piatok, 25. októbra 2013

Čo ma stáli vianočné látky

Zlé jazyky hovoria, že ženy nemajú zmysel pre orientáciu, dokonca že nevedia čítať v mapách. Po mojom včerajšom veľkovýlete sa mi potvrdilo, že pokiaľ ide o mňa, je to pravda.
Ráno som si zaumienila, že sa vyberiem do mesta kúpiť nejaké látky s vianočným motívom. Doteraz som tu poznala len jeden taký obchod, kde sa však nedá platiť kartou, látky sú dosť drahé, je tam neporiadok a zlá obsluha. Materiál si radšej objednávam. Keďže ale teraz súrne potrebujem vianočný, začala som na internete vyhľadávať, kde v Bruseli by mohli byť látkové obchody . Aj som našla. Asi 5. Vypísala som si adresy a presné trasy. O 11. som vyrazila do neznámych končín. Keď som vystúpila z metra, už bolo zle. Darmo mám napísanú ulicu, keď neviem, ktorým smerom ňou ísť. Mám skúsenosť, že zásadne si vyberám opačný. Neviem, či to bolo tak aj teraz, ale išla som a išla... Hľadaná ulica nikde.
Dostala som sa do prostredia, kde mi výnimočne nechýbala francúzština a flámčina už vôbec nie. Názvy obchodov som si mohla prečítať arabsky. Celkom som zabudla, čo hľadám. Prešla som celú ulicu (ktorú som samozrejme v zozname nemala). Videla som veľa zaujímavého. Predtým som počula už aj to, že niekto má prinajmenšom nepríjemný pocit v takejto štvrti. Ja naopak. Cítila som sa ako v cudzine a tešila som sa, že mám možnosť vidieť, ako žijú iní a vychutnať si rôznorodosť ako možnú a prirodzenú. Nazrela som do obchodov s prečudesným tovarom, napríklad tradičným aj "moderným" orientálnym oblečením; neviem prečo som si myslela, že dlhé hábity si ženy len podomácky šijú... O ulicu ďalej už žiadne obchody neboli; ale ani žiadne ženy. V kaviarňach, ktoré lemovali ulicu z oboch strán, vysedávali výlučne muži. Tu som pochopila, že toto nie je dobrý smer. Zapla som GPS v mobile, avšak z neznámych dôvodov mi nič nefungovalo. Vrátila som sa radšej, odkiaľ som prišla. Neskôr som zistila, že keby som nastúpila na metro priamo tam, kde som blúdila, ušetrila by som prestup a 2 stanice. Kto to však mohol tušiť?
Zmena plánu! V zošítku som nalistovala nasledujúcu predajňu látok v oblasti, ktorú približne poznám. Tentokrát som si pre zmenu pomýlila názov stanice, kde treba vystúpiť. Namiesto Porte de Namur som vystúpila na Porte de Hal. Krúžila som, hľadala, až mi to konečne došlo...
Keby som vypísala všetky svoje len včerajšie faux pas, riskujem, že ma vymažete z obľúbených. Iba zhrniem. V jednom konečne nájdenom obchode nemali nič zaujímavé, v ďalšom mali, ale nie vianočné, nasledujúci som už nevládala hľadať. Skončila som napokon v starom známom obchodíku, kde som v ich neporiadku predsa len našla dve s prižmúrením oka vianočné látky. Ako obyčajne, obsluhu som musela lupou hľadať, ale pozor - dalo sa už platiť kartou.
Po tomto žalostnom putovaní som si dopriala austrálsku zmrzlinu, hoci pred pár dňami som si (už asi stopäťdesiatýkrát) dala záväzok, že končím so sladkosťami...
Keď som sa vrátila domov, bolo 17.30.

P.S.: S vašou priestorovou orientáciou je to ako? Stávajú sa vám podobné veci?


utorok, 8. októbra 2013

Máte svoju obľúbenú molekulu? Ja áno.

Môj pobyt v Bruseli sa schyľuje ku koncu a ja mám zrazu zmiešané pocity. Zrazu by som za pár mesiacov, čo mi zostáva, chcela stihnúť všetko, čo som nestihla doteraz. Zrazu idem po ulici a vážim si čistotu chodníkov. Zrazu objavujem nové smery, nové pekné domy, zrazu sa mi aj tá Grand Place páči...
Viete, čo ma najviac očarilo, keď sme sem prišli? Žiadna belgická čokoláda, pivo či gobelín, žiadny Manneken Pise! Neuveríte, ale vyslovene som onemela pred Atómiom.


Som skôr prírodný typ a myslela som si, že nejaké stavby mi sotva vezmú dych. Keď som však uvidela Atómium, všetko bolo inak. Odvtedy všetky moje návštevy vodím tam a neviem, či len preto, aby mi nepokazili radosť, všetci rovnako híkajú. Každého totiž prekvapí jeho veľkosť! Vnútro ma až tak neokúzlilo.

Pri poslednej návšteve som si kúpila pohľadnicu so všetkými údajmi o tomto monumente, aby som bola nabudúce spôsobilým sprievodcom. Keďže žiadne "nabudúce" už pravdepodobne nebude, rozhodla som sa priblížiť Atómium aspoň vám. Áno, viem, že si všetko môžete nájsť na Wikipédii, ale prosím, neberte mi radosť, sľubujem, že budem stručná.

