nakoniec pridáme nadrobno pokrájaný ananás. Pár kúskov si môžeme odložiť na ozdobu. Cesto preložíme do pripravenej formy a povrch vyhladíme. Vložíme do rúry a upečieme dozlatista. Koláč by mal zostať vo vnútri vlhký, radšej ho častejšie skontrolujeme, aby veľmi nevyschol.
Na polevu roztopíme čokoládu s maslom alebo použijeme takú, na ktorú sme zvyknutí.

Poznámka:
Vtedy sa u nás pravý marcipán nedal len tak kúpiť. Vyrobili sme ho doma vyšľahaním prísad, uvedených v zátvorke.

piatok, 26. apríla 2013

Čo povedia fotografie?

Od napísania môjho posledného príspevku k dnešnému dňu uplynul teda že nejaký čas! Chvíľu som bola aj na Slovensku, ale ako výhovorka to neobstojí. Vyhovárať sa však ani nechcem. Jednoducho moja myseľ, moje srdce, moja duša boli kdesi celkom inde.
Ani dnes sa nechystám veľa toho napísať, len som chcela ukázať pár svojich starých fotiek. Predtým som si myslela, že sa tak nestane, že tento súkromný blog nikdy nebude až taký súkromný... Pravda ale je, že text býva často omnoho intímnejší a odhliadnuc od obsahu, slová, štýl a atmosféra napísaného neraz odhalia oveľa viac. Obrázky sú len obrázky.
Takže vitajte na mojej retrovýstavke Ja a moje krásne deti.


 Čo cítite z tých fotiek?