pondelok, 30. júla 2012

Narodeninová súťaž druhýkrát (a naposledy) - ANKETA !!!

Bolo mi poradené, že mám usporiadať anketu. Dobrý nápad! Takže milé čitateľky a čitatelia, ktorí sa chcete zapojiť do súťaže, poteší ma a veľmi pomôže, ak mi napíšete, ktorý príspevok tohto blogu na vás najviac zapôsobil a hlavne prečo.
Odpovedať môžete do konca augusta priamo v komentári alebo napísať e-mail. Za akúkoľvek reakciu vopred ďakujem a len tak pre seba dúfam, že výhercu nebudem losovať iba z dvoch zúčastnených.

sobota, 28. júla 2012

Narodeninová súťaž

Všimla som si v iných blogoch, že je zvykom určitým spôsobom osláviť výročie jeho založenia, niekto dokonca upozorní aj na desaťtisíceho, stotisíceho atď návštevníka. Každá oslava má niečo do seba. Prinesie minimálne malú osobnú radosť, ale niekedy možno aj určité zastavenie sa a prehodnotenie.
Tento blog vznikol v auguste 2011. Neviem už presne, ktorý deň to bolo, nakoľko práve prvý článok raz pri nejakej korekcii  jednoducho zmenil dátum uverejnenia. Dodnes neviem, ako sa to stalo, pravdepodobne mojou nešikovnosťou pri práci s blogom. V každom prípade koncom augusta oslávime 1. výročie. Natíska sa však otázka, že ako.
Mala by som napísať nejaký extravagantný, extradlhý či extrazaujímavý článok, vyrobiť každému následníkovi (ešteže ich nie je toľko ;-)) originálny darček alebo upiecť trojposchodovú tortu a uverejniť podrobný fotorecept? Mala by som zmeniť profilovú fotku, celkový dizajn alebo radšej úplne zavrieť túto knihu a o blogovom svete ani nesnívať?
Vážení čitatelia - tu musím prerušiť a niečo prezradiť. Môj muž je veľmi vtipný človek. Mnohí jeho zvláštny humor nechápu, niektorí sa aj urážajú (aj ja občas), ale ja ho milujem - ten humor... ale aj jeho ;-) Tak ten môj, odteraz ho tu budem nazývať vtipkár, čítava moje príspevky. Potom keď mu niečo s nadšením rozprávam, povie vždy, že napíš do blogu: "Milé dámy, dnes som zažila..." Spomínam to celé kvôli tomu osloveniu, on si totiž myslí, že moje príspevky čítajú len ženy a vôbec takéto blogy aj píšu zväčša ženy. Nakoniec, povedzme si otvorene, nemá ďaleko od pravdy.
Takže vážení čitatelia, alebo keď chcete, tak milé dámy, ak máte akýkoľvek nápad ako originálne verejne osláviť 1. výročie založenia tohto blogu, dajte mi vedieť. A teraz som dostala nápad ja: zo všetkých odpovedí jednu vylosujem (bez prítomnosti notára) a pisateľa/pisateľku obdarujem vlastnoručne vyrobenou drobnosťou. Keďže, ako ste si všimli, nemám veľa čitateľov, pravdepodobnosť, že vylosujem práve vás, je veľká. Vyhodnotenie, výroba a následné odoslanie nastane až po udalosti, nakoľko v auguste ma čaká ešte dovolenka.
Tak píšte prosím a ďakujem vopred.