Tak teda - možno ste nevedeli, že:
  1. Atómium symbolizuje molekulu železa zväčšenú 165 miliard-krát.
  2. Navrhol ho inžinier André Waterkeyn pre príležitosť svetovej výstavy Expo 58 v Bruseli.
  3. Celková výška: 102 m, hmotnosť 2400 t
  4. 9 gúľ: priemer 18 m, povrch tvorí 48 sférických trojuholníkov, okná sú z plexiskla. Sú v nich umiestnené expozície, v prostrednej je rýchle občerstvenie, vo vrchnej je reštaurácia a vyhliadková terasa.
  5. 20 tunelov spájajúcich gule: priemer 3 m, dĺžka 23 m.
  6. Výťah: rýchlosť 5 m/s.
  7. Eskalátor: 35 m, 200 schodov.
Ak niekedy navštívite Brusel, určite si pohľad na Atómium nenechajte ujsť!

pondelok, 30. septembra 2013

Moja súkromná rozlúčka tak trochu verejne...

Pred nejakým časom som tu vytvorila novú rubriku Človek medzi ľuďmi, do ktorej som chcela postupne prispievať článkami o ľudoch, ktorí nenápadne, ale významne ovplyvnili môj život. Nie preto, že som ich mala alebo mám rada, ale že sú to pre mňa osobnosti vskutku inšpiratívne.
Jedným takýmto človekom bol môj svokor. Chcela som s ním urobiť rozhovor, ale netrúfla som si to navrhnúť. Potom som o ňom chcela napísať niečo iné, ale v obave, že nebudem presná, som to len odkladala. Nakoniec som nestihla.
Ani teraz neviem, či slová neuškodia a nevyznejú pateticky. Peter to nemal rád.
Poznala som ho relatívne krátko. Rozprávali sme sa málo, pretože on slabšie počul, ja zas hovorím potichu. Napriek tomu medzi nami vládlo niečo ako porozumenie. Ja som vždy pochopila jeho ironický úsmev a on to vedel. Slov nebolo treba. Mala som pocit, že sa poznáme veľmi dobre a vieme, čo jeden od druhého môžeme čakať.
Peter Solan odišiel navždy. V médiách sa objavili články so životopisom, radosťami, príkoriami, fotkami a spomienkami... Ja tu teraz nechcem písať o jeho živote a tvorbe, chcem ukázať, ako som Petra vnímala ja.
Mal 84 rokov, miloval svoju ženu, nosil jej kvety, ktoré mala rada a kupoval jej kvalitné voňavky. Vedel, kde pečú najlepší chlieb, niekedy natešený priniesol domov nový druh sladkosti, čo práve objavil. Vždy veľa čítal, poznal všetky novinky v kníhkupectvách. Sám technické vymoženosti veľmi nepoužíval, ale rád ich zaobstarával iným. Dozvedel sa napríklad o čítačke elektronických kníh a hneď ju chcel darovať svojej manželke.
Bol príjemne nekonvenčný. Na Vianoce žiadne koledy, hrávala napríklad hudba z filmu Amarcord. Raz som mu darovala podľa mňa celkom pekný sveter bledej farby. Pozrel naň s údivom a s úsmevom zahlásil, že ten ale nie je už preňho. Nikdy sa nepretvaroval a bol skutočne zdvorilý. Nie tak akože, nie len tak zo slušnosti, ale zo srdca, láskavo zdvorilý. O pár týždňov neskôr si ten sveter obliekol a asi spozoroval tentokrát moje prekvapenie, lebo žmurkol a povedal, že to kvôli mne.
V mnohom sme si boli podobní. Napríklad tak ako ja mazal všetky sms-ky - bez rozmyslu a okamžite. Tiež si veľmi nepotrpel na nejaké hromadné objímačky.
Tešila som sa na každú návštevu či stretnutie. Mal krásne oči plné múdrosti a hlbokej ľudskosti. Obdivovala som jeho  triezvosť, humor, vzťah k ľuďom... Svojou bezbrehou láskou k životu, ale aj postojom k smrti ma dokázal inšpirovať ako naozaj málokto. Žiť dôstojne a v pravde - teraz viem, že toto chcem. 
Peter odišiel a ja si chcem myslieť, že len do obchodu a o chvíľu je späť... 

a tiež veriť, že umenie žiť je dedičné...

streda, 4. septembra 2013

Dve príhody z Bratislavy

Príhoda prvá
Poznáte pizzeriu Bella Napoli na rohu Obchodnej a Poštovej ulice? Bratislavčania určite. Radi sme tam chodili, lebo dobre varia a vždy bolo miesto. Tentoktát nás však prekvapilo, že časť reštaurácie (práve nefajčiarska) bola zavretá. Keď sme sa spýtali, kde sa nefajčí, odpovedali, že tu. Dobre, sadli sme si, mysliac, že aj keď je všetko pootvárané a priestory vrátane vonkajšieho sú pospájané, je tu málo hostí a dym sa k nám nedostane. Po chvíli sme na svoj omyl prišli, ale už bolo objednané, tak sme sa tvárili, že nič. Čo sa však nedalo prejsť mlčaním, bolo neskutočne nahlas pustené rádio Expres. To znamená či sa to niekomu páči či nie, je nedobrovoľne vystavený nielen nejakej agresívnej hudbe, ale musí pri jedle počúvať aj bezduché reči moderátov. Poprosili sme čašníka, či by to nemohol stíšiť alebo ešte lepšie vypnúť. So začudovaním nechápal, zdráhal sa, vraj nikto sa doteraz nesťažoval. Keď sme ale stále trvali na svojom, potom naveľa trošičku stíšil. Čo je to za zvyk? Či to mám nazvať trend alebo doba? To som taká stará, že mi to vadí? Keď jem, nepotrebujem počúvať, aké počasie je v Španielsku, ani čo sa práve deje v Egypte, dokonca ma v tejto chvíli nezaujíma ani, ako sa žije bezdomovcom v Dolnej Ždáni.
Prosím vás, poznáte v Bratislave nejakú nie veľmi drahú reštauráciu s ústretovou obsluhou, kde sa dá obyčajne naobedovať, nefajčí sa tam a nehrá hudba (alebo aspoň nie hlasno)?

