pondelok, 28. mája 2012

Vianočka naša každodenná

Medzi mojimi obľúbenými blogmi je aj pár takých, ktoré sa venujú výlučne vareniu a pečeniu. Tak som sa dozvedela, že existuje skupina foodblogerov (The Daring Bakers), ktorá je každý mesiac vyzvaná vyskúšať v kuchyni svoju šikovnosť na danú tému. Niekedy sa dodatočne a anonyme zapojím aj ja, hlavne teraz, keď sa piekla chala - židovský šábesový chlieb. Nebola by to pre mňa žiadna výzva, keďže ju pečiem pravidelne, ale na stránke CHEZ LUCIE sa rozpútala zaujímavá debata, na stránke MEG V KUCHYNI som zase objavila pre mňa nové spôsoby zapletania, tak som sa rozhodla, že skúsim chalu upiecť inak. Recept som nezmenila.


Použila som:

2 lyžičky sušeného droždia
200 ml mlieka
500 g hladkej múky
1,5 lyžičky soli
2 rozšľahané vajcia
60 g masla
1 lyžica kryštálového cukru
3 lyžice medu
glazúra z 1 žĺtka a 1 lyžice vody
mak na posypanie


Postup:

Z 1 dl mlieka, droždia, 1 lyžičky cukru a 1 lyžičky múky som vytvorila kvások.
Všetky suroviny na cesto som vložila do domácej pekárne na vymiesenie. Moja mama hovorí, že do kysnutého cesta je dobré časť masla roztopiť a časť použiť iba v zmäknutom stave, preto to tak vždy robievam.
Po vymiesení musí cesto kysnúť asi 2 hodiny, kým nezdvojnásobí svoj objem.
Potom som cesto trochu zrazila a nechala opäť vykysnúť. Rozdelila som ho na 6 častí, z ktorých som vytvarovala valce dlhé asi 50 cm.
Doteraz vždy som zvykla vytvoriť 2 vrkoče, každý z 3 prameňov a v kruhovej forme som ich zatočila do venca. Avšak teraz prišla výzva, že by som mohla spliesť dokopy 6 prameňov. Chcela som použiť tento návod:
ale asi som sa precenila, mala som si to najskôr vyskúšať na nejakých šnúrkach, pretože robila som to skôr takto:
čo ale tiež nie je zlé, len výsledkom je menšia výška. Nabudúce skúsim zas.


Čiže vznikol jeden podlhovastý kus pletenca, ktorý som položila na plech a nechala ešte hodinu vykysnúť.
Potom som chalu potrela glazúrou zo žĺtka a vody a veľmi husto posypala makom (nemletým samozrejme). Toto je veľmi dôležitá časť prípravy, pretože mak je podľa mňa na nej to najlepšie. A tým pripomína skôr lúpačku ako vianočku.
Piekla som asi 25 minút pri 180°C.

Poznámky:
  • Pôvodne sa chala (niekde jej hovoria aj barches) robila menej sladká a s vodou (je to vlastne chlieb), ja ju však robím sladšiu a s mliekom, je tak jemnejšia.
  • Cesto je veľmi mäkké, akoby riedke, ale keď vykysne, pracuje sa s ním dobre.
  • Práve kysnutie je dôležité, čiže na prípravu chaly si treba rezervovať dosť času (ochutnávka o 4,5 až 5 hodín).
  • Vyzerá síce ako vianočka, ale doprajte si ju kedykoľvek, veď je to chlieb!


Dobrú chuť!

nedeľa, 20. mája 2012

Na čo som prišla už v detstve

Keď som bola malá, bola som samotárka. Aspoň tak som sama seba vnímala. Mala som kamarátov, kamarátky, dvoch bratov a rodičov, ktorí sa o nás s láskou starali, ale vždy som bola presvedčená, že nepatrím do tohto sveta, že som minimálne z inej planéty a ocitla som sa tu omylom. Nebol to žiadny pocit výnimočnosti, skôr malé zúfalstvo z nepochopenia. Iná fajta, iný živočíšny druh.. A tak som snívala a žila si vo svojom. A práve z tejto diaľky pochádzajú skúsenosti a poznatky, ktoré mi dodnes nik nespochybní. Snívať znamená prežiť.

