utorok 25. júna 2013

Nie sme zlí

Keď sa povie učňovka, všetci si predstavia školu, kam by svoje dieťa nechceli dať. Len nech sa dobre učí, inak pôjde tam. Akoby to bol nejaký trest. Učitelia hovoria, že na učňovku chodia tí najhorší z najhorších. Človek si predstavuje už skoro nejaký diagnostický ústav.
Stolárov, maliarov, murárov by sme chceli a všetci vieme, že nájsť šikovných remeselníkov nie je ľahké, napriek tomu mnohí by boli najradšej, keby existovali len gymnáziá a s prižmúrením oka nejaké odborné školy, samozrejme s maturitou. Koľko je však takých, ktorým tá škola, povedzme si, nejde až tak, ale sú zruční a vedia kadečo zmajstrovať, poopravovať a navyše to robia radi? Aj tie nádherné šperky vyrábajú s láskou zlatníci, aj tie šaty niekto musí ušiť a nie sú to vždy absolventi VŠVU.
Skoro denne chodím okolo jednej podobnej, dokonca internátnej strednej školy. Vídavam, ako chlapci idú do školy, niekedy meškajú, niekedy sa skrývajú a fajčia, večer vidno do jedálne, kde si na táckach nesú večeru... Tí, čo denne dochádzajú, idú na električku okolo nás, sú hluční, niekedy zazvonia a utečú a vystrašia mačky. Toľkokrát som ich porovnávala so slovenskými "deckami" (ako my učitelia žiakov voláme), toľkokrát som sa zamýšľala nad opodstatnenosťou predsudkov o učňovkách...
Dnes som zase išla okolo a práve prichádzali húfy tých budúcich inštalatérov a elektrikárov. Pred školou parkovali autá, z ktorých vystupovali celé rodiny. Akadémia na záver školského roka - čítam. Rodičia čierni, bieli - bez rozdielu, čo poprichádzali na svojich bavorákoch, starých skoro-veteránoch či hromadnou dopravou, boli vyobliekaní... niektorí až nenáležite. Zaujímavé a príjemné bolo ich pozorovať. Každý mal v tvári slávnostný, šťastný výraz. Každý bol na svoje dieťa hrdý a ja verím, že právom.
Bola som naozaj dojatá.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára