štvrtok, 28. februára 2013

Aj medvede chodia na výlet


V Bruseli neďaleko Grand-Place (hneď vedľa) je ulička, ktorú volajú tiež "Pita" ulica, lebo po celej jej dĺžke po oboch stranách je samé bistro - jedno vedľa druhého a všetky ponúkajú to isté: pitu, gyros, tzatziki, plnený vínny list atď. My tam občas tiež zájdeme, ale vždy do tej istej malej gréckej reštaurácie Plaka. Aj včera sme boli. Teraz však nejdem písať, aký bol falafel, ktorý si tu väčšinou dávam.
Zaujala ma skupina asi desaťročných detí, pravdepodobne škola na výlete v hlavnom meste. Ja na takéto skupinky mám slabosť, veď viete.
Jedli, boli hluční, jednému popadali hranolky, druhému sa vyliala kola, vykrikovali na učiteľov... Bola to bezprostrednosť sama, jedným slovom život. Ten najväčší frajer, celý v čiernom, v mikine s nápisom NY COLLEGE, si prekladal veci do igelitky. A viete, čo tam mal? Úplne ma to dostalo: medvedíka - hnedého, skoro zodratého plyšového macka.

utorok, 12. februára 2013

Poznáte Zaz?

Pesničku (aj speváčku) som spoznala na francúzštine. Práve sme sa učili použitie zámena "en", a tak prišla vhod. Volá sa Je veux (chcem). Spieva sa tam síce na tému všeobecne obľúbenú a tisíckrát omieľanú, ale páči sa mi.
Pre tých, ktorí by prípadne nerozumeli, tak Zaz spieva o tom, čo chce (lásku, radosť, dobrú náladu...) a čo zas nechce (šperky od Chanel, limuzínu...) - aké prekvapivé(!).
V každom prípade som si Zaz v tej chvíli (a ešte neviem dokedy) obľúbila.

ZAZ - Je veux:

pondelok, 4. februára 2013

Povianočné čítanie - 2. časť

Dve zase smutné knihy, obe preložené z francúzskeho originálu a obe sa zaoberajú životom v spoločnosti, kladúcej dôraz na rýchlosť, výkon a úspech. Každá pravdaže iným spôsobom.

Delphine de Vigan: Ani později, ani jinde

O tejto knihe som sa dozvedela tu. Vedela som, že sa mi bude páčiť.

"...zranění láskou není příslibem ničeho: ani později, ani jinde..."

Dej tvoria paralelné príbehy dvoch ľudí, odohrávajúce sa ten istý deň v rovnakom meste.
Mathilda je vdova, matka troch detí, ktorá sa stala obeťou psychického vydierania na pracovisku, čo ju už dlhší čas vyčerpáva. V zúfalstve navštívi aj kartárku, ktorá jej predpovedá, že v tento deň sa niečo stane, čo bude v jej živote znamenať prelom. Mathilda, ktorá síce tomu veľmi neverí, čaká, že tou veľkou udalosťou dňa bude pre ňu nejaké stretnutie, zoznámenie, začiatok nového vzťahu.

"... zoufalci se neseznamují. Leda tak ve filmu. Ve skutečném životě se potkají, zavadí o sebe, narazí..."

Hlavnou postavou druhej línie je mestský pohotovostný lekár Thibault, ktorý žije sám a práve ukončil neuspokojivý vzťah so ženou, ktorú miloval.

"Jeho život je jen a jen tohle: nekonečný pohled na nezměrné neštěstí."

"Ví, že ti, kdo milují víc,než jim lze dát, jsou vždycky nakonec na obtíž."

Mathilda a Thibault sú obaja osamelí, obaja túžia po blízkosti, láske, opore.

A ja som celý čas čakala, kedy sa títo dvaja stretnú; niekde v polovici som už nevydržala a pozrela si posledný odstavec. Viem, že niekto nechce vedieť dopredu, ako príbeh skončí, takže nepoviem.

Michel Houellebecq: Rozšíření bitevního pole

Už som sa zmieňovala o svojej súťažívej alebo skôr výhrychtivej mánii (tu) a nakoniec aj o jej vyvrcholení, kedy som konečne vyhrala (tu), ale aby toho nebolo málo, musím prezradiť, že som vyhrala ešte raz, a to opäť v blogerskej súťaži (tu). Tentokrát knihu! Podozrievam, že to bola cena útechy za moje nekonečné snaženie sa (odvtedy sa už ani nezapájam), ale musím priznať, že knihe som sa veľmi potešila a páčila sa mi.

