štvrtok, 27. septembra 2012

Ronis, Doisneau a ďalší

Dlho som hľadala, čo by ma potešilo.
Ako som už spomínala (tu), sú dni, keď mám pocit, že všetko mám, že už niet po čom túžiť. Znásobí sa to, keď stretávam ľudí, ktorých postihlo nejaké trápenie, ktorí sú chorí, smutní alebo aspoň nespokojní a nie je v mojej moci im pomôcť. Tak sa trochu hanbím, tak som trochu nesvoja v tom svojom úbohom šťastí...
Hľadala som priestor, kde na takéto čosi nie je miesto - čisté pláne, kde človek je iba človekom. A tak ma začali nanovo baviť fotografie. Napríklad fotografie ľudí z ulice. Napríklad staré čiernobiele fotky. Napríklad Willy Ronis.

 

Kúpila som si pár obrázkov v Habitate. Nemám rámy, neviem ešte, kam s nimi, ale čoskoro to vyriešim. Budem sa môcť na ne pozerať, vstupovať do sveta, ktorý nie je môj a znovu a znovu tam nachádzať čaro, ktorého sú plné.



nedeľa, 16. septembra 2012

Darček konečne hotový!

Rozhodla som sa, že darček, ktorý som vyrobila pre Gabi (vylosovaná výherkyňa narodeninovej súťaže), ukážem aj ostatným. Nečudovala by som sa, keby ste už zabudli, veď uplynul skoro mesiac. Ale ja som jednoducho taká pomalá, nedá sa nič robiť. Takže tu sú zdokumentované jednotlivé fázy výroby a nakoniec hotový produkt:





Hneď zajtra Enrico poletí do Londýna. Milá Gabi, nech ti prinesie radosť!

pondelok, 10. septembra 2012

Ako som sa zapojila do Giveaway

Ráno som sa zapojila do Giveaway od Vivi na Vintage Blog, presný názov znie Giveaway...Chanel, ELLE, Clinique, perly + rozhovor s vámi.
Rada sa zapájam do všelijakých ankiet a súťaží, kde sa nevyžaduje nejaký športový výkon, vedomosti z histórie a pod. Milujem totiž výhry. Niežeby boli na mojom dennom programe, vlastne si ani nepamätám, či som vôbec niekedy niečo tak bez pričinenia vyhrala. Viem si ale predstaviť to vzrušenie okolo očakávania výhercu a následne ten pocit, keď sa ním stanem práve ja. Nehovoriac o radosti z celkom nepotrebnej ceny, ktorú výhrou získam.

Podobné zažívam, keď si kúpim napríklad časopis kvôli pribalenej taške, šatke, krému a pod. Dokonca odoberám časopis Apetit (no dobre, aj tak by som si ho kupovala), lebo ako predplatiteľka som dostala úžasný multifunkčný hrniec (použila som ho až 1-krát a teraz mi zbytočne zavadzia). Sú to ale darčeky a tie potešia.
Niečo v tomto zmysle som napísala ako odpoveď na otázku v článku. Len čo som odklikla "publikovať komentár", uvedomila som si, že som odpovedala na inú otázku, čo ma všeobecne u druhých vie celkom rozladiť. Nikto sa ma nepýtal, prečo chcem vyhrať, ale prečo by som mala vyhrať práve ja - a to je rozdiel! Mohla by som celú vec napraviť, komentár vymazať a nahradiť novým, ale tá pravá otázka je podstatne ťažšia. No v čom už som len lepšia ako iní (hoci ale - som vari horšia?).
Táto otázka sa vraj kladie aj na pracovných pohovoroch. Žiaden taký som síce neabsolvovala, ale neraz som mala príležitosť zamyslieť sa, čo by som odpovedala. Prečo práve ja áno, prečo práve ja nie, čo môžem ponúknuť viac, v čom som originálnejšia, výhodnejšia, lepšia... Dostaví sa stiahnuté hrdlo a ticho. Je to vec sebavedomia alebo falošná skromnosť?
Našťastie neuchádzam sa o pracovné miesto snov či účasť v reality show, kde by som sa musela zamyslieť naozaj veľmi vážne... Prečítala som si iné odpovede. Každý svojím spôsobom nutne potrebuje niektorý výrobok. Ako som na tom ja?
1. Rúž: nerúžujem sa. Vždy si nejaký kúpim a vzápätí zistím, že to nie je ono. Práve nedávno som sa ale nevedno prečo zahrávala s myšlienkou kúpiť si výrazný, až vyslovene ohnivočervený rúž. Možno práve ten Chanel by mi pristal...
2. Výtlačok ELLE z roku 1997: pre mňa to až taká starožitnosť nie je. Milé dievčatá, v roku 1997 som si Elle už sama kupovala. Ale možno by to bola príjemná nostalgia znovu sa začítať...
3. Pleťový rozmaznávač Clinique: neviem, čo je to. Možno stačí, že Clinique...
4. Perlový náramok alebo náhrdelník: vždy som chcela niečo z perál. Nepredpokladám, že ide o pravé perly, ale páčili by sa mi. Možno by som ich mala aj kam nosiť...
Takže takto je to so mnou. Moja kamarátka hovorí: "Nepotrebujem, ale nemôžem to mať?" Milé, nie?
Najviac ma zaujala možnosť rozhovoru so mnou, ale len z čisto sebeckého dôvodu, že aká dôležitá by som si v tom momente mohla pripadať.
Ako vidíte, nejakej serióznej odpovede na položenú otázku ste sa naozaj nedočkali. Ale ak chcete, zamyslite sa a skúste sa zapojiť aj vy.

