streda, 31. októbra 2012

Max Frisch / DENNÍK 1966-1971

V pätnástich som zbierala citáty. Potom mi všetky prišli trápne a zošit som zrušila. Neskôr som si robila výpisky z kníh. Potom som zlenivela, tak som čítala s ceruzkou a čo ma zasiahlo, to som podčiarkla. Niektorí to považujú za znehodnocovanie kníh. Nakoniec zneistená, že predsa len patrím ku škodcom, som prestala. Teraz trochu ľutujem. Mám ale schovaný ešte jeden zošítok z pisárskych čias. Nedávno pri istej príležitosti som si naň spomenula. Tak som sa rozhodla, že založím novú rubriku a sem-tam niečo z toho prepísaného prepíšem.

Max Frisch:
  • Ak nemusí povedať, čo si myslí, nemá problémy.
  • Jeho plán na samovraždu stroskotá, pretože nemá čo povedať v liste, ktorý si pokladá za povinnosť napísať manželke.
  • Nič nie je nezmyselnejšie a zbytočnejšie ako imitácia reality; tej je totiž dosť.
  • Omladenie; pritom si každý myslí, že konkrétne on sa omladí.
  •  ...našťastie ešte nikdy v živote nevidela svišťa a niečo si od toho sľubuje.
  • Už viac ráz sa stalo, že si štvrtok zmýlil so stredou; teraz sa však preľakne, keď sa mu to stane.
  • ...na tvári mŕtveho takmer vždy vidieť, že tento človek znamenal kedysi viac ako v posledných rokoch svojho života.
  • S jednotlivcom sa viem ľahšie identifikovať ako s celou jednotkou, hoci aj tá sa skladá z jednotlivcov, ale až vtedy, keď sú zranení...
  • Máte dostatok dôkazov na to, že sa ženy lepšie hodia na niektoré práce, ktoré muž pokladá pod svoju dôstojnosť?
  • Akej nádeje ste sa vzdali?
  • Keď vidíte mŕtveho, ktoré z jeho nádejí vám pripadajú bezvýznamné: nesplnené alebo splnené?
  • Predovšetkým som presvedčený o tom, že moja nenávisť viac uškodila mne ako tým, ktorých som nenávidel.
  • Napriek prirodzenej dávke sebanenávisti som v prvej chvíli zaskočený, keď zistím, že ma niekto nenávidí (hoci som mu nijako neublížil).
  • Poznáte zvieratá so zmyslom pre humor?
  • Máte zmysel pre humor, keď ste sám? 
  • Viete si predstaviť manželstvo bez humoru? 
  • Čo vo vás najskôr vzbudí žiarlivosť: ak osoba, ktorú ľúbite, pobozká, objíme atď. iného/ inú, alebo ak sa inému/ inej podarí vyvolať humor, ktorý u vášho partnera nepoznáte? 
  • Máte mŕtvych priateľov? 
  • Prečo umierajúci nikdy neplačú?

pondelok, 29. októbra 2012

Quoi de neuf Olivia?

  • Už som neraz spomenula, že hrnčeky sú moja slabosť. Ani v Tatrách som neodolala a jeden od Danky som si musela kúpiť:
 
  • Brošňa je vec, ktorú neviem nosiť. Nech robím, čo robím, vždy ju stratím. Aj teraz sa mi uvoľnilo miesto na bunde, tak som si zas jednu zadovážila (vyrobil Marek):
  • Aj ja som konečne niečo vyrobila. Vankúše:
 
  • Pred viac ako dvadsiatimi rokmi (!!) mi moja staršia dcéra darovala ihelničku, ktorú vyrobila na pracovnom vyučovaní v škole. Dokonca mi utkvelo v pamäti, že som vtedy povedala: "Jééj, presne takúto som chcela!". Je to tak, ona vždy vie, čo kedy, komu a ako darovať. Teraz však prišiel čas, keď sa so žltou ihelničkou, naplnenou obyčajnou vatou a ručne obšitou fialovou bavlnkou na vyšívanie, lúčim a dávam si novú. Až ma chytá sentiment...
  • Niekedy mám nástojčivú potrebu veľkej zmeny. Ak zmením jednu vec, zmení sa všetko. Nebolo mi síce ani zle, ani životom znudená nebývam, ale predsa... Stavila som však na zlú kartu. Dala som sa ostrihať, a to úplne na krátko. Akoby to nestačilo, omrzeli ma moje od narodenia ryšavé vlasy a chcela som blond! Kým inokedy u svojho milovaného kaderníka tápem, neviem ani, čo vlastne chcem, on spraví presný opak a vždy je to dobré, teraz som predstavu mala. Mala som aj obrázok, ako chcem vyzerať a dávala som presné pokyny. Zabudla som na jedno: už nemám dvadsať. Farbu som doma prehodnotila a vrátila sa k pôvodnej. Môj extra krátky účes je pohodlný, zmena naozaj veľká, ale vyzerám ako Mia Farrow v Rosemarinom dieťati. Alebo Emanuelle Seigner, keď v Horkom mesiaci nasadá na lietadlo. Niečo medzi. Tu je kúsok mojej hlavy, radšej v menšom:
  • Najväčšia novinka u mňa je, že moja mladšia dcéra bude mať dieťatko. (Ja ju stále ešte vidím pred sebou ako dievčatko s kučeravými vlasmi a palcom v puse...) Konkrétne podľa všetkého to bude chlapec. Vždy som si myslela, že ak sa niektorej niečo také prihodí, bude to v mojom živote určitý zlom, istý koniec nejakej mojej mladosti (aké smiešne), nevedela som si ani predstaviť, že by sa jedna alebo druhá dcéra vedela tejto roly náležite ujať. Teraz je to tu, všetko je inak a preto o tom aj píšem. Normálne sa teším.

Z Tatier

Tatry sú jedným z mojich domovov. Chodím tam stretnúť priateľov, uvidieť lane, začuť svište, pozdraviť Ducha Tatier a Starú z lesa, spomenúť si na seba a vrátiť sa pravdivejšia. V Tatrách vždy aj fotím. Keď som vyberala, ktoré obrázky uverejním, zrazu mi všetky pripadali až priveľmi krásne, také neosobné a sterilné ako nejaké pohľadnice zo stánku so suvenírmi. Vybrala som teda pár, ktoré mám sama rada.

východ slnka je nádej

október v Starej Lesnej
 

na Skalnatom plese

more

Juliana z Kozieho Vŕšku

streda, 17. októbra 2012

Čo je to domov?

Dnes letím domov. Z domova v Bruseli domov do Bratislavy. Pôjdem ešte domov do Tatier. Tam sa stretnem s priateľmi z minulého života a so sebou. Nejaký čas sem ničím neprispejem. Teraz bežím, aby som nezmeškala.

utorok, 16. októbra 2012

Soľ, šunka, špenát...

Že mám rada zoznamy, už nemusím zdôrazňovať. Ale že mám rada aj cudzie zoznamy, som vlastne ešte nikomu nepovedala.
Včera som však bola nakupovať v supermarkete Colruyt, jeden taký cudzí zoznam sa dostal priamo ku mne, a tak som ho bezostyšne vzala. Vozíky sú tu vybavené špeciálnym štipcom, aby si zákazník mohol pripevniť napríklad svoj lístok o vrátených fľašiach, objednávku u mäsiara alebo práve spomínaný nákupný zoznam.
Veľakrát, až pravidelne sa stáva, že ľudia si tam svoj zoznam zabudnú alebo keďže ho už nepotrebujú, jednoducho ho tam nechajú. Obvykle ich hneď s veľkou ľútosťou vyhodím, ale ten včerajší mi bol mimoriadne sympatický.
Aj keď netuším, o akého pisateľa ide, je mi zrazu blízky. To neúhľadné dvojfarebné písmo, položky nesystematicky zoradené, pripisované určite na viackrát...A ten obsah - dojímavo ľudské.
Možno by dotyčného mohlo mrzieť, že jeho zoznam sa dostal až sem a že zverejňujem niečo také intímne ako nákupný zoznam. Pre vyváženie situácie prezradím, čo som si kúpila ja:
Čo poviete?

piatok, 12. októbra 2012

Pizza môže byť aj sladká

Tušila som to dávno. Raz keď moje deti pozerali nejakú kreslenú rozprávku, spozornela som, keď počujem, že si tam idú dať čokoládovú či ovocnú pizzu. Predstavila som si nejakú sladko-slanú kombináciu typu Hawai alebo kuracie prsia s broskyňou. Áno, iste sú to bežné a osvedčené pochúťky, ale asi nie som ten správny labužník a aj v reštaurácii robím hanbu, keď ku grilovanému camembertu namiesto brusnicovej (alebo niekedy čučoriedkovej!!!) omáčky poprosím trápnu tatársku. Skrátka tieto chute odjakživa nemusím. Preto spojenie sladká pizza by som donedávna ani len nevyslovila.
No ale môj život je, ako ste si už mohli všimnúť, plný rozporov, nečakaných rozhodnutí a zmien. Nie vždy sú dramatické, dejú sa aj na každodennej úrovni. Mnohokrát mám pocit, že niečo rozhoduje a koná za mňa.
Ako aj v prípade kúpy knižky Pizzas sucrées, teda Sladké pizze. Budem ja niečo také niekedy piecť? Odpoveď by znela áno, bude to 11. októbra 2012!

Mala som doma 3 ks ovocia, ktoré som nedokázala zjesť. Kúpila som si ho s tým, že sa budem zdravšie stravovať. Ja však ovocie v tej najčistejšej a najzdravšej podobe, teda surové, nemám veľmi rada. Chcela som ho radšej inak spotrebovať. Kniha prišla ako inšpirácia, základné veci som ale dodržala.

Na záver by som rada s pravdou von. Po upečení som zistila, že sladká pizza vlastne žiadna novinka nie je. Keď som bola malá, mama ju robievala často, ibaže používala obyčajný plech a nehovorili sme pizza, ale posúch.

Pre mňa ale sladká pizza predsa len je určitým objavom, pretože:

1) nejde o žiadnu sladko-slanú kombináciu
2) príprava je nenáročná
3) nemusia to byť vždy slivky či marhule na vrchu
4) existujú už aj novodobé posýpky

Ak by ste to chceli skúsiť, tu je recept:
Použila som (na 1 pizzu s priemerom asi 30 cm):

Cesto:
225 g  múky
1 kopcovitá lyžička sušeného droždia
2 polievkové lyžice olivového oleja
2 lyžičky svetlého trstinového cukru
1/2 lyžičky soli
150 ml vlažnej vody

Povrch:
1 ringlota
1/2 nektarinky
1/2 jablka
šťava z 1/2 citrónu
1 lyžica bieleho krupicového cukru
3 lyžice cukru muscovado
7 ks keksíkov Lotus
kúsok masla

Postup:

Ovocie nakrájame na kúsky a polejeme citrónovou šťavou.

Zarobíme cesto bežným spôsobom a vymiesime ručne alebo pomocou robota. Ak je priveľmi tuhé, pridáme trochu oleja, naopak zase múku.

Necháme hodinu vykysnúť, potom na jemne pomúčenej ploche vyvaľkáme na hrúbku asi 0,7 cm, prenesieme na plech a poprepichujeme vidličkou.

Okraj cesta (asi 2 cm) posypeme bielym cukrom, na vnútro použijeme muscovado. Pokryjeme nakrájaným ovocím, z ktorého predtým zlejeme šťavu. Okraj necháme voľný. Navrch podrvíme keksy a poukladáme odrobinky masla.

Pečieme 15 - 20 minút pri 200 - 210 °C, kým okraj nie je zlatohnedý.


Rady z knižky:
  • Cesto môžeme obohatiť (zamiesením alebo nasypaním na povrch) o škoricu, klinček, muškát, perníkové zmesi, kakao, strúhanú čokoládu, mandle, pistácie, sezamové semienka, sušené či kandizované ovocie alebo aromatický alkohol.
  • Oblohou býva rôzne ovocie, ale pizza môže byť aj úplne bez ovocia. Veľmi šťavnaté druhy (citrusy, kivi, melón...) pridáme radšej po upečení.
  • Ako posýpka sa dajú použiť všelijaké nahrubo rozdrvené sušienky: spéculoos, zázvorky, Oreo, cookies, ale aj rôzne bonbóny: M&M´s, Tagada, karamelky, Marshmallows... A samozrejme akékoľvek posekané či celé orechy a oriešky.
  • Namiesto paradajkového alebo smotanového základu slanej pizze nám dobre poslúži priemyselná Nutella, spéculoos pasta, Salko, dulce de leche, arašidové maslo, džemy, detské výživy, roztopená čokoláda, mandľový krém.

Na záver ešte jedna rada: kombinovať treba s citom a vkusom - aj pri pečení.

Ešte kúsok mi zostal. Idem si dať. Dobrú chuť!

