pondelok, 25. marca 2013

Trochu o Hugovi

Hugo nie je macík. Hugo nie je ani pes, ani povedzme mravenčiar, ktorého by prípadne mohol pripomínať. Hugo patrí do rodiny kapsíkov. Je to kapsík osobný. Keď treba, vie spraviť zázrak. Nosí malú taštičku, kde má na to všetko potrebné.
Hugo je tichý, veľa toho nenarozpráva, ale zato rád počúva a pozoruje. Je chápavý, diskrétny a láskavý.  Často sa smeje a spieva. Teší sa, ak ho niekam vezmem, niečo uvidí a zažije.
 
V električke číslo 39 smer Montgomery, ostatné Place du Roi Vainqueur - Etterbeek.
Hugo má širokú rodinu, roztrúsenú po celom Slovensku a Česku a ktovie, kde ešte. Jedna jeho sestra - Milota - býva v Bratislave. Onedlho sa opäť uvidia - po dlhom čase, tak sa tešia. Ak bude pekne, niekde vybehnú a možno aj fotky budú.

V ktoromže to sne

Vyšla som do svojej izby na poschodí. Bola som doma sama, čo mi nikdy nevadilo. Tentokrát ma však ovládol nedobrý pocit. Akoby tu bol ešte niekto. Podkrovná izba mala jedno malé okno, vysoké asi 30 cm. Čudné bolo, že som ním videla na chodník, a to nie zvrchu, ale rovno ľuďom do tváre. Počula som nejasnú vravu. Hovorili o mne, ale nerozumela som im. Zatiahla som žalúzie. Od strachu som nedokázala vyjsť z izby ani na potrebu. Bol to ten druh najhoršieho strachu, proti ktorému je človek bezmocný - strachu z neznáma.Musím zaspať! Keď sa zobudím na to, že mi treba, rozospatá už možno nič riešiť nebudem a pôjdem. Teraz len zaspať. Zavriem oči... 
 
Ako mi viečka padajú, budím sa - v inom sne. Žiadne podkrovie, okienko, strach... Je síce noc, ale ako to už v meste býva, žiadna tma. Známa izba, známa posteľ; hoci aj tú druhú som poznala dôverne. S úľavou vstávam, prejdem sa po byte. Cez okno skontrolujem ulicu - je prázdna a tichá. Líham si a uvažujem, čo sa dialo... A či sa tam ešte vrátim... A kam ma to tentokrát zaveje...

streda, 20. marca 2013

Nedá mi nespomenúť

Milí moji virtuálni priatelia! Nestíham. Ušlo mi niekoľko nepochybne podnetných blogových príspevkov, sama som sem ničím neprispela, na komentáre neodpovedala... Ani sa nepýtajte, čo moja francúzština. A to je dnes test!
Preto budem stručná. Bola som v Bratislave, lebo deň D už nastal! 8. marca sa mojej dcére narodil syn. Miško. Schválne nehovorím, že som sa stala babkou, či dokonca starou mamou!
 
Miško so svojou mamou. (Neverím!)
 
A toto som ja. Nepodobáme sa trochu? ;-)

streda, 6. marca 2013

Brownies s ďumbierom a píniovými semienkami

Môj brat Peter vie veľmi dobre variť a jeho žena Mária zase piecť. Vždy od nich odchádzam prejedená a plná nápadov, čo všetko sa dá v kuchyni vytvoriť a ako skombinovať. Napriek tomu je neuveriteľné, že sa im moja rubrika Recepty zapáčila a už aj čo-to odtiaľ vyskúšali. To je dôvod, prečo teraz uverejňujem ďalší návod na obľúbený čokoládový koláč, opäť z knihy Brownies vo francúzštine a jeho dlhočizný názov je: Brownies au gingembre et aux pignons de pin. Najlepší!

Na koláč veľkosti 22x22 cm potrebujeme:

Cesto:
1 lyžica citrónovej kôry (že tu je vhodný BIO, to snáď netreba zdôrazňovať)
10 g strúhaneho čerstvého ďumbieru (asi 3-4 cm) - to je zázvor, keby ste nevedeli
4 vajcia
150 g masla
250 g čokolády na varenie
100 g píniových semienok
100 g múky (použila som hladkú)
150 g cukru (v recepte je práškový, ja som dala krupicový a navyše trstinový - žiadny problém)
štipka soli

Povrch:
120 g čokolády na varenie
50 g masla
1 lyžica citrónovej šťavy
50 g píniových semienok

Postup:

