utorok 7. mája 2013

Bruselský víkend

V sobotu bol v Rade EÚ deň otvorených dverí.
Niežeby som priestory budovy nepoznala, bola som tam párkrát aj na obede, ale rozhodla som sa, že jedna oficiálna prehliadka s výkladom nezaškodí. Najskôr som vo vstupnej hale obehla stánky jednotlivých krajín, potom som zhliadla film o práci tejto inštitúcie a nakoniec dobrovoľne absolvovala 20-minútovú pochôdzku po budove v skupinke, ktorú viedol sympatický mladý pracovník (architekt) Roland (aspoň že to).
Ukázalo sa, že i keď slovám hovoreného textu zhruba rozumiem, ako celok ten nepochybne zaujímavý výklad neviem dať dohromady.
Najviac som sa však strápnila pri afgánskom stánku. Zaujala ma tam  delegátka nejasného veku oblečená v akomsi kroji.
Podišla som bližšie pozrieť vystavené rôzne dobové (alebo súčasné?) časti odevov, výrazne zdobené, ale aj tak som nemohla odtrhnúť oči od spomínanej slečny. Akoby sem vôbec nepatrila. Samozrejme si musela všimnúť môj udivený pohľad a spýtala sa, či chcem vyplniť dotazník. V angličtine, vo francúzštine? Vyberám si francúzštinu. 6 otázok o Afganistane, ku každej 3 ponúknuté možnosti odpovede. Nemala som na očiach okuliare, vybrať ich z tašky mi v tej chvíli prišlo nemožné, ako-tak som čo-to prečítala, nerozumela som, nevedela... čo teraz... nič, zakrúžkujem náhodne, veď i tak je to anonymné a môj hárok určite len položia medzi ostatné. Hotovo, odovzdávam. Delegátka si ale predo mnou odpovede prečítala a s neskrývaným opovrhnutím povedala zdvorilo "I´m sorry...". Určite to boli primitívne otázky, na ktoré by sa patrilo poznať odpoveď. Akoby sa cudzinca opýtali, pri akom mori leží Slovensko. Afganistan! No načo som len k tomu stánku išla?
Na chvíľu som plávala v pocite ako na konkurze do detského speváckeho zboru, na ktorý nás s kamarátkou Katou vzali jej rodičia. Ju zobrali a mne zbormajster po mojom výkone zobral sebavedomie slovami "tak toto bohužiaľ...". Na celý život.

Teraz trošku o inom. Avenue de Tervuren je dlhočizná ulica v Bruseli, na ktorej sa každý rok konajú oslavy výročia jej vzniku. Doprava je uzavretá a po celej jej dĺžke sú rozostavané atrakcie pre deti, stánky s občerstvením a od výmyslu sveta kadečím.
 
Každý rok súčasťou osláv je aj výstava starých áut, ktoré jedno vedľa druhého v pozadí s parkom sú ozaj krásne.
Tento rok sa oslavovalo 117. výročie a ja som v nedeľu vyšla už druhýkrát zamiešať sa do masy národov, národností a rás. Boli v ponuke národné jedlá, rôzne krajové špeciality, videla som, čím sa zaoberajú Afričania, čo vyrábajú Mexičania, čo predávajú Poliaci, Nemci...
 A to sa mi práve v Bruseli najviac páči - tá rozmanitosť.



2 komentáre:

  1. Ďakujem za pekný článok i fotky Oli. Poučila som sa a na delegátky z Afganistanu, nech by sa objavili kdekoľvek, si dám naozaj veľký pozor :) .

    OdpovedaťOdstrániť