pondelok 4. februára 2013

Povianočné čítanie - 2. časť

Dve zase smutné knihy, obe preložené z francúzskeho originálu a obe sa zaoberajú životom v spoločnosti, kladúcej dôraz na rýchlosť, výkon a úspech. Každá pravdaže iným spôsobom.

Delphine de Vigan: Ani později, ani jinde

O tejto knihe som sa dozvedela tu. Vedela som, že sa mi bude páčiť.

"...zranění láskou není příslibem ničeho: ani později, ani jinde..."

Dej tvoria paralelné príbehy dvoch ľudí, odohrávajúce sa ten istý deň v rovnakom meste.
Mathilda je vdova, matka troch detí, ktorá sa stala obeťou psychického vydierania na pracovisku, čo ju už dlhší čas vyčerpáva. V zúfalstve navštívi aj kartárku, ktorá jej predpovedá, že v tento deň sa niečo stane, čo bude v jej živote znamenať prelom. Mathilda, ktorá síce tomu veľmi neverí, čaká, že tou veľkou udalosťou dňa bude pre ňu nejaké stretnutie, zoznámenie, začiatok nového vzťahu.

"... zoufalci se neseznamují. Leda tak ve filmu. Ve skutečném životě se potkají, zavadí o sebe, narazí..."

Hlavnou postavou druhej línie je mestský pohotovostný lekár Thibault, ktorý žije sám a práve ukončil neuspokojivý vzťah so ženou, ktorú miloval.

"Jeho život je jen a jen tohle: nekonečný pohled na nezměrné neštěstí."

"Ví, že ti, kdo milují víc,než jim lze dát, jsou vždycky nakonec na obtíž."

Mathilda a Thibault sú obaja osamelí, obaja túžia po blízkosti, láske, opore.

A ja som celý čas čakala, kedy sa títo dvaja stretnú; niekde v polovici som už nevydržala a pozrela si posledný odstavec. Viem, že niekto nechce vedieť dopredu, ako príbeh skončí, takže nepoviem.

Michel Houellebecq: Rozšíření bitevního pole

Už som sa zmieňovala o svojej súťažívej alebo skôr výhrychtivej mánii (tu) a nakoniec aj o jej vyvrcholení, kedy som konečne vyhrala (tu), ale aby toho nebolo málo, musím prezradiť, že som vyhrala ešte raz, a to opäť v blogerskej súťaži (tu). Tentokrát knihu! Podozrievam, že to bola cena útechy za moje nekonečné snaženie sa (odvtedy sa už ani nezapájam), ale musím priznať, že knihe som sa veľmi potešila a páčila sa mi.

"Představa rodinky rekreantů, jak se vrací do své Osady bukanýrů na večerní řízek s pirátskou omáčkou a nejmladší dcera se pak jde dát přefiknout do podniku ve stylu U starého mořského vlka, byla poněkud neradostná; nemohl jsem s tím však nic dělat."

Protagonistom príbehu je mladý informatik, ktorý pozoruje a cynicky komentuje ľudí, ktorí väčšinu svojho života trávia niečím, čo ich nenapĺňa. So zvláštne suchým humorom vykresľuje v prvej osobe aj svoj jednotvárny život bez priateľov, lásky, túžob, čo nakoniec uňho vedie k otupenosti, zatrpknutosti a hlbokej depresii.

" ... jsme všichni vydáni napospas stárnutí a smrti. Tyto pojmy jsou pro lidského jedince nesnesitelné; v naší civilizaci svrchovaně a nepodmíněně vládnou, rozvíjejí se a postupně vyplňují obzor vědomí, až vymýtí všechno ostatní... I sama touha mizí; zůstává jen hořkost, závist a strach... Kdybychom měli shrnout duševní stav současnosti do jediného slova, zcela jistě bych volil právě toto: hořkost." 

Záver:
Napriek tomu, že obľubujem takýto typ smutných kníh, tentokrát som si povedala, že aj tej depresie je niekedy na mňa priveľa a začítala som sa radšej do Hvoreckého. Ale o tom možno neskôr. Alebo inde. Alebo aj nie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára