štvrtok 23. mája 2013

Kata

Je to už dávnejšie, keď som písala o svojej kamarátke Kate a založila rubriku Fotografie KH. Pretože, ako som bola bývala spomínala, Kata fotí a jej obrázky majú dušu.
Potom som robila reorganizáciu blogu, menila som vzhľad a štruktúru tohto tu a vtedy sa (pravdepodobne) niečo udialo. Celá rubrika s fotkami a článkom zmizla! Neviem, ako je to možné, hoci - nečudujem sa, pretože takéto veci k môjmu životu patria. Strácajú sa mi (ale aj nachádzam!) veci záhadným spôsobom. Moji blízki (nechcem ukazovať prstom, ale je to hlavne vtipkár) to mávnutím ruky pripisujú zhoršujúcej sa pamäti, neporiadnosti či ľahkomyseľnosti, čo je ale číry nezmysel! Aby som veľmi nezdôrazňovala svoje sklony mať nevedecký postoj k záhadám, nájdem vždy radšej nejaké všeobecne prijateľné vysvetlenie nevysvetliteľného. Aj tak si myslím, že rozum predsa nemôže uchopiť všetko!
Takže: Fotografie KH som asi omylom vymazala. Teraz by som chcela učiniť nápravu a článok zrekonštruovať, i keď identický určite nebude...
Kata je moja najlepšia kamarátka. Neviem, či sa ešte dnes toto pomenovanie používa. Zoznámili sme sa v škôlke a neskôr na základke sme sedeli v jednej lavici. Učiteľka nás nikdy neoslovovala zdrobnelinami (vraj aby bola spravodlivá!) a my sme to brali vážne. Dodnes si inak nepovieme. V súčasnosti, keď sa dievčatá pri stretnutí zvyknú objať a častokrát aj pobozkať, so svojím domnelým chladom pôsobíme nezvyčajne. My však vieme svoje - tá odmeranosť je skutočne iba zdanlivá. Spájajú nás zážitky, o ktorých by sa dali napísať samostatné príspevky. A práve to spoločne nažité sa v dospelosti nedá dohnať ani nahradiť. Preto si myslím, že ozajstné priateľstvá vznikajú v detstve alebo nanajvýš v skorej mladosti. Vtedy sme ešte skutoční, nefalšovane zdieľame svoje pády a víťazstvá, na nič sa nehráme. A nemáme partnerov a rodiny, ktoré neskôr obvykle uprednostňujeme...
S Katou sme boli dosť odlišné, preto aj strednú školu sme si vybrali rôznu, čím skončil náš každodenný spoločný život. Odvtedy sa striedali obdobia, keď sme sa intenzívne kamarátili a keď sme sa vôbec, niekedy aj pár rokov, nevideli; keď sme takpovediac súzneli alebo naopak, vyslovene si liezli na nervy. Naše životy sa odvíjali rôzne. Dnes Kata žije v Bratislave, ja som v Belgicku...  Keď prídem domov, tak sa vždy teším, že sa stretneme. Ideme na Železnú, do Ikey, na kávu alebo sme len tak u niektorej a klebetíme - lebo aj to treba. Kata je pre mňa istota, akýsi vzťažný bod, o ktorom viem, že je tu a môžem sa spoľahnúť, aj keď sa meníme, aj keď máme rozdielne povahy, vkus, niekedy aj celkom iný pohľad na vec. Keby som to chcela zhrnúť, tak poviem: Kata je človek, ktorému by som zavolala, keby dačo...
  
Hugo s Milotou, ktorú vám týmto predstavujem, pretože patrí ku Kate.
Poznáte to miesto, Bratislavčania?

6 komentárov:

  1. s chladom nám vlastným napíšem iba toľko "pekne si to napísala"

    OdpovedaťOdstrániť
  2. s chladom nám vlastným napíšem iba toľko "pekne si to napísala"

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Dvakrát napísané - len medzi nami - to musí byť čosi!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Je krásné mít přátelství, které vydrží tolik let,já jsem bohužel takové štěstí neměla. Musíme si ho držet a opatrovat, v dnešní době je velmi vzácné...:)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. :-) krasne, takyto priatelia su najviac, a Hugo s Milotou su perfektni, si to krasne uzili na Partizanskej, ak sa nemylim :-)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ano, presna tam. Vyrastali sme na Patronke, tak ako doma...

      Odstrániť