Časť prázdnin som trávila u babky. Vždy som sa veľmi tešila: na deti, s ktorými sa budem hrať úplne iné hry ako v meste, na babkin dom, záhradu, jedlá, čo bude variť, vlastne na všetko, lebo všetko bolo iné a lepšie samozrejme. Keď však už ubehlo pár dní, dobre si pamätám, pocítila som akúsi prázdnotu. Mala by som byť šťastná, veď mi nič nechýba, vravela som si, ale spokojná som nebola. Tento svoj pocit som si vtedy nazvala, že "nemám sa na čo tešiť" a bola som veľmi blízko, skoro presná. Tušila som, že nie je dobré zotrvávať v tomto sebazničujúcom rozpoložení, a tak som si vždy vymyslela nejakú hru. Dnes s odstupom času svoju detskú múdrosť obdivujem.

Potom som chodila do nejakej druhej triedy. V škole onedlho
mala byť súťaž o najkrajšiu bábiku. Už to: o najkrajšiu bábiku!! Kto už len vymyslel takúto stupiditu? Ide o nejakú odrodu Miss, o nejaký predstupeň? Ale ako sa dieťa pričiní o krásu svojej bábiky? Bola to nová školská udalosť, všetci sme sa tešili. Ja som však mala veľkú starosť: nemala som žiadnu reprezentatívnu bábiku. Tá moja bola malá, asi 30 cm-ová, taká gumená a hlavne - nemala ozajstné vlasy ani oči. Všetko iba namaľované a polozodraté. Ako ju vylepším? O tom, že by som sa súťaže nezúčastnila, som ani neuvažovala. To by som tej bábike neurobila. Vedela som, že nevyhrám, priam že to bude najväčší posmech prísť s takouto bábikou, ale musela som. Vzala som pero, obyčajné "večné" a dokreslila som jej oči, obočie, pery a obliekla do najlepších šatočiek, čo mi mama pre ňu uháčkovala. A išla som. Vedela som už vtedy. Niekedy človek ide do boja, aby prehral. Nemá inú možnosť, ale vie, že tam musí ísť.. aby mohol vyhrať niekto iný alebo jednoducho aby mal skúsenosť. A tak som išla..

To bolo pár malých smiešnych objavov, ale hlbokých detských právd. Dnes už viem..

pondelok, 14. mája 2012

Domáci carrefour

Voľakedy v Carrefoure mávali francúzsky jablkový koláč, ktorý bol taký dobrý, že som ho dokázala celý sama zjesť. Neviem, prečo ho zrušili. Odvtedy som skúšala rôzne recepty, obmieňala ich a snažila sa napodobniť, čo už nebolo, až vznikol tento koláčik. Vyzerá trochu inak, lebo som použila tmavé muscovado, možno nie veľmi lákavo, ale je naozaj veľmi dobrý.






Použila som:

1 kúpené krehké cesto (ak si ho však chcete vyrobiť doma, tak na koláčovú formu s priemerom asi 26 cm treba 250 g múky, 125 g masla, 1 vajce a 100 g cukru)
2 väčšie jablká
šťava z 1/2 citrónu
2 vajcia
50 g marcipánu
100 ml smotany na šľahanie
2 lyžice cukru
1 lyžička vanilkového extraktu

Postup:

Kúpené cesto má tú výhodu, že už je vyvaľkané, pripravené na papieri na pečenie, nehrozí, že sa bude lepiť, trhať a pod. Keď nejdem nikoho ohúriť a chcem to mať rýchlo, tak ho použijem. Ako aj teraz.
Cesto som aj s papierom položila do okrúhlej formy, piekla v rúre vyhriatej na 200°C asi 5 minút zaťažený suchým cícerom a ešte 5 minút bez neho.
Zatiaľ som očistila jablká, nakrájala ich na mesiačiky a poliala citrónovou šťavou. Niekedy sú jablká tvrdšie či kyselšie, vtedy je dobré ich vložiť už nakrájané do osladenej vody a nechať prejsť varom.
Teplotu rúry som znížila na 180°C a kým korpus mierne vychladol, zmiešala som 1 vajce, 1 žĺtok, nastrúhaný marcipán, smotanu, cukor a vanilkový extrakt, čiže všetky ostatné suroviny okrem 1 bielka, ktorým som potrela korpus. Na ten som potom naukladala plátky jabĺk (toto treba urobiť veľmi úhľadne, začať od okraja) a zaliala pripraveným krémom.
Ak použijete biely cukor, krém môže byť dosť riedky, čo ale vôbec nevadí, vždy nakoniec stuhne. Kto má rád škoricu, môže ňou jablká posypať alebo použiť zmes korenia na jablkový závin.
Koláč som piekla 25 minút. Ak by krém nestuhol, treba dlhšie.


Napokon som zmiešala 2 lyžice marhuľového džemu (najlepšie bez kúskov) s 3 lyžicami alkoholu, zohriala, potrela ním povrch koláča a pri maximálnej teplote rúry som ho nechala ešte 2 minúty grilovať. Tento krok však nie je nutný.
Dobrý je s vanilkovým krémom alebo aj bez. Mňam!

štvrtok, 10. mája 2012

Zelená a modrá

Blíži sa leto, tak som si kúpila jednu letnú tašku. Zapáčila sa mi, lebo mám rada
zeleno-modré kombinácie.

Doma som však zistila, že v nej nechali ochrannú etiketu - ohňovzdornú, extra silnú.
Vrátiť sa mi tam teda nechcelo, tak som sa pokúsila odstrániť ju sama.  To ale bola chyba! Zničila som nožnice (vlastne neviem, prečo práve nimi som to chcela spraviť), skoro aj tašku a zbytočne. Nakoniec ju vzala kamarátka, u ktorej prerábajú dom a poprosila robotníkov. Neviem, či to boli elektrikári, murári, inštalatéri, ale spravili to. Vydýchla som si.. a hneď zajtra si ju beriem.

utorok, 8. mája 2012

O móde a obyčajných

Na úvod by som chcela povedať, že k oblečeniu mám pozitívny vzťah. Poteší ma pohľad na pekné veci, doplnky, topánky, ale aj na pekných ľudí. Sama sa ale obliekam skôr podľa momentálneho rozpoloženia, pocitu a podľa aktuálneho stavu svojho šatníka.
Avšak (!!) veľmi rada čítam články módnych blogov. Viac, ako čo je práve trendy, aké farby, kabelky či líčenie, zaujímajú ma vtipné kritiky nevkusu. Dobre sa čítajú, zasmejem sa, hovoria mi z duše. Napriek tomu mi niekedy príde ľúto tých odfotených s niečím príšerným na sebe. Oni tieto články najskôr ani nečítajú, ale i tak.. Nedá mi, musím sa zastať:

1.   tučných, hlavne žien, ktoré sa obliekajú v prvom rade podľa toho, čo im zakryje ich nedostatok, vlastne nadbytok a tie veci sú viac neforemné, tmavé.. Tieto ženy by sa tiež chceli páčiť, ale myslia si, že kým neschudnú, neoplatí sa do oblečenia investovať. Okrem toho v takých veľkostiach čo je dostať? Potom raz ich to už nahnevá, uvideli inú, rovnako objemnú a pozrimesa - v obtiahnutom tričku. Vyberú z hĺbky skrine niečo, čo nosili, keď boli štíhlejšie.. Že to teda bolo už dosť dávno? V tej chvíli je to nepodstatné..
2.   chudobných a je ich viac, ako si myslíme. Oblečenie si nekupujú, nosia už obnosené, čo od iných dostanú, čo už iní nechcú. Niekedy aj zatúžia ako všetky ženy po niečom novom, tak tie trochu menej chudobné  idú na Miletičku v Bratislave či iné miesto v inom meste, kde je všetko lacné, aj keď predsa niečo stojí. Tam si za našetrené peniaze môžu kúpiť jedinú vec. Kabelka Gucci! Či sa im hodí, neriešia, veď je značková, na nerozoznanie!!
3.    starých bez ohľadu na vek, ktorí sa kedysi aj vkusne obliekali, ale stalo sa, že v určitom období akoby skameneli. Odvtedy poznajú len povedzme sedemdesiate roky - v hudbe, obliekaní, účesoch.. Vtedy boli mladí, možno iba vtedy šťastní a takto nevedomky konzervujú čas. A možno sa im darí..
4.   bezmocných, ktorým iní určujú, čo si majú vziať. Napríklad rodičia, lebo aj takí sú. Dočasný nevkus ako protest je v tomto prípade sympatické riešenie.. Nie je ale nič smutnejšie, ako keď módnu cenzúru  robí  partner. Čo tej úbohej žene zostáva, keď dovolila zasahovať do najosobnejšieho?!
5.   obyčajných (a sem patrím aj ja), pre ktorých móda nie je práve to, pre čo žijú. Myslím, že  napriek tomu, že nejaký vkus asi mám, ani cit pre mieru mi nie je taký vzdialený, niekedy sa mi tiež zadarí vziať si čosi vyslovene do očí bijúce (jemne povedané). Tak sa už len zasmejem, vždy keď uvidím svoj obraz vo výkladovom skle..

Na záver ak ešte neviete, tak - vždy sa zastávam. Mám totiž slabosť pre nedokonalých, osamelých, nepochopených, pre tých, ktorí prehrávajú, ktorým sa nedarí.. lebo tak trochu som jednou z nich.  

streda, 2. mája 2012

Pre Vanilku

K napísaniu príspevku O prvomájovom sne ma inšpiroval článok Vanilka zahradnicí jedného z mojich obľúbených blogov (Luxusní život Vanilky). Hlavne jeho úvodná veta. Najprv som chcela zanechať komentár, ale potom som usúdila, že také široké rozvinutie si žiada samostatný príspevok. Nakoniec to dopadlo tak, že pri jeho písaní som sa zasnívala a vzniklo niečo celkom iné.. To sa mi niekedy stáva. Akoby písal niekto iný niečo iné. Teraz sa vraciam k pôvodnej myšlienke.
Žít “ve vlastním” je přece jenom trochu jiné než žít v podnájmu.- píše jedna milá slečna v súvislosti so skrášľovaním bytu, záhrady, terasy atď. 
Myslím, že to nemusí vždy byť tak; nie vždy má človek väčšiu chuť zveľaďovať práve "to vlastné". Ja som bývala najskôr u rodičov, potom vo vlastnom byte, potom v inom, ale tiež mojom byte, potom v podnájme, potom v byte svojho budúceho manžela, čiže skoro vo vlastnom, potom zase v podnájme. A tak spätne uvažujem, ako to bolo s tým vylepšovaním prostredia a s čím skutočne súviselo.
Spomínam si na smútok vysušených muškátov na balkóne môjho bytu, na svoju neschopnosť či nechuť zasadiť zakúpené cibuľky tulipánov pred dom pod vlastné okná.. ale aj na jedno leto, keď náš sídliskový balkón na piatom poschodí bol zďaleka poznať podľa bohato kvitnúcich ťahavých petúnií. 
Teraz bývame v podnájme a neviem prečo si to ani neuvedomujem. Neustále niečo vylepšujem, kupujem črepníkové kvety, hoci hrozí, že keď odcestujeme "domov", nebude ich mať kto polievať, do záhrady plánujem zasadiť vŕbu, hoci ani neviem, ako dlho tu budeme.. Teraz však je ten čas, keď ráno vstávam a teším sa. Hovorím tomu, že život má šťavu. 
Prišla som na to, že práve od toho, ako človek vníma svoju životnú situáciu, veľa závisí.  
Takže milá Vanilka, želám vám, aby ste v tom novom bývaní boli šťastní a aby vám chuť tvoriť (svoj priestor, blog alebo hocičo iné) zostala navždy.