štvrtok, 11. októbra 2012

Je suis revenue pour elle

V roku 1961 som ešte nežila. Ona už áno.
V minulom príspevku (tu) som písala, že v jednom vetešníctve som objavila prastaré belgické vydanie Elle a že sa chcem preň vrátiť. Tak sa aj stalo. Kúpila som nakoniec nielen Elle, ale aj Marie France. Čo myslíte, koľko som za tieto dva čarovné kúsky zaplatila? Neuveriteľné 2 eurá! Rýchlo som naskenovala pár zožltnutých stránok, aby ste do nich mohli nazrieť.

ELLE - marec 1961
vyzerá, akoby toto číslo bolo venované potrebám do domácnosti. Dlhočizný článok aj s poučným obrázkom o konštrukcii a fungovaní kombinovaného sporáka ma, povedala by som, dostal.


MARIE FRANCE - júl 1960
tento titul nepoznám, ale napokon sa mi výtlačok viac páči. Obsahuje (ako inak) veľa reklám, módy, ale napríklad aj článok, ktorý nás zavedie do domu Salvadora Daliho.
A zdá sa mi, že Ján-Pavol (Belmondo) bol vtedy ešte celkom pekný.


 

utorok, 9. októbra 2012

Môj výlet do minulosti

Rok 2009 bol pre mňa rok rozhodnutí. Jedno z nich bolo, že som si zo dňa na deň zbalila kufor, opustila svoj obľúbený byt v Zolnej a odišla do neznáma za človekom, ktorý bol pre mňa ešte väčším neznámom.
Môj vtedy asi ročný pobyt v Belgicku bol ovplyvnený rôznymi skutočnosťami, preto keď sme sa vracali na Slovensko, povedala som si, že do tejto nevľúdnej krajiny bez slnka sa už nikdy nevrátim.
Akoby som nemala dosť skúseností s podobnými vyhláseniami! Nechcem ťa už nikdy vidieť, povedala som vtipkárovi a odsťahovala sa z Bratislavy. Neprešlo ani 10 rokov a už som sedela v lietadle do Bruselu a o 2 roky potom hovorila áno pred svedkami. Niečomu sa nedá ujsť, nato je vesmír veľmi malý.
Je rok 2012 a ja som sa opäť ocitla v tejto krásnej krajine. Že tu slnko tak často nevidno? Zlé jazyky hovoria!
Včera som sa chcela vyhnúť učeniu, tak som sa vybrala do mesta. Keď som sa vracala, nasadla som na inú linku metra a zviezla sa do Etterbeeku - štvrte, kde sme vtedy bývali.


Prechádzala som sa uličkami medzi stanicami Pétillon a Thieffry a zažívala niečo, čo mi nejde len tak ľahko pomenovať. Zvláštne ma priťahovali tie staré známe miesta, pamätala som si názvy ulíc a s mojím nulovým zmyslom pre orientáciu som presne vedela, kadiaľ a kam ísť. Bola to úľava zachytiť sa niečoho, čo poznám. Samozrejme čosi sa aj zmenilo, napríklad náš turecký fast-food, kam som chodila na najlepší dürüm s falafelom, už nie je, pribudla ale nová poľská predajňa.


Avenue le Marinel bola moja obľúbená ulica, kam som každý deň chodila venčiť Berinku a pozorovala zvonka život jednej tunajšej strednej školy. Aj keď už (alebo zatiaľ?) neučím, ku školám každého typu budem mať vždy akýsi domácky vzťah. Sadla som si teda na jednu "moju" lavičku hneď vedľa školského dvora; práve bola prestávka. Dívala som sa na žiakov, ako jedia svoje desiatové bagety, ako vyťahujú zošity a niečo si navzájom vysvetľujú a zasnívala som sa, že o chvíľu zazvoní a ja spolu s nimi odkráčam do triedy s triednou knihou v jednej ruke a farebnými kriedami v druhej... Zazvonilo, a ja som zostala sedieť. Trochu smutná, ale naplnená niečím osviežujúcim.


Ponevierala som sa týmito končinami a bolo to, akoby som sa vrátila do minulosti, akoby som si prišla po niečo, čo som si tu kedysi zabudla. Napriek tomu, že vtedy som nebola veľmi spokojná, teraz sa mi všetko javilo inak. Akoby kontakt s minulosťou potvrdil a skvalitnil prítomnosť.
Aby som urobila bodku za mojím výletom, vošla som ešte do TROCu, čo je niečo medzi starožitníctvom a bazárom. Vždy tu boli zaujímavé kúsky - aspoň vidieť treba. Tentokrát ma zaujala ELLE z roku 1961; ani neviem, prečo som ju nekúpila.

 

Ešte sa pre ňu vrátim...