piatok, 7. septembra 2012

Výpisky z lodného denníka - 7.časť - záver

16.-17. august - štvrtok, piatok

Benalmadena - odteraz na súši

Z týchto dní už nemám žiadne poznámky. Chcela som dočítať Osamelosť prvočísel (a ja čítam mimoriadne pomaly) a už som bola trochu nastavená na odchod. Vo štvrtok sme sa rozlúčili s Marina del Este a poobede sa doplavili do poslednej našej zastávky - do veľkého prístavu Benalmadena. Aspoň pár fotiek:



18. august - sobota

Bratislava - návrat domov

Vstávali sme skoro. Taxík bol objednaný vopred, dostavil sa včas a zdalo sa, že dnes nás nemá čo prekvapiť, o 11. sme doma a koniec výletu. Omyl! Ešte vo chvíli, keď po bitke o miesta (leteli sme jednou známou nízkorozpočtovou spoločnosťou, ktorá neposkytuje miestenky) sme už všetci sedeli, vyzeralo, že je všetko v poriadku. Lietadlo sa pohlo, tešili sme sa, že nemešká a tentokrát nemusíme prestupovať.

Urobilo však len malý okruh po letiskových dráhach, vrátilo sa a zastalo. Po polhodine nám oznámili, že lietadlo má poruchu, nie je prítomný nikto kompetentný, a tak musíme počkať na odborníka zo Stanstedu, také 3-4 hodinky. So všetkými taškami nás nasadili na autobus a odviezli späť do letiskovej haly. Po 5 hodinách zase rýchlo autobus - lietadlo. Niektoré deti plakali, že im nezostalo miesto vedľa rodičov, lebo samozrejme všetko bolo inak. A tak sedíme, sedíme a nič. Po magickej polhodine oznam, že porucha sa nedá odstrániť, keď je lietadlo zaťažené a budeme musieť znova vystúpiť. Vylepšenie: všetko bude organizované, dozvieme sa, v akom poradí vystupujeme, do akého autobusu kto nasadne a hlavne miesta sa zachovajú a bude to trvať len 10 minút. Trpezlivo sme boli odhodlaní podriadiť sa čomukoľvek. Nakoniec nebolo treba. Nejaký ten čas sme si ešte posedeli, ale potom sme predsa len vzlietli a o 16.30 šťastne pristáli v Bratislave.

Brusel - záver

Dovolenka skončila a ja touto cestou chcem poďakovať našim priateľom Vierke a Jurovi, ktorí nám poskytli tento neobyčajný zážitok (toto naozaj boli len výpisky, lebo to, čo dáva životu šťavu, sa obvykle nedá dať do slov), svojmu mužovi, ktorý sa tiež pričinil, Jankovi, že sa staral o Sáru a Ester a vám, milí čitatelia a čitateľky, za trpezlivosť, s ktorou ste sa dočítali až k tomuto miestu.

štvrtok, 6. septembra 2012

Výpisky z lodného denníka - 6.časť

12. august - nedeľa

Pasia zaoceánskym parníkom


Vyzerá, že hmla už nie je. Morské predpovede sa líšia, tak si vyberáme najpriaznivejšiu a rýchlo vyrážame. Snáď 20 míľ zvládneme, kým príde ten zlovestný predpovedaný protivietor. Namiesto neho však opäť sadla hmla. Slovo sadla skutočne sadne. Bola ťažká a vlhká. Okuliare zarosené, tričko, vlasy vlhké. Pasia má aj húkačku - toto je poznatok dňa. Vraj nebola použitá, veď takúto hmlu na mori ešte nezažili, až teraz v Costa del Sol, kde 360 dní v roku je slnečno. Cítim sa ako na zaoceánskom parníku. Pomaly pomocou navigácie sme sa dostali medzi zelený a červený maják prístavu Almerimar. V tej chvíli hmla ako prišla, tak zmizla.

13. august - pondelok


Jeden deň v Almerimar

Pravdupovediac tento prístav sa mi páči menej ako Almeria. Avšak vyzerá to, že tu budeme musieť kvôli spomínanému vetru pár dní zostať. Rozfúka sa okolo 16.-17. a pred nami je 36 míľ do najbližšieho prístavu. Nestihneme. V takom počasí zátoka neprichádza do úvahy.
Vybrali sme sa na pláž. Zdá sa, že je tam podstatne menej ľudí ako včera - v nedeľu. Bola to síce pravda, ale po hodine ležania na kamienkoch, keď z každej strany si meter od nás priľahla nejaká skupinka tučných, hlučných asi Španielov, sme odišli.
Ani umiestnenie lode nie je ideálne. Dostali sme priečne parkovacie miesto hneď pri chodníku a ceste, na opačnej strane ktorej je obchodík so suvenírmi a pár reštaurácií. O nejakom pokoji a súkromí teda hovoriť nemožno. Na pár krokov je ale aj kaderníctvo. Nedá sa nič robiť, musím! Rozhodla som sa, hoci v Bratislave mám veľmi šikovného kaderníka (Marcel sa volá).
Reštaurácie si vyberáme podľa toho, či majú wifi. V tomto smere je Slovensko veľmi pokrokové. Ale domy a stromy tu majú exotické!

14. august - utorok

Budíček, raňajky a odchod

Ako som už spomínala, parkujeme v najrušnejšej časti prístavu. Ráno ma zobudila náhla hlasná vrava s hudbou. Vodič zásobovacieho auta počúval rozhlasovú hru a nechcel o nič prísť, keď vynášal tovar. Pridať hlasitosť bol veľmi dobrý nápad.
Na základe náhlej zmeny predpovede počasia sme po raňajkách predsa len odišli. Plavili sme sa dlho, lebo v plánovanom prístave mali plno. Museli sme pridať ďalších 10 míľ. Dorazili sme však do prístavu Marina del Este v prekrásnom prostredí.

15. august - streda

Krása jednoduchosti

V tomto príjemnom malom prístave ostávame ešte deň. Jediná chyba: nikde voľné wifi. Ale zato úplne krotká čajka a v noci ohňostroj!

Výpisky z lodného denníka - 5.časť

9. august - štvrtok
 
Vietor, hmla a majáky

Nočný vietor spôsobil, že loď sa v noci otáčala okolo kotvy, dostala sa veľmi blízko inej plachetnici, ktorá kotvila obďaleč a až hrozivo blízko bóji. Ráno som si vydýchla, že odchádzame. Po skúsenostiach s obsadenými prístavmi voláme do Almerie, či nás vezmú. Áno. Hurá.


Blížime sa a nič nevidíme. Hmla! Konečne (a našťastie) zbadáme loď, obrovskú - kde sa tu tak zrazu vzala? Po chvíľke je nám jasné, že to bol omyl. V skutočnosti míňame dve malé plachetničky. Hmla je taká hustá alebo zrak taký nedokonalý?
Vplávať niekam v hmle nie je ľahké. Oči, čo poriadne nevidia, musia dávať pozor na bóje, rybárske siete, člny a iné plachetnice. Pri vstupe do prístavu treba sledovať majáky, aby zelený bol vpravo a červený vľavo (alebo naopak?).

