piatok, 30. marca 2012

Ešte pár jarných..

Kým som sa dostala k zverejneniu týchto fotiek, púčiky už dávno rozkvitli a zo zelených skrčencov na konároch sa stali ozajstné listy.. Jar je najrýchlejšia zo všetkých!




streda, 21. marca 2012

Zelené krabičky a plechový čaj

Išla som si kúpiť bergamotový čaj, ktorý som pila u kamarátky a ktorý bol navyše v plechovej krabičke.  Takých krabičiek nie je nikdy dosť. Keď som sa ocitla pred žiadaným tovarom, šokovaná cenou som sa rozhodla, že sa bez neho zaobídem. Pozriem si však ešte ostatnú ponuku, keď už som tu.
Nekonečne dlhý čas som skúmala druhy čajov, ich pôvod, zloženie, ale aj (alebo hlavne?) obal.. Až som objavila jeden skvelý kúsok a nemohla som odolať.
V rozkošnej krabičke je zelený čaj ochutený škoricou, ďumbierom a kardamómom. Takú radosť si nemôžem nechať ujsť. Čo na tom, že cena je takmer dvojnásobná? Nie je čo riešiť.

A toto sa mi stáva pravidelne...
.

Jour du macaron

Včera bol Jour du macaron, čiže Deň makrónky. Dozvedela som sa to v blogu CHEZ LUCIE
Potom som ešte zistila, že ide o festival organizovaný už siedmy rok (autor Pierre Hermé) v Paríži, ktorým sa tentokrát podporilo združenie Autisti bez hraníc. Neskôr sa oslavy začali konať aj v iných krajinách.
Kto by náhodou nevedel, tak macarons sú legendárne francúzske cukrovinky, vyrobené z vaječných bielkov. Nie sú to u nás známe biele pusinky nepravidelného tvaru, ale pravé macarons tvoria dve hladké kolieska spojené náplňou. Na povrchu sú chrumkavé a vnútrajšok sa rozplýva na jazyku. Novodobé macarons sú farebné a okrem tradičných príchutí sa vyrábajú napríklad aj levanduľové, bazalkové alebo mojito či zelený čaj.
Prvýkrát som spomínané delikatesy videla na obrázku, ktorý tvoril časť reklamy na supermarket Rob (tu v Bruseli), potom som ich videla aj v cukrárni, a tak včera som si povedala, že čo by to bol za jour du macaron, ak by som ich konečne aj neochutnala. Zatiaľ som zďaleka nemala ambíciu vyrobiť ich sama. Navštívila som teda spomínaný Rob a kúpila 8 kusov, každý iný, podľa výberu predavačky. Takto vyzerali:


Aby som nezabudla na to najdôležitejšie: vôbec mi nechutili

pondelok, 19. marca 2012

O sne, ktorý skončil

Scrapbook - ešte donedávna pre mňa magické slovo. Zahrávala som sa s myšlienkou, že aj ja si čosi také založím. Som asi jediná, kto nemá svoj scrapbook, a teda - nech som IN. Navyše ma lákali aj špeciálne papiere, nalepovačky, kamienky a rôzne ozdoby pre tento účel, ponúkané v kreatívnych potrebách. Dopredu som sa tešila.
Pamätám si z detstva na niečo podobné. Založili sme si veľký hrubý zošit, najlepšie s tvrdými doskami a vlepovali si tam fotografie hercov a spevákov z časopisov. Nechýbala patričná výzdoba. Inokedy zas jadrom bol text, zapisovali sme si citáty slávnych a ilustrovali vlastnými kresbami alebo vystrihnutými obrázkami. Potom sme si zošity požičiavali, texty opisovali a obrázky vymieňali.
Podobne som si predstavovala prácu so scrapbookom. Nevedela som však presne, čo do tejto knižky chcem dať a aká býva finálna podoba takéhoto dielka dospelých. Išla som teda na internet dozvedieť sa viac, prípadne sa inšpirovať. A to bola chyba.
Preto prosím všetkých rovnako nevedomých, nehľadajte inšpiráciu, nechoďte pozerať tie nevšedné albumy iných. Ak chcete, spravte si svoj a nenechajte si vziať chuť.
Možno som si nevybrala dobrú stránku, možno sa dá taký album spraviť aj vkusne. Môj sen o scrapbooku ale skončil..

sobota, 17. marca 2012

Windows

Rada sa pozerám do cudzích okien. Trochu sa aj hanbím, ale tu sa tomu i tak nevyhnem, keďže spústa okien je bez záclon a závesov. Predstavujem si, kto tam býva, čo sú to za ľudia a vytváram si príbehy o ich živote.
Poznám napríklad jedno okno, za ktorým je takmer prázdna kuchyňa, akoby sa tam práve nasťahovali, vysoký strop, z neho trčí len drôt so žiarovkou, žiaden predmet v miestnosti.. Čo však  je zaujímavé, v strede stojí vždy, ale vždy muž so ženou. Spočiatku som si myslela, že nemajú ešte stoličky, vybalujú veci, prípadne uvažujú o tom, čo kde v novom byte bude. Takto ich však vidím už skoro tri mesiace, vždy v rovnakom postoji v polotme.
Nie je to zvláštne?
V inom okne som obdivovala asi desať rovnakých úzkych vázičiek, v každej jedna gerbera. Naposledy keď som išla večer z francúzštiny, práve v tomto byte som zahliadla niečo kuriózne. Za dlhým stolom, na ktorom boli všetky vázičky premiestnené, sedela rodina - matka, otec a dve asi 12 až 17-ročné dcéry, všetci oblečení ako v telenovele alebo reklame na prací prášok. Bolo asi 21:15, sedeli a pravdepodobne sa zhovárali. Nič čudesné, poviete si, avšak mala som z toho výjavu veľmi stiesnený pocit. Vyšlo najavo, že gerbery sú umelé - žeby preto?



utorok, 13. marca 2012

Jar vo Woluwe

Konečne aj slnko sem-tam zasvieti. Konečne je cítiť jar aj v tomto sychravom kraji. I keď proti zime ako ročnému obdobiu tiež nič nemám, je o mne známe, že milujem ľad a sneh, vŕzganie pod nohami, fujavice a horúci čaj..
Jar však má v sebe celkom iné čaro. Nesie akúsi nádej - že bude lepšie (aj keď práve nie je vyslovene zle), že raz sa všetko na dobré obráti..

utorok, 6. marca 2012

Ako som včera išla spať dnes

Včera môj muž nastúpil na tri dni do nemocnice. Nešla som ho navštíviť, lebo som mala nejaké povinnosti a potom som sa chcela pripravovať na dnešnú francúzštinu. Najskôr však som si chcela oddýchnuť, nebudem sa hneď púšťať do takých neatraktívnych činností, keď som doma sama. Pustím si hudbu, konečne nikto nebude komentovať môj výber, ani kritizovať, ako je tam priveľa výšok či basov, ako sú bubny vpredu alebo spevák nevie spievať (žijem totiž so zvukovým majstrom). Zabalila som sa do deky, Sára a Ester ma po oboch stranách dekoratívne dopĺňali a pri horúcom čaji som si čítala príspevky obľúbených blogov a počúvala slovenské rádio s "najlepšou hudbou všetkých čias". Francúzštinu som odďaľovala, ako sa len dalo a aj sa mi to  podarilo definitívne. Vypila som ešte niekoľko čajov a niekoľko káv, pochutnala som si na niekoľkých koláčikoch.. Hrali pesničky mojej mladosti, do toho také čosi rozprávali, až mi bolo chvíľkami trápne. Niekedy presne tento vyslovene povrch potrebujem. Chvíľu som čítala, chvíľu písala, a tak čas bežal, sviečka dohorela a na hodinách zrazu bolo 1:30. Povedala som si, že by možno bolo vhodné ísť spať. Tak som išla.

P.S. Ráno volali zo školy, že dnes francúzština nebude.

Rekviem pre Zorku

Kedysi dávno som mala jednu mačičku, ktorá sa volala Zorka. Bola takmer celá biela, len uško a chvost mala čierne. Keď sme sa presťahovali do Zolnej pri Zvolene, bývali sme na prvom poschodí, a tak sa naučila chodiť von - na rozdiel od Sáry, ktorá naďalej zostala nesmelá, vlastne až mimoriadne bojácna. Zorka bola vonku celý deň, behala po poli, lese a nosila pred dvere myši.
Prišiel však deň, keď moje rozhodnutie odísť do Belgicka za mužom svojho života sa malo naplniť. Nakúpila som mačacie jedlo a odovzdala susede misky, hračky, deku. Urobila som ďalšie rýchle rozhodnutie: vezmem iba Sáru, Zorka by vo veľkom meste zavretá v byte nebola šťastná..
Keď som sa po troch mesiacoch vrátila, suseda mi oznámila, že po mojom odchode Zorka zmizla a už sa neukázala. Hľadali ju po dedine, pýtali sa na ňu.. Ja som ešte prešla les, známe i neznáme cestičky, hľadala som ju v aj susednej dedine.. Prespala som v byte, že snáď v noci príde, tak ako predtým chodievala. Budila som sa na mňaukanie, utekala k oknu, ale boli to vždy iné mačky. Zorku som už nikdy viac nevidela.
Mačky sú zvláštne tvory, vôbec neviem, čo sa s ňou vtedy stalo. Niečo vo mne však tuší, že som jej ublížila. Zoruška - odpusť!