"Představa rodinky rekreantů, jak se vrací do své Osady bukanýrů na večerní řízek s pirátskou omáčkou a nejmladší dcera se pak jde dát přefiknout do podniku ve stylu U starého mořského vlka, byla poněkud neradostná; nemohl jsem s tím však nic dělat."

Protagonistom príbehu je mladý informatik, ktorý pozoruje a cynicky komentuje ľudí, ktorí väčšinu svojho života trávia niečím, čo ich nenapĺňa. So zvláštne suchým humorom vykresľuje v prvej osobe aj svoj jednotvárny život bez priateľov, lásky, túžob, čo nakoniec uňho vedie k otupenosti, zatrpknutosti a hlbokej depresii.

" ... jsme všichni vydáni napospas stárnutí a smrti. Tyto pojmy jsou pro lidského jedince nesnesitelné; v naší civilizaci svrchovaně a nepodmíněně vládnou, rozvíjejí se a postupně vyplňují obzor vědomí, až vymýtí všechno ostatní... I sama touha mizí; zůstává jen hořkost, závist a strach... Kdybychom měli shrnout duševní stav současnosti do jediného slova, zcela jistě bych volil právě toto: hořkost." 

Záver:
Napriek tomu, že obľubujem takýto typ smutných kníh, tentokrát som si povedala, že aj tej depresie je niekedy na mňa priveľa a začítala som sa radšej do Hvoreckého. Ale o tom možno neskôr. Alebo inde. Alebo aj nie.

Povianočné čítanie - 1. časť

Pri mojej poslednej návšteve doma som si kúpila pár kníh na čítanie (veď na čo iné vlastne) a pár som si ich aj našla pod stromčekom. Čítam, čítam, ale veľmi pomaly, tak ako robím aj všetko ostatné. Táto moja vlastnosť sa mi nepáči, pretože život plynie rýchlejšie a ja nemám toľko času. Tak poďme teda k tým knihám.

Mariusz Szczygiel: Libůstka (Dámské příběhy)

Maličká kniha obsahuje šesť zaujímavých príbehov o ženách - Poľkách. Sú to príbehy celkom všedné, ale napísané s veľkou empatiou a toleranciou k podivnostiam života.

"Naslouchat je jednoduché. Stačí neohrnovat nos, že něčí život není takový, jak bychom chtěli."

V jednom príbehu si môžeme prečítať zápisky ženy, ktorá si podrobne zaznamenávala všetko, čo sa v jej každodennosti udialo, čo kedy jedla, koho uvidela z okna a pod., v druhom sa dostaneme do fotoateliéru, v ktorom si žena pravidelne a často nechávala robiť rôzne štylizované fotografie.

" Pečlivé poznamenávání každodenních událostí je stylem, jakým pomalu umírá minulost."

Ďalší príbeh spoznáme prostredníctvom korešpondencie dvoch žien, ktoré desaťročia udržiavali priateľstvo bez osobného kontaktu, v nasledujúcom sa zase nájde záhadný lístok s 21 menami žien z päťdesiatych rokov a podivnosťou pre mňa určite bolo aj neobyčajné vyznanie lásky jedného muža svojej manželke. Zaujímavý bol posledný príbeh o Ide Kamińskej, herečke z filmu Obchod na korze. Dozvedela som sa o živote Židov, ktorí vojnu prežili, o židovskom divadle, členoch a osudoch súboru, a to opäť spôsobom, ktorý som osobne veľmi ocenila, lebo o vojne, násilí, ponižovaní a zbytočnej smrti jednoducho nedokážem čítať.

Laco Kerata: Zlý herec

Opäť maličká kniha, ktorú som prečítala raz-dva. Je z prostredia dabingu, ktoré mi je blízke a dôverne známe.
Možno som sa už zmienila o tom, ako som raz pocítila túžbu vyskúšať aj niečo iné ako učenie matematiky na gymnáziu. Zbalila som si teda svoju nástenku, hrnček s farbičkami z pracovného stola, vyprázdnila zásuvky so starými písomkami a na pár rokov som si išla oddýchnuť od školy. Zamestnala som sa v jednej produkčnej spoločnosti najskôr ako asistentka riaditeľa a potom ako výrobná dispečerka. Pod výrobou rozumejte (okrem iného aj) dabing. Čistou náhodou v tom istom čase vo zvukovej réžii ako majster zvuku pôsobil vtipkár. Tam sme sa zoznámili. Dabing sa stal mojou srdcovou záležitosťou.
Trochu smutná kniha sa veľmi dobre čítala, a to nielen preto, že som si pospomínala, ako to vyzeralo v štúdiu, keď sa vo štvrtok robili "zbory" a spoznávala niektoré postavy, i keď mali zmenené mená...