10. august - piatok

Ešte o počasí
 
Je stále hustá hmla, nemôžeme odísť a ktovie, či vôbec niekedy vyplávame. Predpovede sú zlé. Môžme ísť najskôr v nedeľu, ale ďaleko sa nedostaneme, lebo začne vietor v protismere, ktorý pretrvá až do stredy. Len v utorok by mal byť miernejší, to zase po pondelku zostanú vlny. Radšej prečkať v tomto výbornom prístave.
Pripúšťa sa aj variant, že počasie sa nezlepší a na letisko v Malage, kde naša púť končí, pôjdeme autobusom. Pre mňa najzvláštnejšie je, že na poveternostné podmienky pozeráme pod iným uhlom, máme celkom iné kritériá ako turisti, ktorí sa sem prišli veselo slniť. Nakoniec, mohla by som sa za týchto okolností transformovať, zobrať plachtu a odkráčať na blízku pláž, ale neláka ma to. Akosi počítam s tým, že domov sa nevrátim s tou správnou dovolenkovou farbou.

11. august - sobota

Almeria plná mačiek


Almeria je staré historické mesto s arabským duchom. Dočítala som sa, že aj samotný názov pochádza z arabčiny a znamená zrkadlo mora. Videli sme nezvyčajnú katedrálu, veľkolepú španielsku svadbu, aj pamätník sv. Valentína, kde chodia dvojice symbolicky uzamykať svoju lásku. Moju sympatiu získali Sonia a Borja. My sme zámky so sebou nemali, i tak mi je milšia voľnosť.

 
Navštívili sme aj maurskú pevnosť Alcazaba. Vyslovene ma očarili jazierka s rybami, fontány či kaktusy, obklopené hradbami.

Nemôžem nespomenúť mačičky, ktoré žijú v pevnosti, prechádzajú sa voľne medzi oleandrami alebo len tak pospávajú v tieni.

Zeleň je vzorovo udržiavaná, rovnako tak celý obrovský priestor s niekoľkými toaletami, kde nechýbal papier a mydlo. Nebolo by to nijako zvlášť prekvapivé až nato, že nepýtali vstupné. Aj trojjazyčné prospekty rozdávali zadarmo. Španielsko!

Pod pevnosťou sa rozprestiera chudobná štvrť, plná rôznych domácich zvierat a samozrejme aj mačiek.

Výpisky z lodného denníka - 4.časť

Pozorovala som čajky, iné lode a stánky so suvenírmi. Navštívili sme niekoľko reštaurácií v meste. Viem, čo sú tapas, salade mixta je všade rovnaký a už si ho neobjednám, lebo obsahuje tuniaka. V stánkoch ponúkajú aj gyros či kebab (nikdy neviem, aký je rozdiel) v obrovskom pečenom zemiaku.

 


7. august - utorok
Garrucha - tapas, čajky, siesta
 
Väčšinu tohto dňa sme strávili v novovybudovanom prístave, kam sme pôvodne ani ísť nechceli. Majú tu veľa miesta, tak nás k mólu pripútali pozdĺžne. Aj to je pre mňa nový poznatok: pozdĺžne a priečne parkovanie - presne ako autá.

 
Život tu začína večer. Aj raňajkové bagety nám upečú radšej o 23. Veď kto by otváral ráno?
 
8. august - streda
 
Koniec sveta Cala Higuera
 
Odchádzame. Nie je mi dobre. Povedala by som, že mi je až zle. Včerajšie víno? Jedenie bez štipky sebakontroly? Jedno s druhým, len morská choroba to nie je, hoci kolísanie len zhoršuje. Nechápem, prečo som si myslela, že mi urobí dobre, keď začnem v podpalubí variť. Loď je totiž vybavená špeciálnym, voľne upevneným sporákom, aby sa sklon kompenzoval. Konštruktéri mysleli na všetko: okraje pracovnej plochy, úložných miest a dvierka skriniek majú zarážku. Naozaj sa tentokrát nič nezošmyklo, veď ani žiadne vlny neboli, ale mne to nepomohlo. Chcela som spraviť obyčajné cestoviny, ale v polovici som to vzdala.
V ten deň sme opäť skončili v zátoke. Zvečerievalo sa, najbližší prístav bol obsadený, tak sme si vybrali útulné miestečko Cala Higuera.