Príhoda druhá
Možno som už spomínala, že veľmi rada šoférujem. Tu v Belgicku auto nepoužívam, ale v Bratislave na mňa vždy čaká moja Panda, ktorej riadenie si vyslovene užívam. Všetko ostatné (myslím servis, údržbu...) prenechávam iným. Stalo sa však, že stierače sa už premenili na gumené franforce a bola som nútená ísť kúpiť nové. Možno si myslíte, že čo je na tom? Ja som však nevedela, aké treba a keď som si predstavila ich výmenu... No nič, zašla som do Fiatu, tam mi veľmi ochotne našli potrebné a ešte mi ich aj nainštalovali. Všetko dobre dopadlo. Toto ale nie je pointa príbehu! Večer pred odchodom do Belgicka som si balila veci, prehrabávala sa v bločkoch a čo nevidím: pri jednom nákupe, kde som kartou platila cca 27€, mi strhli desaťnásobok. Zalial ma studený pot. V tej chvíli som si ani nevedela spomenúť, aký to bol nákup, nepozrela som ani dátum, ani druh tovaru, prvé, čo mi napadlo, boli potraviny. Naštartovali sme auto, ideme tam. Oželieme krásne parkovacie miesto, ale je 20.45, ešte stíhame. V polovici cesty som sa pozrela na dátum a vedela som, že ideme zle. Vo víre kadejakých myšlienok som si nakoniec spomenula, že išlo o tie stierače. Aby som dlho nenapínala: ráno sme zistili, že v sobotu je inkriminovaná pobočka zavretá, tak nám nič iné nezostávalo ako odcestovať bez vyriešenia prípadu. V pondelok sme telefonovali a neuveríte -  vraj v piatok omyl zistili a rozdiel už poslali späť na účet. Ešte v ten deň peniaze prišli.
Vlastne neviem, prečo ma tento ich čin prekvapil, keď takto by to malo fungovať.

nedeľa, 1. septembra 2013

Cesta tam a zase späť

Milí moji virtuálni priatelia! Vrátila som sa. Po viac ako mesiaci strávenom v Bratislave som sa vrátila do Bruselu. A vrátila som sa aj sem do tohto svojho blogopriestoru. Prešla som si svoje obľúbené stránky, prečítala pár príspevkov, lebo všetky sa naozaj nedali stihnúť, zapozerala som sa do plávajúcich rybičiek dolu a pocítila som takú malú radosť, že som tu. Áno, aj tu v Bruseli, aj tu na blogu.
V Bratislave a ešte predtým tu sa udiali všelijaké veci - veselé aj smutné, o ktorých sa mi teraz nechce písať.

Aby ste však boli v obraze, moja tohoročná dovolenka prebehla asi v tomto zmysle:
1. Keď sme jeden neskorý večer koncom júla dorazili domov, zistila som s hrôzou, že mačky nemajú ani jednu konzervu. Upokojila som sa pri uvedomení si, že som na Slovensku - aj keď je 20.45, môžem sa vybrať do obchodu. Tak sa aj stalo. Kráčala som medzi petržalskými panelákmi do Billy, medzi plnými kontajnermi smetí, okolo rozsvietených okien, do ktorých vidieť síce nebolo, ale hlasná vrava obyvateľov doliehala až ku mne, okolo skupinky bezdomovcov s fľaškami v ruke... zrazu som paradoxne pocítila akúsi nehu, vzťah k tomuto mestu, až lásku... Napriek všetkej úbohosti, špiny na ulici a bezútešnej atmosféry najväčšieho bratislavského sídliska som mala pocit, že tu som doma, že patrím sem a všade inde budem vždy len cudzinka.
2. Nikde sme nevycestovali. Zato som sa stihla postretávať so známymi a ponavštevovať kadekoho, niektorých aj viackrát.
3. Máme nový kávovar. V tejto chvíli musím prezradiť, že vtipkár je veľký kávičkár. Nielenže kávu obľubuje, ale aj sa zaujíma o jej pôvod, prípravu a všetko okolo. A teraz to navyše chytilo aj mňa. V Bratislave sme ochutnávali rôzne druhy plantážnych káv, učili sme sa správne kávu pomlieť a rozlišovať spôsob praženia. Najviac nám zatiaľ chutila Guatemala Antiqua. Chcela som sa dokonca prihlásiť na baristický kurz, ale keďže je leto, žiaden sa nekonal. Tak niekedy v budúcnosti.
4. Miškin Miško je čím ďalej tým viac neodolateľný. Konečne som mala možnosť s ním dosýta stráviť čas.
5. Ako som sa už v niektorom predchádzajúcom príspevku zmienila, obnovila som si profil na Sashe, kde predávam svoje handmade výrobky. Do Bratislavy som si šijací stroj nevzala a keďže nevydržím bez ručnej práce, navliekala som aspoň korálky a vyrobila som pár ozdôb. Potom som to všetko odfotila, fotky boli hrozné, tak ešte raz a ešte raz.. S fotením je oveľa viac práce ako s výrobou.
6. Včera sme pricestovali. Je tu všade ticho a čisto. Priviezla som si nové látky, nite, časopisy, knihy, ale aj napríklad hrubú múku a bryndzu. O pár dní začne francúzština a môj belgický stereotyp. Už sa celkom teším.

utorok, 9. júla 2013

Inšpirácie pre Mišku č. 2

Uvedomila som si, že keď varím len pre seba (bezmäsité), má to vždy zelenú farbu. Zelenú mám rada. Vtipkár zelenú neznáša. Najradšej by bol, keby som nenosila oblečenie tejto farby, nemá rád, keď si dávam zelenú masku na tvár a v byte mať niečo zelené je u nás vylúčené. Nevadí... Odbočila som, tak sa vrátim. Prinášam ďalší recept zo série jednoduchých a rýchlych, lacných a zdravých jedál. Opäť trošku nazelenalej farby. Nazvime ho:
Cestoviny s cuketovou omáčkou
Postup prípravy:
  1. Uvaríme akékoľvek cestoviny v množstve pre 2 osoby.
  2. Medzitým si pripravíme si 1 cuketu asi 20 cm dlhú, ktorú nastrúhame nahrubo a uvaríme natvrdo 2 vajíčka.
  3. Na panvicu nalejeme 2 lyžice oleja, nasypeme 4 nakrájané mladé (alebo aj nie) cibuľky a nastrúhame či roztlačíme 4 strúčiky cesnaku.
  4. Necháme rozvoňať a hneď pridáme približne 100 g ricotty alebo taveného syra (Syrokrém, Lunex, Bambino...).
  5. Osolíme, pridáme štipku strúhaného muškátového orieška (alebo kvetu) a nastrúhanú cuketu.
  6. Len čo sa syr roztopí, zalejeme zmes smotanou na varenie (alebo na šľahanie), necháme prejsť varom a odstavíme.
  7. Vmiešame vajíčka, ktoré sme tiež nahrubo nastrúhali.
  8. Ochutíme citrónovou šťavou a čerstvým alebo mrazeným kôprom.
Poznámka:
Mnohí nemajú radi kôpor, čo ja teda nechápem, ale dobre. V tom prípade ho samozrejme nahradia pažítkou, bazalkou a pod. Kto nemá rád žiadne vňate (napríklad preto, že sú zelené), radšej spolu s muškátom pridá pol lyžičky kari korenia.

Dobrú chuť!

piatok, 5. júla 2013

Zúfalcovo veľmi skoré dopoludnie...

5:15
Nemôžem spať. Nebudem sa teda podaromnici prevaľovať, vravím si. Napíšem, o čom už dávno chcem.
Keď sa mi niečo nedarí, keď mám splín alebo keď len mesiac má nov, zvyknem prehodnocovať. Počnúc včerajším obedom, pokračujúc kúpou šiat a cez otázku profesie pomaly až k zmyslu života.
Teraz prišlo na rad Snívanie na snehu. Založila som ho so zámerom niečo niekam písať. Bola som plná zážitkov, všelijakých dojmov a potreby písať, písať, písať. Blog bol spočiatku mojím poloverejným denníčkom. Vedel o ňom len málokto, ale potom štatistika ukazovala stále väčšiu sledovanosť a nakoniec som aj sama urobila krok k zverejneniu - založila som k nemu facebookovú stránku. Teraz prišiel čas, že nemám čo povedať (niežeby som predtým nejako mala) a tušenie, že je to zbytočné. Raz jedna múdra žena povedala, že ak máme pocit, že naše akékoľvek nadšenie či snaha nemá zmysel, treba sa tejto myšlienky zbaviť. Preto a ešte snáď z nejakej úcty k tým, ktorí sem radi nazrú, som zatiaľ tento blog nezrušila (lebo odo mňa by to vystalo).
7:55
Idem si ešte ľahnúť.
8:45
Zabudla som, že už tretí mesiac susedia kompletne prerábajú, takže so spánkom cez deň sa môžem rozlúčiť. Ale ja tu mám ďalšiu kávu, jablkový koláč - to ma zachráni. Vrátim sa k téme. Jeden z dôvodov, prečo sem píšem pomenej, som vysvetlila vyššie. Ďalšia pre mňa závažná vec je (a to už niektorí viete z facebooku), že po troch rokoch som sa vrátila na Sashe (ak by niekto nevedel, je to stránka, ktorá prezentuje originálnu handmade tvorbu). Musela som nejaké nové veci dorobiť, všetko odfotiť, popísať, jednoducho zabralo mi to čas. A aby sa moje výrobky medzi miliónmi mnohých nestratili, napísala som žurnál a trochu sa zúčastňujem diania na stránke. Momentálne ma to baví. A hlavne šijem.

10:45
Robím všeličo, len nešijem. Včera mi vtipkár (a tentokrát to teda vtipné vôbec nebolo) s dobrým úmyslom chcel otvoriť oči výpočtom, že ak na Sashe je v ponuke 4116 hračiek, z toho 2239 šitých a keď dáme filtrovať výraz "macko", je ich 195, tak pravdepodobnosť, že niekto kúpi práve môjho, je zanedbateľná. Ale ja nešijem len preto, aby som predala! A nakoniec podľa mňa úspech tkvie v niečom inom, nedá sa všetko premeniť na čísla. Niekomu sa to však vysvetliť nedá. Aj tak mi to zobralo vietor z plachiet.

Pozerám na tie medvedie hlavičky, ešte oddelené od nehotových tiel a neviem sa pohnúť. Linda, Krištof a... Tretí je tiež chlapec - ten so žltým srdcom nemá meno. To sa mi ešte nestalo.

11:30
Na Slovensku je dnes sviatok. A 26 °C. Tu 16 °C bez slnka. Idem radšej dorobiť tých medvedíkov, veď oni za to nemôžu. Tak keď sa tu dlhšie neukážem, nič nenapíšem, tak o nič nejde, len nebolo o čom.

streda, 3. júla 2013

Inšpirácie pre Mišku č. 1

Nikdy som sa neučila variť. Nikdy som sa neobšmietala okolo mamy v kuchyni, ona ma tiež nevolala, nenútila sledovať ju alebo nedajbože pomáhať. Keď som sa osamostatnila, odchádzala som z domu s tým, že som vedela spraviť maximálne praženicu. Pre istotu som si do zošítka zapísala tri recepty: ako sa varí ryža, halušky (tie nezemiakové) a jablkové pité. Neviem, prečo práve tieto tri jedlá, akoby tvorili nejaký základ jedálnička či čo... Je pravda, že ryžu mama robila vždy najlepšiu a s receptom na halušky som sa doteraz nikde nestretla. Jedine pité dlho čakalo v zošítku, až príde jeho chvíľa.
História sa opakuje. Moje dcéry sa doma variť tiež neučili.
Staršia Sandra začala jedlami exotickými so všelijakými nezvyčajnými prísadami, zbiera recepty a v papierovej verzii si robí databázu. Dnes sa ja môžem učiť od nej. Jedlá pre mňa neznáme, ktoré pripravuje, sú ľahké, zdravé a naozaj chutné.
Miška na to išla inak: nechala vždy variť svojho partnera. Aj to je skvelé riešenie. Narodilo sa im ale bábätko a pravdepodobne došlo k prerozdeleniu domácich činností, pretože zrazu chce, aby som na blog dala nejaké recepty na jednoduché jedlá. Lebo nestačí nadiktovať alebo napísať do mailu či na papierik. Na blogu to má asi omnoho väčšiu hodnotu!

Takže dnes prinášam hneď dva recepty do série:

"Šťúchané" zemiaky so syrom Halloumi
Veľmi sa ospravedlňujem za preklad slova "šťouchané" z češtiny. Ekvivalent zdá sa, neexistuje a použiť "pretláčané" či niečo podobné sa mi bridí.

Postup prípravy:
  1.  Zemiaky s opticky približne rovnakým množstvom mrazeného hrášku uvaríme so soľou a rascou domäkka. Ak použijeme hrášok z konzervy, potom ho nevaríme, len po odstavení zemiakov ho k nim nasypeme, aby sa zohrial.
  2. Medzitým sme si nadrobno nakrájali cibuľu a opražili na oleji (viac ako do sklovita, môže začať trochu hnednúť).
  3. Teraz zlejeme vodu a zemiaky spolu s hráškom a kúskom masla pomačkáme. Mlieko nedávame! Pridáme pretlačený cesnak a pripravenú cibuľu aj s olejom.
  4. Syr typu Halloumi (je dostať v Carrefoure alebo v Lidli) alebo iný syr určený na grilovanie nakrájame na väčšie kocky a nasucho opečieme na panvici alebo ugrilujeme. Ochutiť nemusíme. Namiesto syra možno použiť aj tofu alebo mäso.
  5. Podávame so šalátom alebo surovou zeleninou.

Gnocchi s avokádom a píniovými orieškami

Postup prípravy:
  1. Gnocchi kúpime hotové, najlepšie chladené, s ktorým už netreba ozaj nič spraviť. Ak gnocchi nemáme radi alebo ho práve nemali, použijeme cestoviny.
  2. Píniové oriešky nasucho opražíme a odložíme nabok. Namiesto píniových môžeme použiť aj slnečnicové semienka a pod.
  3. Na panvici na lyžici oleja necháme rozvoňať roztlačený cesnak (na každú osobu 1 strúčik), pridáme polovicu zrelého avokáda (pre dvoch), ktoré sme roztlačili vidličkou, osolíme, pridáme gnocchi, zamiešame, prehrejeme a vypneme.
  4. Pridáme hrsť pažítky, opäť zamiešame.
  5. Na tanieri pokvapkáme citrónovou šťavou. Podávame s pripravenými orieškami.
Dobrú chuť!

utorok, 25. júna 2013

Nie sme zlí

Keď sa povie učňovka, všetci si predstavia školu, kam by svoje dieťa nechceli dať. Len nech sa dobre učí, inak pôjde tam. Akoby to bol nejaký trest. Učitelia hovoria, že na učňovku chodia tí najhorší z najhorších. Človek si predstavuje už skoro nejaký diagnostický ústav.
Stolárov, maliarov, murárov by sme chceli a všetci vieme, že nájsť šikovných remeselníkov nie je ľahké, napriek tomu mnohí by boli najradšej, keby existovali len gymnáziá a s prižmúrením oka nejaké odborné školy, samozrejme s maturitou. Koľko je však takých, ktorým tá škola, povedzme si, nejde až tak, ale sú zruční a vedia kadečo zmajstrovať, poopravovať a navyše to robia radi? Aj tie nádherné šperky vyrábajú s láskou zlatníci, aj tie šaty niekto musí ušiť a nie sú to vždy absolventi VŠVU.
Skoro denne chodím okolo jednej podobnej, dokonca internátnej strednej školy. Vídavam, ako chlapci idú do školy, niekedy meškajú, niekedy sa skrývajú a fajčia, večer vidno do jedálne, kde si na táckach nesú večeru... Tí, čo denne dochádzajú, idú na električku okolo nás, sú hluční, niekedy zazvonia a utečú a vystrašia mačky. Toľkokrát som ich porovnávala so slovenskými "deckami" (ako my učitelia žiakov voláme), toľkokrát som sa zamýšľala nad opodstatnenosťou predsudkov o učňovkách...
Dnes som zase išla okolo a práve prichádzali húfy tých budúcich inštalatérov a elektrikárov. Pred školou parkovali autá, z ktorých vystupovali celé rodiny. Akadémia na záver školského roka - čítam. Rodičia čierni, bieli - bez rozdielu, čo poprichádzali na svojich bavorákoch, starých skoro-veteránoch či hromadnou dopravou, boli vyobliekaní... niektorí až nenáležite. Zaujímavé a príjemné bolo ich pozorovať. Každý mal v tvári slávnostný, šťastný výraz. Každý bol na svoje dieťa hrdý a ja verím, že právom.
Bola som naozaj dojatá.

štvrtok, 20. júna 2013

MayaMat je moja švagriná

O Márii, teda bratovej žene som už písala. Možno aj nie raz. Týmto príspevkom by som jej ale popravde chcela urobiť reklamu a ukázať môjmu malému blogosvetu, čím sa zaoberá.
O tom, že majú dvoch dospelých synov, školopovinnú dcéru, dom, záhradu a s tým súvisiace starosti a domáce práce, písať nechcem. Žiadna žena by však nebola šťastná len pri povinnostiach. Maja preto okrem iného šije. A keďže je to žena mimoriadne praktická, vyrába vkusné dekorácie do bytu. Keď sa  raz o jej vankúšoch bude hovoriť po svete, s pýchou poviem, že to je moja švagriná (hoci to slovo mi je dosť nesympatické).
Koľkokrát som sa seba spytovala, prečo sa aj ja nezaoberám niečím viac potrebným? Prečo z mojich rúk vychádzajú len zvieratká, zvieratká a iné, hoci sebekrajšie "ozdoby"? Ale kto niečo robí, ten to pozná: musím. Akoby niečo mimo mňa rozhodovalo. Nechcem ale teraz písať o mne.
Maja je žena činu. Dostane nápad a okamžite ho realizuje. Znovu musím porovnávať: nie ako ja, ktorá nápad svojím mozgomlynčekom stokrát premeliem, dokážem hodiny a hodiny vyberať látku alebo zvažovať každé slovo v texte. Maja nie. Vymyslí a spraví. Ide a ponúkne. Aké jednoduché (sa to zdá byť)!
Maji budem vždy priať, aj kvôli môjmu bračekovi s ťažkou povahou (však sme súrodenci, nie?), ale dobrým srdcom. Vybrala som na ukážku niektoré výrobky, zvyšok si môžete pozrieť tu: http://www.sashe.sk/MayaMat

pondelok, 17. júna 2013

Ako som "tvorila"

Vôbec som o tom nechcela písať, ale keď už to vyšlo na povrch, tak nech sa páči. Bola som na týždňovom tvorivom pobyte v Bad Gastein v Rakúsku. Začnem poporiadku, možno aj trochu obšírne.
 
Do môjho života, ako to už pri nových vzťahoch býva, znenazdajky pribudli ďalší ľudia. Okrem vtipkárovej rodiny sú to aj jeho kamaráti a známi z minulosti. Napríklad dvojicu Martin + Andrejka som si veľmi obľúbila a teším sa z nich.
Práve táto Andrejka mi rozprávala o nejakých víkendových kurzoch kreslenia, ktoré absolvovala, videla som jej obrázky, a teda ma nebolo treba dlho prehovárať, aby som išla s ňou na spomínaný pobyt. Chcelo by sa mi napísať, že štetec som naposledy držala v ruke na základnej škole, ale spomenula som si, že predsa len som natierala nejaké krabičky a ušité veci som občas štetcom dokončila. Bola som hlavne zvedavá (ako asi všetci, čo keď sa dopočuli, kam idem, chcú teraz vedieť, ako bolo). Chcela som lepšie spoznať Andrejku, urobiť si výlet, pobudnúť trochu v horách a zistiť, čo (ne)dokážem. Tak som sa prihlásila.
Hneď prvý zážitok bola cesta, lebo po dlhých úvahách sme sa rozhodli, že pôjdeme mojím autom. Tu musím priznať, že nemám absolútne žiadny zmysel pre orientáciu a ak nepočítam Česko, tak moja najdlhšia zahraničná cesta ako vodičky bola Bratislava - Schwechat. V Bruseli nešoférujem. Takže vtipkár nastavil GPS (ktorý podotýkam, neznášam) a išli sme. Poslušné podriadenie sa príkazom typu "...sa držte vpravo" nás bez veľkého blúdenia doviedlo do cieľa a prístroj som si nakoniec aj obľúbila.
Týždeň začal bohatou večerou so 4 chodmi a v tomto duchu sa odvíjal aj zvyšok pobytu. Prostredie bolo krásne, urobili sme si aj výlety po okolí, tu sú fotky:

No a teraz k tvorivej časti. Zišla sa nás tam zmes ľudí z rôznych kútov nielen Slovenska, rôzneho veku, s rôznymi umeleckými skúsenosťami (a predsudkami). Boli tam okrem začiatočníkov aj výtvarníci, ktorí maľujú desať-dvadsať rokov a majú vlastné galérie. Kládla som si otázku, čo sa tam chcú naučiť, ale pravdepodobne oni zmýšľali podobne o nás.
Teraz budem trochu kritická. Ak by som ja viedla kurz (akýkoľvek), najdôležitejšie pre mňa by bolo pomôcť žiakom nájsť k predmetu vzťah, aby kreslili /počítali/písali... s radosťou a aby dokázali do toho vložiť svoje srdce, inak o tvorbe ani nemá zmysel hovoriť. Zo začiatku aj bola snaha lektorky, ktorá ma osobnostne veľmi zaujala, ale potom akoby sa niečo stalo, akosi sa to vymklo a mnohí sme zostali bezradní, bez chuti a inšpirácie. Samozrejme nechcem hovoriť za všetkých a o každom. Neustále zdôrazňovanie lektora, že musíme kresliť rýchlo, technicky dokonale a využiť každú voľnú chvíľu, mi vyslovene nerobilo dobre. Ja predsa nemám ambície za týždeň sa stať maliarkou!
Niečo som si predsa len odniesla. Okrem rôznych techník práce som sa naučila, že akryl možno ľubovoľne pretierať. To som s obľubou praktizovala. Namaľovala som, pretrela - takto dokola. Nakoniec prišiel posledný deň a ja som nemala žiadny obraz. Ešte aj to posledné pretretie som odflákla. Ale div divúci, tento vlastne ani nezačatý obraz bez názvu skončil na vernisáži, ktorou bol pobyt ukončený. Dokonca som začula, ako jedna v ňom videla anjela, iná zase tvár a ja keď som sa zahľadela, tiež som v ňom zazrela - hlavu kamzíka ;-)
Najviac ma však mrzelo, že kamarátke Kate som sľúbila, že jej namaľujem rybu. Aj som si na tento účel vzala malé plátno pohľadnicového formátu, ktoré som sa však hanbila vytiahnuť, pretože uznávané boli len veľké rozmery. Posledný deň na balkóne som ale rybu predsa namaľovala:
Zhrniem. Som presvedčená, že úmysel usporiadateľov bol dobrý, nakoniec každému sa páčilo, účastníci odchádzali nadšení a s presvedčením, že prídu aj budúci rok. Pre mňa osobne bol tento pobyt hlavne skúsenosťou. Spoznala som niekoľko zaujímavých a inšpiratívnych ľudí, strávila pekný oddych s kamarátkou a zauvažovala, ako je to vlastne s tým umením a tvorivosťou vôbec...
Na záver moje obľúbené:
Alpy sú krásne, ale neubránim sa pocitu, že bezduché. Kam sa človek pozrie, tam nádherná, až pohľadnicovo sterilná scenéria. To Tatry majú predsa len trochu iné čaro!

sobota, 15. júna 2013

Ako sa teším na letnú Bratislavu

Barbora Šťastná vo svojom blogu píše, ako sa teší na leto a dovolenku a čo sa chystá robiť. Ja mám dovolenku celý rok, napriek tomu sa leta tiež nemôžem dočkať. Moje tešenie je ale trochu iné. Leto sa mi spája so Slovenskom, Bratislavou, s pobytom "doma".
 
Teším sa na všetko, čo mi tu chýba, na čo počas krátkych návštev nie je čas alebo čoho nie je nikdy dosť:

ako poriadne upracem byt a chvíľu z toho budem mať dobrý pocit
ako budem môcť hocičo a hocikedy vyhodiť
ako niečo vynikajúce upečiem a konečne to bude mať kto zjesť
ako mi Sandra spraví manikúru a kozmetiku a ponúkne najlepší šalát
ako Miške poskytnem nejaké tie rady a ona hneď neprevráti oči
ako budem kočíkovať, kúpať, prebaľovať a hlavne mojkať toho najmenšieho
ako si kúpim časopis a celý ho prečítam
ako mi nebude v byte bez svetra, ponožiek, županu zima
ako prehodím pár slov so susedom, s predavačkou, poštárkou
ako si sadnem pred televízor, budem prepínať a počuť slovenčinu
ako prídu Ivo a Lenka z Kanady
ako pôjdem v noci alebo v nedeľu (!!) do Tesca, kúpim rascový chlieb či najobyčajnejšie rožky
ako v Auparku náhodne stretnem známych
ako mi mama napečie zemiakové pagáče
ako si zašoférujem a všetky cesty budem poznať
ako pôjdeme k Morave pozrieť bociany
ako sa s Marcelom nasmejeme, on ma ostrihá, ako som nechcela, a budem spokojná


a napokon ako sa budem tešiť zase späť...

streda, 5. júna 2013

Premena

havranie mláďa spí
sila drieme
len čierne perie o tom vie...


roztiahnuť krídla a letieť
ľahnúť si ako na vodu a nechať sa niesť
unášať ľahkým, tichým vzduchoprázdnom
a s čiernym perím bielych havranov
nechať všetko tak


utorok, 28. mája 2013

Pred cestou

Tentokrát som šila pre seba:
1) obal na mini iPad
 2) obrovskú recyklo-tašku (potrebujem)






3) obal na ceruzky, štetce a pod. (nestihla som odfotiť)

Zajtra letím. Najskôr do Bratislavy, potom autom do Rakúskych Álp. Počasie nie je, ako som si predstavovala a aké ešte bude, to už vôbec netuším. Kufor mám plný na prasknutie, ale snáď ma Ryanair vezme... Teším sa ja? Ani neviem. Ale potom podám správu.

štvrtok, 23. mája 2013

Kata

Je to už dávnejšie, keď som písala o svojej kamarátke Kate a založila rubriku Fotografie KH. Pretože, ako som bola bývala spomínala, Kata fotí a jej obrázky majú dušu.
Potom som robila reorganizáciu blogu, menila som vzhľad a štruktúru tohto tu a vtedy sa (pravdepodobne) niečo udialo. Celá rubrika s fotkami a článkom zmizla! Neviem, ako je to možné, hoci - nečudujem sa, pretože takéto veci k môjmu životu patria. Strácajú sa mi (ale aj nachádzam!) veci záhadným spôsobom. Moji blízki (nechcem ukazovať prstom, ale je to hlavne vtipkár) to mávnutím ruky pripisujú zhoršujúcej sa pamäti, neporiadnosti či ľahkomyseľnosti, čo je ale číry nezmysel! Aby som veľmi nezdôrazňovala svoje sklony mať nevedecký postoj k záhadám, nájdem vždy radšej nejaké všeobecne prijateľné vysvetlenie nevysvetliteľného. Aj tak si myslím, že rozum predsa nemôže uchopiť všetko!
Takže: Fotografie KH som asi omylom vymazala. Teraz by som chcela učiniť nápravu a článok zrekonštruovať, i keď identický určite nebude...
Kata je moja najlepšia kamarátka. Neviem, či sa ešte dnes toto pomenovanie používa. Zoznámili sme sa v škôlke a neskôr na základke sme sedeli v jednej lavici. Učiteľka nás nikdy neoslovovala zdrobnelinami (vraj aby bola spravodlivá!) a my sme to brali vážne. Dodnes si inak nepovieme. V súčasnosti, keď sa dievčatá pri stretnutí zvyknú objať a častokrát aj pobozkať, so svojím domnelým chladom pôsobíme nezvyčajne. My však vieme svoje - tá odmeranosť je skutočne iba zdanlivá. Spájajú nás zážitky, o ktorých by sa dali napísať samostatné príspevky. A práve to spoločne nažité sa v dospelosti nedá dohnať ani nahradiť. Preto si myslím, že ozajstné priateľstvá vznikajú v detstve alebo nanajvýš v skorej mladosti. Vtedy sme ešte skutoční, nefalšovane zdieľame svoje pády a víťazstvá, na nič sa nehráme. A nemáme partnerov a rodiny, ktoré neskôr obvykle uprednostňujeme...
S Katou sme boli dosť odlišné, preto aj strednú školu sme si vybrali rôznu, čím skončil náš každodenný spoločný život. Odvtedy sa striedali obdobia, keď sme sa intenzívne kamarátili a keď sme sa vôbec, niekedy aj pár rokov, nevideli; keď sme takpovediac súzneli alebo naopak, vyslovene si liezli na nervy. Naše životy sa odvíjali rôzne. Dnes Kata žije v Bratislave, ja som v Belgicku...  Keď prídem domov, tak sa vždy teším, že sa stretneme. Ideme na Železnú, do Ikey, na kávu alebo sme len tak u niektorej a klebetíme - lebo aj to treba. Kata je pre mňa istota, akýsi vzťažný bod, o ktorom viem, že je tu a môžem sa spoľahnúť, aj keď sa meníme, aj keď máme rozdielne povahy, vkus, niekedy aj celkom iný pohľad na vec. Keby som to chcela zhrnúť, tak poviem: Kata je človek, ktorému by som zavolala, keby dačo...
  
Hugo s Milotou, ktorú vám týmto predstavujem, pretože patrí ku Kate.
Poznáte to miesto, Bratislavčania?

pondelok, 20. mája 2013

Hlavne nech sú tam vločky!

V niektorom z príspevkov som o sebe prezradila, že nemám rada reči o zdravej výžive. Je to tak. To však neznamená, že niečo mám proti zdravej strave. V časoch, keď označenie BIO neexistovalo a keď sa niekto zaujímal o alternatívnu stravu, vzbudil iba ľútosť alebo strach, som sama piekla chlieb z doma mletej múky, vyrábala náhrady mlieka a pod. Dnes sa iba čudujem, kde som na to všetko brala čas, chuť a energiu. Bolo to dávno... Dnes na zdravej výžive tak veľmi nelipnem. Keď mám chuť, doprajem si, a to nielen preto, že nemám pevnú vôľu. Myslím si, že dôležitejšie ako čokoľvek je poznať mieru.
Prečo ale tento hlbokomyseľný úvod? Lebo som piekla (a nie jedenkrát!) zdravý koláč (ak vôbec taký existuje). Mám totiž ovsenovločkové obdobie (chutia mi vločky v každej podobe), čo automaticky vytvára uspokojivý pocit, že sa stravujem zdravo. Okrem toho mala prísť návšteva - tajomná dvojica, o ktorej som nevedela, či náhodou nie sú vegáni, makrobiotici, či neodmietajú biely cukor, bielu múku a pod. Nakoniec ako hostia boli vďační a ja som mala možnosť zahviezdiť pochúťkou, ktorú som objavila na jednom z mojich obľúbených foodblogov Catalina peče.
Jahodovo - mandľové sušienkové rezy
Ide opäť o veľmi neforemný koláč, ktorý zas len potvrdzuje, že aj niečo škaredé môže byť mimoriadne chutné. Pre mojich čitateľov a konzumentov uvádzam mierne upravený recept.

Na koláč veľkosti 22x22 cm potrebujeme:

80 g múky (dala som hladkú špaldovú: keď zdravo, tak nech)
25 g mletých mandlí
25 g strúhaného marcipánu
70 g jemných ovsených vločiek
1 ½ lyžičky kypriaceho prášku
½ lyžičky soli
80 g nahrubo posekaných mandlí
170 g mäkkého masla
300 g hnedého cukru (mala som doma len muscovado, ale oplatilo sa)
1 ½ vajca
150 g pokrájaných jahôd

Postup:

Formu vyložíme papierom. Zmiešame suché časti. Maslo s cukrom vyšľaháme do peny. Pridáme vajce a šľaháme chvíľku ďalej. Vmiešame múčnu zmes, ale už nešľaháme. 2/3 cesta naložíme do formy lyžicou, uhladíme, rovnomerne poukladáme jahody a zakryjeme zvyškom cesta. Pečieme na 175 °C asi 30-40 minút. Necháme 10 minút chladnúť, opatrne vyberieme z formy a necháme na mriežke vychladnúť úplne.

Poznámky:
  • Lepšia by bola o niečo väčšia forma (v pôvodnom recepte 25x25 cm), ale nemala som, tak je koláč trochu hrubší a "sušienkový" v názve trochu stráca zmysel.
  • Nevadilo by aj viac jahôd alebo maliny, možno aj iné mäkké a výrazné ovocie.
  • Povrch je chrumkavý, vnútro sa rozplýva na jazyku... 
Dobrú chuť!