1. Čokoládu nad parou roztopíme a necháme trochu vychladnúť.
2. Píniové semienka nasucho opražíme na panvici alebo vložíme do rúry, vyhriatej na 200°C, na 2-3 minúty.
3. Zmäknuté maslo vyšľaháme s cukrom, ďumbierom a citrónovou kôrou. Po jednom pridávame vajcia a ďalej šľaháme.
4. Primiešame roztopenú čokoládu, soľ, múku a semienka.
5. Pečieme asi 20 minút pri 180°C. Koláč tohto druhu musí byť znútra ešte mäkký, akoby nedopečený, to asi vie každý.
6. Na polevu roztopíme čokoládu s maslom a pridáme citrónovú šťavu.
7. Koláč po vychladnutí vyberieme z formy, polejeme polevou a posypeme zvyšnými píniovými semienkami.

utorok, 5. marca 2013

Lenka

Nedávno sa mi ozvala dávna kamarátka, s ktorou sme sa nevideli už pár rokov. Lenka. Kedysi sme spolu chodili na jógu a neskôr k Morave (rieke) venčiť svojich dalmatíncov. Bývali sme neďaleko seba v rovnakých panelákových bytoch. Navštevovali sme sa, deti sa hrali a my sme spolu farbili látky, niečo vytvárali, varili či piekli... V určitých veciach mi v živote málokto tak rozumel. Potom deti vyrástli, Dina a Patrik už neboli a my sme sa stretávali stále zriedkavejšie.
Lenke sa narodil David - dieťa, čo rozdáva úsmev. Obdivovala som ju, ako všetko zvláda, ako sa zaujíma o starostlivosť a výchovu detí so špeciálnymi potrebami, zisťuje, zapája sa, navštevuje rôzne spolky a združenia rodičov. Pamätám sa, ako doma vyrábala nevšedné pomôcky, aby sa jej dieťa naučilo niečo, čo bežne prichádza samo. Dokonca vyštudovala aj špeciálnu pedagogiku a dnes sa zvláštnym deťom venuje ako učiteľka. A David? Má už aspoň 13 rokov, chodí do školy a ja si zrazu uvedomujem, že na jeho dobrotivé, trochu šikmé očká som skoro aj zabudla.
S Lenkou sme si potelefonovali a vymenili zopár mailov. Chcela by odo mňa pre Davida nejakú hračku, napríklad soba. Ušila som troch (André, Arnaud, Aaron), aby bolo na výber, avšak zabudla mi povedať, že David uznáva zvieratká výlučne s dlhými končatinami. To som nevedela. Pokus číslo dva: myš, lebo soba sa mi už nechcelo robiť. Tento dlhonohý ušatec má také čudné meno - volá sa Sírius.
Bude sa Davidovi páčiť? Má dostatočne dlhé nohy?

pondelok, 4. marca 2013

Keď vás rizoto omrzí

Mám rada jednoduché jedlá. Hlavne keď varím len pre seba, tak pol dňa v kuchyni je pre mňa premárnený čas, ktorý, vravím si, viem využiť zmysluplnejšie. Vtipkár sa stravuje v "závodnej" jedálni, takže varievam stále iba jednoduché jedlá. Pre inšpiráciu vám ponúkam recept na niečo ako rybacie rizoto. Volá sa to kedgeree a je to veľmi dobré.

Suroviny (na 2 porcie):

1 ks mrazenej aljašskej tresky (samozrejme môže byť hocijaká ryba)
1 lyžica hladkej múky
mleté čierne korenie

1 menšia cibuľa
1 hrnček ryže arborio (alebo inej na rizoto)
1 hrnček mrazeného hrášku

mletý koriander
jemné karí korenie
rasca
soľ
olej
2 hrnčeky vody

1 žĺtko
smotana na varenie

1 natvrdo uvarené vajce
petržlenová vňať
šťava z 1/2 citrónu

Postup:

Rozmrazenú rybu osolíme, okoreníme, pomúčime a ihneď na panvici opečieme a odložíme nabok.
Na oleji trochu opražíme cibuľu, pridáme ryžu s korením, opäť pražíme do sklovita, pridáme hrášok, premiešame a zalejeme vriacou vodou. Rizoto vždy pripravujeme na najmenšom plameni, ktorý teraz ešte stíšime na minimum. Zakryjeme a dusíme 20 minút bez miešania.
Odstavíme, vmiešame surové žĺtko, ktoré sme trošku prešľahali v smotane a po chvíľke primiešame rybu a vajce, nakájané na kocky a petržlenovú vňať.
Na tanieri pokvapkáme citrónovou alebo limetkovou šťavou.

Poznámka:

Mojím zvykom je veľmi málo soliť, ale zato dosť ostro koreniť. Jedlo si takmer vždy ešte posypem jednou z týchto zmesí (hlavne tou štipľavou):