štvrtok, 26. júla 2012

Každý sme nejaký

V dávnych časoch ranej mladosti som si predstavovala, aké to bude vychovávať deti. Moje zdania začínali tým, aké šatočky budem dievčatku obliekať, aké stavebnice chlapčekovi kupovať, v prípade dcéry budeme najlepšie kamarátky, syn zase sa bude mnou pred kamarátmi hrdiť. Viac v predstavách zahrnuté nebolo. Veľmi jednoduché!
Keď deti prišli, začali sa moje prosté sny rúcať. Dieťa nespí toľko, koľko sa píše, že by malo, neje vždy to, čo mu predložíme a obliekať dievča podľa výberu rodiča sa dá tak akurát v dupačkovom období - toto som sa naučila veľmi rýchlo. Dieťa v roku nemalo plienky, v dvoch  vedelo čítať. Kto by zapochyboval o jeho výnimočnosti? Prišli nové predstavy, nové sny, nové plány...
Keď sú deti malé,  snažíme sa ich vychovávať, usmerňovať, "aby z nich niečo bolo" a dbáme, aby sme niekde neschybili a práve z toho nášho sa neskôr nestal napríklad alkoholik alebo bezdomovec alebo gambler či prostitútka, feťák a čo ja viem, čo ešte. Myslíme si, že nám sa to nestane. Venujeme sa mu... Keď postrehneme nepatrné hudobné nadanie, šups do umeleckej školy, ešte nejaký šport, angličtina a bude z neho lekár, právnik, architekt, psychológ... Samozrejme však netrváme na tom, nech si povolanie vyberie samo.
Ale niekedy sa to akosi vymkne... Nemusí isť ani o spomenuté extrémy a už sa pýtame, kde sme spravili chybu. Deti sú veľké, vracať sa do minulosti je nanajvýš zbytočné a dodatočne vychovávať tiež. Naše deti nie sú kópiou nášho lepšieho ja.

Mám dve dcéry. Obe sú výnimočné, ale inak, ako by som si ja predstavovala. Žijú si svoj život, ktorý je iný ako ten môj, páčia sa im iné veci, niečo iné je pre ne dôležité. Sú veci, s ktorými hlboko nesúhlasím, nepáčia sa mi a neraz sa i hanbím. Na druhej strane svoje pre mňa večne dievčatká mám veľmi rada, sme celkom dobré kamarátky (tak to mi náhodou vyšlo) a to ostatné som sa už naučila tolerovať. Každý sme predsa nejaký.
Len jediné si želám - aby boli šťastné. Hoci aj tým svojím spôsobom!

nedeľa, 22. júla 2012

Nech žije kráľ!

Včera bol v Belgicku sviatok: 21. júl, výročie vzniku kráľovstva. Oslavovalo sa všade, tak som chcela aj ja prispieť svojou troškou a spraviť nejakú belgickú špecialitu. Mali sme návštevu, tak som sa rozhodla urobiť reklamu sušienkam spéculoos. Na Slovensku sú známe ako kaviarenské keksíky s typickou perníkovou chuťou značky Lotus. Málokto však vie, že ide o tradičné belgické sucháre, ktoré sa pôvodne piekli na sviatok sv. Mikuláša, čomu zodpovedal aj ich tvar. Keďže dnes sa vyrábajú celoročne, upustilo sa od výlučne figuratívnych motívov. Existuje aj spéculoos pasta - nátierka z drvených sušienok.

Chcela by som ešte upozorniť, že z tohto blogu sa nechce stať foodblog, i keď to tak v poslednom čase vyzerá. Len milujem pečenie (aj produkty tejto činnosti samozrejme), stále nachádzam zaujímavé recepty na vyskúšanie a chcem sa podeliť o skúsenosti. Inak som len obyčajný amatér - to by som rada zdôraznila.
Našla som množstvo nápadov, ako pastu aj samotné sušienky využiť a niekoľko receptov som aj vyskúšala.
Dnes prinášam tip: Jemný koláč hrušky-spéculoos.

Použila som:

1 kúpené krehké alebo lístkové cesto
4-5 mäkších hrušiek
šťava z 1 citrónu
150 ml crème fraîche
20 g roztopeného masla
2 lyžice cukru muscovado
100 g spéculoos pasty
6 sušienok spéculoos


Postup:

Zapneme rúru na 180°C.
Medzitým ošúpeme hrušky, zbavíme jadrovníkov, rozkrojíme pozdĺžne na štvrtiny a tie ešte na tretiny. Pokvapkáme citrónovou šťavou.
Zmiešame smotanu so spéculoos pastou a vytvoríme hladkú hmotu. Potrieme ňou rozložené cesto a rovnomerne posypeme nahrubo rozdrvenými sušienkami.
Úhľadne poukladáme hrušky, polejeme maslom a posypeme cukrom.
Pečieme 25 minút.