O prvomájovom sne

Včera bol 1. máj, sviatok asi všade a navyše tu už druhý deň nepršalo. Nadišiel teda čas niečo porobiť v záhrade.
Ako som už spomínala, záhrada patrí k bytu, ktorý sme si nedávno v Bruseli prenajali.  Je to vlastne len kus trávnika so živým plotom okolo. Napriek tomu by bola škoda to nevyužiť, dokonca som nadobudla pocit, že je to moja povinnosť. Už som sa videla, ako v lete kedykoľvek vybehnem pre bazalku, pažítku, mätu, ako pri plote (je tam aj kúsok drôteného) sa vinú pestrofarebné popínavé kvety a ako v tôni toho živého rastie niečo drobné, nenáročné, ale burina to nie je.. Napríklad nezábudky.
Cez veľkonočné voľno sme boli v Bratislave, a tak som si tam kúpila semienka, záhradnícke rukavice a náradie:


Niežeby tu nemali, ale moje nadšenie vyvolalo predstavu, že okamžitou kúpou všetko urýchlim. Keď sme sa však vrátili, nastala zima, takmer mrazivo, slnko a jar nikde a len pršalo, pršalo.. Už som si myslela, že všetko bolo zbytočné a moja chuť záhradníčiť sa postupne vytratí. Nakoniec predsa len prišlo tých pár slnečných dní a môj elán sa vrátil. Kúpila som ešte zelené sáčky, určené na záhradnícky odpad, ktoré sa mi najviac páčia, ale ešte som nemala možnosť ich využiť. Berú ich v stredu.
Aby som to však nemala také jednoduché, vypozorovala som, že v záhrade svieti slnko len asi na štvrtinu plochy a len 2-3 hodinky denne. Zem, do ktorej som chcela sadiť, je permanentne mokrá, jedným slovom blato a ešte aj kamenistá. Vyzerá takto:
Na opačnej strane vrecúška s hrachorom siatym čítam, že vyžaduje slnečnú polohu a kyprú pôdu. Hmm.. Čo teraz? Pustiť sa vôbec do niečoho?
Netúžim síce po záhrade takéhoto typu:

ale aspoň burinu odstrániť a zrezať vlaňajšie suché konáriky by som mala.

Prišiel 1. máj, na oblohe niečo akoby slnko, krásnych 15 stupňov vonku, ani bundu nebolo treba.. (Mimochodom v Bratislave bolo 30; no kde je tu spravodlivosť?!)
Tak som vyšla. S náradím, semienkami, v rukaviciach.. Trochu som sa aj hanbila, všetci z okolitých okien a susedných záhrad určite pozerajú a bavia sa na mojej pestovateľskej nemotornosti.
Vedľa sedeli dve staršie dámy pri stolíku s obrusom, pred sebou mali koláčik, čítali, zhovárali sa a pili kávu. Pribehla od nich ku mne trojfarebná mačička, nechala sa pohladkať a celú idylku pozorovala z okna Esterka, ktorá (ešte) nechodí von.
Už zostáva len pokosiť trávu a zostrihať plot. To však už nebudem robiť ja. Okrem toho dnes už zase prší. Ale potom..!! Vynesieme stolík, stoličky, možno kúpime gril a keď bude naozaj teplo, urobíme si záhradné posedenie, budeme grilovať.. a možno prídu aj deti...