utorok, 22. januára 2013

Soby na A

Mám nový šijací stroj. Pol roka som ho vyberala a keď sa blížil čas, kedy by mi už mohol byť darovaný, vtipkár navrhol, aby sme sa s niekým poradili, akú značku kúpiť. Neverila som vlastným ušiam! Chce mi tým azda naznačiť, že som nejaký začiatočník, že sa nevyznám? Urazila som sa do špiku kostí. Napriek tomu sa za mojím chrbtom predsa len poradil, a to s našou známou pani Mariannou, ktorá vyrába prenádherné veci. Ja som sa ale nakoniec nenahnevala. Dostala som jeden vynikajúci, všestranný, múdry, tichý a sympatický stroj, ktorý už len používať je polovičnou zárukou úspechu. Vyzerá takto:

Hneď som sa pustila do šitia troch sobíkov. Aby bolo jasno, odhalím radšej, aké je moje pracovné tempo. Najskôr vždy rozmýšľam, čo také by som mohla vyrobiť. Uvažujem, hľadám inšpiráciu a čakám na nadšenie. Bez neho sa začať nedá. Keď ma pochytí, potom môžem hľadať strih a ak ho vo svojom archíve nenájdem, vyrobím si ho. Trvá mi to celý deň. Ďalší deň (nepreháňam) vyberám látky a strihám. Toto ma baví najviac, to prehrabávanie sa v domácich látkových zásobách, kombinovanie alebo len púhe obdivovanie niektorých kúskov, ktoré som kúpila pred rokmi a stále ešte nenašli uplatnenie... V tejto fáze obvykle už viem, ako sa budúci tvor volá. Nasledujúci deň začnem so šitím najťažších dielov. Práve v tomto bode sa dnes nachádzam. Hotové sú tri páry parohov (s jedným nie som veľmi spokojná, asi ho prerobím), dva páry nôh a dva páry uší. To je všetko.
Prišla už aj chvíľa rozlúčiť sa s mojím starým šijacím strojom, ktorý mi pomáhal takmer tridsať rokov. Zohnal mi ho spolužiačkin otec počas vysokej školy. Vtedy som nemala na výber, musela som chcieť značku Veritas Famula. Ale pozor - nebol nikdy pokazený! Až mi to príde nespravodlivé takto sa ho teraz zbaviť. No ale ujala sa ho kamarátka Andrejka a som jej vďačná, lebo inak by sa naňho prášilo niekde v kúte. Ešte posledný záber:


Keď budú André, Arnaud a Aaron hotoví, prídu sa ukázať.

piatok, 18. januára 2013

Dnes mám narodeniny

A to nie také obyčajné, ale tzv. jubileum! Inak toto slovo mi je dosť nesympatické, vždy si s nechuťou spomeniem na reláciu Hráme jubilantom. Neviem, či ešte existuje, ale dnes už od rána na jednej miestnej rozhlasovej stanici hrajú tak dobre, že ak by to adresovali (nám) jubilantom, ani sa neurazím.
V súvislosti s narodeninami musím ešte spomenúť dve kamarátky. Sedeli sme roky spolu v jednom kabinete jedného gymnázia a učili sme si navzájom naše deti, ktoré tam tiež chodili. Janka je dnes vo Washingtone, Elenka v Bratislave, ja zas v Bruseli, ale keď sa dá, vždy sa rady stretneme. Tak presne pred rokom mi táto Elenka slávnostne blahoželala: keďže máš tie okrúhle narodeniny... Dostala som hrnček s keltskou špirálou, ktorá vraj pôsobí ako biogenerátor. I keď vysvitlo, že sa o rok zmýlila a hneď sa ospravedlnila, mne to prišlo milé a hrnček mi odobratý nebol. Nie som si istá, či niektorá z nás dvoch účinkom špirály verí, ale už rok som mimoriadne harmonická a pokojná!
Keď som bola malá, kto mal sviatok, ten niečo priniesol a rozdával. Dnes by som tiež chcela niečo rozdávať, tak aspoň túto skladbu z mojej mladosti:
A želám vám pekný víkend!
Pre tých neskôr narodených ešte jedna skúsenosť: po tridsiatke je život stále krajší a krajší!

utorok, 15. januára 2013

Prišiel mi balík!

Moja kamarátka Eliška napísala knihu. Že kniha už vyšla, som sa dozvedela od Katy, ktorá vybavila, aby ju Mirka doviezla na Slovensko, odovzdala Natálii, ktorá ju zabalila a poslala mi ju do Bruselu. Trošku zložité, ale dnes mi prišla zásielka. Okrem toho, že mám za sebou skúšku z francúzštiny, po ktorej som celú noc vo sne rozprávala tým krásnym a mne ešte stále neuchopiteľným jazykom, dnes tu sneží a ešte aj ten balík!
Ku knihe patrí Kapsík, ktorého vyrobila Ajka a pomenovala som ho Hugo.
 