Poznámky:
  • Príprava je veľmi jednoduchá a ak máte pastu, tak aj rýchla, koláč má neobvyklú a vynikajúcu chuť, určite sa oplatí vyskúšať.
  • Ak nemáte crème fraîche, môžete použiť smotanu na šľahanie alebo jej zmes s kyslou smotanou.
  • Ak nemáte spéculoos pastu, môžete si ju vyrobiť sami: 180 g sušienok Lotus čo najjemnejšie rozdrvíte (najlepšie mixérom), zmiešate s 1/2 konzervy Salka, 1/2 lyžičky škorice, a 2 lyžicami oleja. Znovu rozmixujete dohladka. Ak je hmota veľmi hustá, môžete ju zriediť  napríklad nesladeným kondenzovaným mliekom.

piatok, 20. júla 2012

Mačky sú také

O povahe a správaní mačiek sa toho už napísalo neúrekom a každý, kto s nejakou žije (ani mi nejde vysloviť, že kto nejakú vlastní), môže pridať svoj originálny postreh. Lebo mačky sú také.
Nebojte sa (hlavne tí, ktorí tieto stvory veľmi nemusíte), nejdem sa teraz rozplývať nad krásou, múdrosťou a úžasnosťou mačiek (hoci mohla by som!). 
Len jednu vec: už som (tu) písala o tom, že mačky nemajú problém žiť súčasne vo viacerých domácnostiach. Ony sú totiž slobodné. Nie sú pripútané, zdá sa, k ničomu. Túto ich vlastnosť najviac obdivujem. Mávajú nielen niekoľko domovov, ale aj v rámci jedného im nemožno vytvoriť kútik či akési trvalé (nami určené) miesto na pobývanie. Je úplne zbytočné zriaďovať nejaké ležovisko a ilúzia myslieť si, že ich niečomu "naučíme". Nie! Lebo mačky sú také.
Raz som spolu s krmivom, ktoré objednávam z jedného vydareného e-shopu, obdržala ako darček plyšový pelech. Čo myslíte, koľkokrát v ňom spali? Ani doňho nevliezli, nevyskúšali, neoňuchali, ani len so šnúrkou sa nepokúšali hrať. Obidve pelech zďaleka obchádzali. Vyprala som ho, premiestnila na ich najobľúbenejšie súradnice... Dosiahla som len to, že sa začali vyhýbať aj danému miestu. Lebo mačky sú také. Mäkučká postieľka, z ktorej by som ja na ich mieste ani nevyliezla, skončila u dcéry, u ktorej sú mimochodom tiež dve mačky.
Prečo vlastne sa týmto celým tu zaoberám? Lebo som išla vybrať čistú utierku z košíka na polici v kuchyni a keď som tam zahliadla niečo tmavé a chlpaté, nemala som ďaleko od srdcovej príhody. Vznikli však milé fotky, no uznajte:





streda, 18. júla 2012

Pečenie s Wikipédiou

Ako som už spomínala, kúpila som si niekoľko (a odvtedy ešte pár ďalších) milých kuchárskych kníh, zameraných výlučne na pečenie, vo francúzštine (toľko ešte rozumiem alebo si domyslím). Neraz sa tam ako jedna z ingrediencií spomína "fève tonka". Čo to je? Nedomyslela som si. Slovník ani Google-prekladač mi nepomohli a keď ani môj geniálny jazykovo zdatný manžel nevedel, obrátila som sa na Wikipédiu. Dozvedela som sa toto:

Fazuľa tonka, tonkové bôby alebo jednoducho tonka je korenie zvláštnej arómy.
Napriek názvu nejde o druh fazule, ale o semená stromu pochádzajúceho z Južnej Ameriky. Jednotlivé bôby sú zhruba 25-30 mm dlhé a dosahujú hmotnosť okolo 1 g. Majú čierny hrbolatý povrch a vnútri sú svetlé. Voňou pripomínajú horké mandle, nugát, bielu čokoládu, orechy a vanilku, niekedy višne, klinčeky, škoricu.
Tonka sa v gastronómii používa nastrúhaná predovšetkým pri výrobe sladkého pečiva, dezertov a zmrzliny. Objavuje sa v mnohých receptoch francúzskej kuchyne.
Na území USA sa tonka nesmie používať, nakoľko obsahuje kumarín (surovina na výrobu liekov pôsobiacich proti zrážanlivosti krvi). Vyplýva to zo zákona, ktorý bol v roku 1954 prijatý ako dôsledok umelého pridávania vysokých dávok kumarínu do potravín. V súčasnosti je však kritizovaný ako zastaralý a neúmerný, lebo v jeho dôsledku došlo k ilegalizácii korení a potravín s prirodzeným obsahom kumarínu (levanduľa, škorica, sladké drievko...), ktorý nespôsobuje žiadne zdravotné ťažkosti.

Fève mi nedala spať. Zachránil ma Rob, raj belgických gurmánov, náhodou na konci našej ulice, kde majú delikatesy od výmyslu sveta, a teda aj chýrne bôby. Kúpila som hneď nastrúhané a upiekla Cheesecake s hruškou a tonkou.
Na koláč s priemerom 20 cm som použila:

120 g sušienok Lotus
50 g masla
2 vajcia
200 g Philadelphie
400 g prírodného syra (Lučina a pod.)
80 g cukru
2 zrelé hrušky (môže byť aj kompót)
1 lyžička strúhanej tonky


Postup:

Sušienky rozmixujeme alebo rozdrvíme v plastovom vrecku valčekom, zmiešame s roztopeným maslom. Hmota nesmie byť veľmi mastná, stačí, keď omrvinky držia pohromade. Môžeme použiť aj iné sušienky a množstvo masla prispôsobiť ich vsiakavosti, ale Lotusky s hruškami tvoria veľmi dobrú kombináciu. Sušienkovú masu vysypeme na dno formy, popritláčame prstami alebo veľkou lyžicou a uložíme na 20 minút do chladničky.
Ostatné suroviny zmiešame a pridáme nakrájané hrušky. Ja som ich len poukladala na sušienkový korpus pod krém, ale lepšie je kvôli rovnomernosti pridať ich do krému a zľahka premiešať. Hmotu nalejeme (alebo skôr naložíme, je dosť hustá) do formy. Pečieme asi 40 minút v trúbe vyhriatej na 160 °C. Koláč musí byť v strede ešte trasľavý, akoby nedopečený.
Necháme ho vychladnúť vo vypnutej trúbe, inak by pri prudkej zmene teploty mohol na povrchu popraskať. Potom ho premiestníme do chladničky, kde sa potrebuje dochladiť, najlepšie do nasledujúceho dňa.


Poznámka:

Zostali mi hrušky, tak som ich rozvarila, trochu osladila a zahustila malým množstvom škrobu rozmiešaným vo vode. Vznikla pekná omáčka na ozdobu.

Dobrú chuť!

pondelok, 16. júla 2012

Aj z čoho sa dá tešiť

Niekedy mi vedia urobiť radosť veci. Obyčajné veci - predmety. Niečo niekde objavím, zapáči sa mi to a kúpim. Napríklad tento čajník mi padol do oka v obchodíku Salt and Pepper, ktorý práve rušili. Keďže pijem veľa čaju, presne takúto veľkosť som potrebovala.


Niežeby som mala byt v nejakom námorníckom štýle, ale nepomôžem si: milujem majáky. Musela som si už konečne jeden kúpiť. Hneď nato ďalší som dostala a tak uvažujem, či ich nezačnem zbierať.

Pri niektorých mačkách je ťažké mať vo váze rezané kvety. Pritom to bol vždy môj sen mať v byte stále čerstvé kvety. Tak som raz priniesla domov túto dekoráciu, kde aj voda je falošná a myslím, že je to napokon celkom vkusné.


Nakoniec orchidea. Nikdy som po žiadnej netúžila, dokonca som tieto vyhľadávané a obdivované vzorky prepychu neznášala a zdali sa mi umelé. Teraz som si však jednu kúpila! Takú miniorchideu zozačiatku, aby to nebol úplný výsmech mojich zásad. Zmenila som sa? Najskôr áno.



utorok, 10. júla 2012

Smutný myšací príbeh

Tento príspevok bude pre niekoho trochu smutný, pre niekoho horor a možno sa nájde aj taký, kto sa pobaví. V garáži máme totiž myši. Ak sú to vaše obľúbené zvieratká, radím vám v tejto chvíli prestať čítať.
Aby ste si urobili malú predstavu, bývame v takmer rodinnom dome, kde sú tri navlas rovnaké byty. Ten náš je na prvom poschodí a patrí k nemu spomínaná miestnosť, do ktorej možno vojsť priamo z domu. Na zaparkovanie auta ju používame minimálne, avšak je tu umiestnená práčka (!). Spočiatku mi to prišlo zvláštne a uvažovala som, ako a kam do bytu by sa dala premiestniť, potom som si nielenže zvykla, ale polohu aj ocenila. Napokon vedľa nej pribudla aj mraznička. Stačilo hoci aj v pyžame zbehnúť 13 schodov, zapnúť, vyvešať či pozbierať alebo zísť pre minerálku či bagetu do mrazničky... Denne aj niekoľkokrát. Tomu je však už koniec!
Keď som ich prvýkrát zahliadla, nemyslela som si, že sa z toho vyvinie taká tragédia. Ako som už spomínala, mala som jednu aktívnu mačku Zorku, ktorá mi nosila hlodavce pred dvere. Poznala som ich teda dosť, vedela som, ako taká myš vyzerá, akú má farbu aj veľkosť. Garážové myši však vyzerali úplne inak. Skrslo vo mne podozrenie, či nejde o potkany. Boli čím ďalej odvážnejšie, neváhali prebehnúť z jedného konca miestnosti na druhý aj za ľudskej prítomnosti.
Mačky! Vzali sme dole Ester, zavreli ju tam na nejakú chvíľku a predstavovali si, že za dverami nás bude čakať pyšná a šťastná mačka, ktorá zahnala nepriateľov.  Namiesto toho sme niesli domov jedno úbožiatko s chvostom ako veverička, ktoré odvtedy nevyjde ani za prah bytu.
Niečo musíme urobiť. Na internete som zisťovala a pri tom som sa dočítala, že myšky majú takú mäkkú kostru, že prejdú otvorom úzkym ako ceruzka! Bola som a možno ešte aj som v takom nepriateľskom rozpoložení, že som zatiaľ nebola schopná im pekne dohovoriť, aby odišli.
Kúpili sme jed - malé sáčky s otráveným zrnom. Každý deň dostali 2-3 dávky, ktoré boli okamžite odtiahnuté do diery a pravdepodobne ihneď zlikvidované. Vedeli sme, že tieto zvieratká sú veľmi inteligentné, preto jed začne účinkovať neskôr, aby neprišli na to, čo ich hubí. Tak sme čakali a čakali, kedy uvidíme dve mŕtve telíčka, ktorých mi bolo už dopredu ľúto. Namiesto toho naše dve kamarátky rozniesli v myšom svete správu, že poznajú dobrých ľudí, ktorí pre nich vždy majú dávku kvalitného zrna. Nasledujúci deň už boli tri, potom štyri a keď sa ich po garáži motalo päť,  ja už som tam odmietala chodiť úplne.
Kúpili sme pasce. Keď som včera navečer odchádzala do mesta, nazrela som ešte do garáže a vtedy ma zalial nečakaný pocit smútku, niečo ako predtucha. Nebudem zachádzať do podrobností, celá historka je už aj tak dosť drsná. Mám z toho všetkého zmiešané pocity. Už boli pomaly krotké ako domáce. Vražedná akcia je však rozbehnutá, teraz to už musím uniesť.
Lebo keď život odchádza, nie je podstatné, aký vzťah k tomu tvoru máme.

Pohľadnice z prázdnin, ktoré len budú

Nie som veľmi dovolenkový typ. Chcem tým povedať, že nepatrím k tým, ktorí celý rok plánujú, kam tentokrát pôjdu, tešia sa, chystajú a po návrate zas istý čas žijú len zo spomienok, ako bolo.
Leto je však už tu. Na uliciach je cítiť prázdninovú atmosféru, zo Slovenska sa sem šíria nepredstaviteľné správy o tropických horúčavách a ukázalo sa, že aj belgické slnko vie byť teplejšie, keď chce. Krátke rukávy a bosé nohy spôsobili, že dovolenkový - nazvime to pravým menom - ošiaľ zachvátil aj mňa. Popravde ešte nevieme kedy, kam, s kým, ako a či vôbec pocestujeme. Ale aj tak sa teším, lebo moje sny už obrysy majú. Nadobudli až takýto rozmer:

Obraz 1
Plavíme sa na lodi popri španielskom pobreží. Horúčava sa dá vydržať, lebo fúka vietor. A tak sedím v kresle vo svojich tyrkysových plavkách, bosé nohy, na hlave plátený klobúk... Čítam. Prinesú mi chladený nápoj - bez ľadu a slamky prosím! Potom sa prejdem po palube. Potrebujem tiché miesto, kde práve nikto nie je. Zahľadím sa do mora na vlny, zatiaľ iba malé, ako bijú o steny lode. Jedna za druhou vydávajú zvuk - taký, ako vie iba voda. Nemôžem ho prestať počúvať. Pozerám sa pritom do mora, i keď do hĺbky nevidno. Lebo hĺbka je vždy utajená, dá sa iba tušiť. Tak to ale chodí aj v živote: plavíme sa po povrchu a snívame o hĺbke. Zavriem oči, loď sa jemne hojdá a môj kamarát vietor mi veje do vlasov stále viac. Hodím na seba košeľu.
Zmráka sa, ideme kotviť. Navečeriame sa na pevnine, oddýchneme si od večného kolísania, je teplo, skoro už noc a ja myslím na more, ktoré sme na chvíľu opustili, na vlny, ktoré sú väčšie a väčšie a na diaľku, ktorá ma priťahuje. Zajtra sa opäť nalodíme, opäť poplávame po šírom mori nevidiac breh. Budem zase hľadačom nekonečna, za ktorým vždy putujem, aby som ho nikdy nedosiahla...

Obraz 2

Slovenský Raj alebo Šumava. Máme prenajatý malý drevený domček priamo v lese, jednoduchšie zariadený už ani nemôže byť. Noci sú tu chladné, tmavé a ticho chvíľkami až neznesiteľné. Trochu sa bojím, lebo toto je už iný svet. Ráno otvorím okno a cítim život: kvapky rosy na tráve, listoch, spev vtákov, ktoré nerozoznám, vŕzganie asi stromov... Je tu taký pokoj, akoby zastal čas. Je to však omyl, tu žiaden čas ani neexistuje. Zalejem si kávu a naraňajkujem sa. Vonku samozrejme. Je tu veľký drevený stôl s lavicami a prútené kreslo so starou dekou. Sadnem si tam, dám si včerajšiu kúpenú vianočku s maslom. Potom sa vyberiem na prechádzku. Nikto so mnou nejde, ale viem, že sama nie som. Pokúsim sa vnímať prítomnosť všetkého, čo prítomné je. Iba vnímať.
O chvíľu sa s jednou líškou ocitneme kriticky blízko a pozrieme na seba... Otočím sa teda a idem naspäť. Nájdem si miesto pod borovicou pri dome. Čítam, píšem, kreslím si nápady na šitie.Večer je ohník. Taký celkom malý. Dlho doňho pozerám, kým sa chystá večera, dlho zostávam bez slov, kým iní sa bavia. Sme tu len pár dní. Potom sa vraciame tam, kde také ticho nie je, ani líšky, žijeme tam, kde je kávovar, umývačka a čas.
Uvidíme. Aj keby nič z toho nevyšlo, sny sú sny: akoby sa už stalo. Dokonca keď si to znovu čítam, až mi je ľúto, že je po.




streda, 4. júla 2012

Krajina, kde práve žijem-očami a srdcom

Cez víkend tu bola dcéra s priateľom. Prvýkrát v Bruseli. Ako to už býva, navštívili sme rôzne známe miesta, pozreli aj Bruggy a viac sme nestihli. Odleteli a mne zostal len smútok a nejaké fotky:
1. Atómium ma vždy fascinuje


2. Rybárska reštaurácia v malej uličke láka okoloidúcich
 3. Belgická čokoláda tentokrát biela s jahodami

  4. Leffe blonde nemusím predstavovať

5. Hudba v múzeu
 

6. Nebo, peklo... ?

 

7. Trhy ja môžem


 
 8. Výstava v parku na tému strava
 

9. Geometria - moja láska










    
 

10.  Bruggy: divadlo
 11. Amerika aj v Európe
 
 12.  Fotilo sa vo veľkom