Vo vzdialenosti, ktorú by som preplávala aj ja, sa na skale provokatívne týčilo romantické sídlo. Terasa s pár stolíkmi bola osvetlená lampiónmi a ja som viac ako inokedy túžila po pevnine.

streda, 5. septembra 2012

Výpisky z lodného denníka - 3.časť

5. august - nedeľa

Húsenková dráha zadarmo

Ráno vstávam prvá a idem si zaplávať. Slnko je už vysoko. Spravím raňajky, vytiahneme kotvy a plavíme sa. Dlho sme spali. Vtipkárovi je zle. Rozvinuli sme hlavnú plachtu kvôli stabilite, hoci bezvetrie pokračuje, ale nepomohlo. Popoludní spravím obed - baví ma chystať jedlo. Zakotvíme v ďalšej zátoke, aby sme sa najedli, ale potom pokračujeme.


Nasledujúcu hodinu by som nazvala nebo - peklo. Zničohonič prišli veľké vlny bez vetra. Bola to zmes strachu a detského šťastia na húsenkovej dráhe.
O hodinu sme sa doplavili do prístavu, kde sme však zistili, že je určený pre lode do 12 m. Máme 1,5 m naviac. Musíme zase kotviť, čo znamená aj toľko, že na breh môžeme jedine nafukovacím člnom. Aguilas sa to tu volá.


6. august - pondelok


Vidieť delfíny
 
V noci sa loď kolísala a ja som sa bála.


Ráno som sa ale dozvedela, že má vôľu až 120º, jednoducho sa nemôže prevrátiť. To ma upokojilo.
Po včerajšej skúsenosti sme hľadali radšej prístav. Keďže sa konečne rozfúkal vietor, napli sme plachty - hlavnú aj kosatku. A keďže to bol protivietor, zažila som manévre, ktoré sa v takomto prípade robia. Hovoria tomu križovanie.
Najväčší zážitok dnešného dňa boli delfíny. Malá skupinka sa na malú chvíľu plavila s nami. Vyskakovali z vody vo dvojiciach! Doteraz som si myslela, že to robia len vycvičené jedince. Niektoré momenty však zostanú len v spomienkach - vytiahnuť foťák mi v tej chvíli prišlo nemiestne.
Našli sme prístav Garrucha. Stáli tu rôzne priemyselné lode a dali sa tušiť hlučné práce zrána, ale tentokrát sa už nič nezdalo prekážkou. Konečne som si umyla hlavu, konečne spánok ako v hoteli, konečne pevnina!

Výpisky z lodného denníka - 2.časť

4. august 2012 - sobota
 
Raňajky

Spoločné raňajky sú jedna zvláštna vec. Vytvoria vzťah. Netreba sa nijako extra pričiniť, žiadna spoločná minulosť alebo zážitky, žiadne dlhé rozhovory či odhalené tajomstvá a zrazu sme si blízki, akoby sme sa poznali už dávno. Ráno mi prídu ľudia takí ozajstnejší, majú celkom iné oči.
Mala som jednu priateľku, s ktorou sme čas od času spolu poraňajkovali. Na tieto chvíle som sa vždy veľmi tešila. Spomínam si, ako sme si vždy u jednej z nás dávali pečivo s maslom a džemom, ale hlavne instantnú kávu, teda nesku. Inak ju vôbec nepijem, ale neviem prečo, vtedy s Natáliou to bol najlepší nápoj sveta.
Dali sme si raňajky v štvorici. Takto spolu strávime 14 dní. Odchádzame z prístavu Santa Pola, ideme na motor, lebo je bezvetrie.


Ležím na palube pod nerozvinutými plachtami. Ležím a len tak pozorujem vodu, ktorá je len mierne zvlnená. Je to upokojujúce.


V prístave sa loď priväzuje k mólu, ale v zátoke, kde chceme stráviť noc, musíme zakotviť. Dozvedám sa, že kotva sa síce zachytáva na dne, ale loď fixuje hlavne reťaz, z ktorej pri kotvení treba odmotať dĺžku, rovnajúcu sa aspoň 4-násobku hĺbky miesta.

Rinçón de la Solitrona. Pred spaním sa okúpeme - celé more je naše. Do tmy sa rozprávame a ja idem spať prvá.