Našla som mu miesto na parapete, aby mohol pozerať na sneh.
Knihu ilustrovala Borka a príbehy v nej sú o skutočných ľuďoch. Jeden je O Zdeničce a ja som v rozpakoch, lebo neviem, či je o mne.
 A vy - chceli by ste, aby niekto o vás napísal rozprávku?

pondelok, 14. januára 2013

Keď iní ešte spia

V piatok ráno som bola nakupovať. Že no a čo? Vybrala som sa do obchodu, ktorý je vzdialený asi na 15 minút chôdze a vzala som si aj fotoaparát.  Keďže rada spím, málokedy sa mi podarí vychutnať si kúzlo rána, keď ešte mnohí spia, ulice sú skoro prázdne a slnko rýchlo stúpa. Vzduch je studený a všetko akoby čisté. Ráno sa cítim ako na novej stránke nového zošita ( ale o tom už bola reč).

 V Belgicku sa deň začína neskôr.
 Pouličné lampy ešte svietia.
 
Mnohé okenice sú zatiahnuté.
 V miestnom úrade sa však už pracuje.
 Ísť ráno prázdnou ulicou je ako ocitnúť sa v inom sne.
Na spiatočnej ceste boli lampy už zhasnuté, áut viac, tu už pripravená aj sťahovacia plošina - atmosféra zrazu celkom iná...

 Rána bývajú krátke!

piatok, 11. januára 2013

A takto to vždy končí

Zase jeden sen

Cnie sa mi, už nejaký ten čas. Snívalo sa mi o Tatrách.
Vigo nakladal kus mäsa do marinády v obrovskom hrnci vonku na snehu. Na niečo sme čakali, ale nik nevedel, na čo. Z domu vyšla Natália. Tvárila sa tajomne, ale krátky pážací strih vzadu na krku ju odhalil. Teplo ako na jar, jesenné lístie a zároveň sneh. Schádzali sme po visutom rebríku a oproti nám išla skupinka turistov. Viacerých som poznala, boli to starí zabudnutí známi. Pohybovali sa opatrne. Chvíľu sme sa na seba zahľadeli - každý už z iného brehu - a tvárili sa, že sa nepoznáme. Arig a Tama priniesli drevo. Bola som rada, že sem patrím.
Zobudila som sa o pol jedenástej - nezvyčajne oddýchnutá, pokojná a naplnená.


nedeľa, 6. januára 2013

Spomienky na vianočnú Bratislavu

Keď cestujeme do Bratislavy na dlhšie, ideme autom kvôli mačkám. Obvykle nikde dlhšie nestojíme a ak nie sú zápchy, cesta trvá asi 11 hodín. Esterka je v prepravke a celý čas neprehovorí. Neviem, či zo strachu, či celý čas spí alebo sa jej to dokonca páči... Tučná Sára je voľná, pretože medzi jej životné pohyby patrí iba presun medzi ležoviskami, odkotúľanie sa k miske a sem-tam smiešny beh pred hravou Ester. V aute zvolila takúto polohu:
 
24. decembra bola v Bratislave poľadovica. Z petržalského okna:
 28. decembra už nebolo po nej ani stopy. Prázdne Hviezdoslavovo námestie:
Ešte jedna Bratislava v ten deň:
Mačky boli spokojné:


sobota, 5. januára 2013

Pre bábätko


Trochu oneskorené prianie

Včera sme sa vrátili z Bratislavy, a tak píšem svoj prvý tohtoročný príspevok.
Je 5. január, ale pre mňa akoby sa nový rok začínal až teraz. I keď si nejdem dávať žiadne predsavzatia, neviem sa ubrániť (a ani sa nesnažím) pocitu, že niečo spolu so starým rokom raz a navždy skončilo a začína niečo úplne iné, nové, krajšie, lepšie... Je to podobné, ako keď vypíšem zošit a založím si nový. Čisté stránky, žiadne pokrčené listy, iba nádej, že to napísané bude tiež. Tento pocit nie je výnimočný, prežívam ho každý rok znovu a znovu, vždy rovnako intenzívne a s nehasnúcou vierou, že nás čaká nádherný rok.

Všetkým čitateľkám a čitateľom, svojim blízkym i vzdialeným, aj všetkým z mojich snov želám šťastné rána, naplnené dni a prekrásny rok.