pondelok 30. septembra 2013

Moja súkromná rozlúčka tak trochu verejne...

Pred nejakým časom som tu vytvorila novú rubriku Človek medzi ľuďmi, do ktorej som chcela postupne prispievať článkami o ľudoch, ktorí nenápadne, ale významne ovplyvnili môj život. Nie preto, že som ich mala alebo mám rada, ale že sú to pre mňa osobnosti vskutku inšpiratívne.
Jedným takýmto človekom bol môj svokor. Chcela som s ním urobiť rozhovor, ale netrúfla som si to navrhnúť. Potom som o ňom chcela napísať niečo iné, ale v obave, že nebudem presná, som to len odkladala. Nakoniec som nestihla.
Ani teraz neviem, či slová neuškodia a nevyznejú pateticky. Peter to nemal rád.
Poznala som ho relatívne krátko. Rozprávali sme sa málo, pretože on slabšie počul, ja zas hovorím potichu. Napriek tomu medzi nami vládlo niečo ako porozumenie. Ja som vždy pochopila jeho ironický úsmev a on to vedel. Slov nebolo treba. Mala som pocit, že sa poznáme veľmi dobre a vieme, čo jeden od druhého môžeme čakať.
Peter Solan odišiel navždy. V médiách sa objavili články so životopisom, radosťami, príkoriami, fotkami a spomienkami... Ja tu teraz nechcem písať o jeho živote a tvorbe, chcem ukázať, ako som Petra vnímala ja.
Mal 84 rokov, miloval svoju ženu, nosil jej kvety, ktoré mala rada a kupoval jej kvalitné voňavky. Vedel, kde pečú najlepší chlieb, niekedy natešený priniesol domov nový druh sladkosti, čo práve objavil. Vždy veľa čítal, poznal všetky novinky v kníhkupectvách. Sám technické vymoženosti veľmi nepoužíval, ale rád ich zaobstarával iným. Dozvedel sa napríklad o čítačke elektronických kníh a hneď ju chcel darovať svojej manželke.
Bol príjemne nekonvenčný. Na Vianoce žiadne koledy, hrávala napríklad hudba z filmu Amarcord. Raz som mu darovala podľa mňa celkom pekný sveter bledej farby. Pozrel naň s údivom a s úsmevom zahlásil, že ten ale nie je už preňho. Nikdy sa nepretvaroval a bol skutočne zdvorilý. Nie tak akože, nie len tak zo slušnosti, ale zo srdca, láskavo zdvorilý. O pár týždňov neskôr si ten sveter obliekol a asi spozoroval tentokrát moje prekvapenie, lebo žmurkol a povedal, že to kvôli mne.
V mnohom sme si boli podobní. Napríklad tak ako ja mazal všetky sms-ky - bez rozmyslu a okamžite. Tiež si veľmi nepotrpel na nejaké hromadné objímačky.
Tešila som sa na každú návštevu či stretnutie. Mal krásne oči plné múdrosti a hlbokej ľudskosti. Obdivovala som jeho  triezvosť, humor, vzťah k ľuďom... Svojou bezbrehou láskou k životu, ale aj postojom k smrti ma dokázal inšpirovať ako naozaj málokto. Žiť dôstojne a v pravde - teraz viem, že toto chcem. 
Peter odišiel a ja si chcem myslieť, že len do obchodu a o chvíľu je späť... 

a tiež veriť, že umenie žiť je dedičné...

2 komentáre: