pondelok, 23. januára 2012

O kocúrovi v záhrade

K bytu, ktorý máme v Bruseli prenajatý, patrí záhrada. Nikdy som záhradu nemala, tak je to pre mňa nový pocit.  Záhrada má okolo živý plot a vnútri je tráva a hojdačka. Je január, tak tam nechodím kosiť ani grilovať, ani nič také. Len z okna pozorujem, čo sa vonku deje a uvažujem, ako sa o takú záhradu treba starať a čo by som tam tak mohla robiť, keby bolo teplejšie. Takto som spoznala jedného kocúra, ktorý si každé ráno, vždy okolo pol jedenástej, chodí urobiť potrebu práve sem. Je nádherne dlhosrstý, biely so sivým chvostom a tvárou. Netuším, či je tak pekne huňatý alebo tučný. Pohybuje sa pomaly, dôstojne a zahrabáva dôkladne, až lieta tráva. Vlastne to možno ani nie je kocúr, ale mačka. Neviem ani, kde býva, vždy sa stratí z dohľadu v niektorej z ďalších záhrad.


Počula som, že mačky, čo chodia von, majú niekoľko domovov. Vždy niekam prídu, zdržia sa a domáci si myslia, že je to ich maznáčik, len sa zatúlal. Potom opäť odíde inam, a tak na rôznych  miestach má svoj peliešok, svoju misku a aj svoje meno.
Ten zo záhrady sa u nás volá Teodor.

O sťahovaní

Keď som sa mala štvrtýkrát sťahovať, myslela som, že už ma nič neprekvapí, nespochybní a ani na vyhorenie ako známu alternatívu som už nepomýšľala. Veci boli pobalené, duša dávno vyrovnaná s tým, že domov nie je to isté ako trvalý pobyt a že dokážem existovať aj bez kvietkovaného hrnčeka a červenej deky. 
1. januára zavolám rodičom, dcéram a uvidím, ešte komu, zaželať niečo pekné do nového roku a rozlúčiť sa. Skutočne nič neobvyklé. Ukázalo sa však, že to nebol práve šťastný nápad. Zvládla som tri telefonáty. Najprv rodičom, od ktorých som odídená už dávno bola, po hodine kamarátke, pred ktorou si môžem dovoliť byť kedykoľvek akákoľvek - a koniec môjho hrdinstva. Jedna dcéra sa ozvala sama, druhej som radšej napísala sms-ku, že sme dorazili v poriadku. Bolo to zničujúce... A to nemyslím dopravné zápchy, 1200 km, naložené auto a dve nič netušiace stresované mačky. Myslím ten nečakaný zvláštny smútok, ktorý ma zaskočil na poslednú chvíľu nepripravenú.
V jednom momente som vedela, čo cítia matky, ktoré odchádzajú a nechávajú doma dcéry, s ktorými si už dlho a možno nikdy nepozrú spolu jeden  z bezvýznamných seriálov.
Súcítila som s dcérami, ktorých mama bude tak ďaleko, že to nepôjde zastaviť sa na kávu, porozprávať sa, nechať si poradiť a potom i tak robiť po svojom, so synmi, ktorí osamejú a nezostanú im ani len mačky, čo by ich doma čakávali, s rodičmi, ktorých obaja synovia žijú niekde, odkiaľ len tak v nedeľu na obed neprídu..
Cítila som so všetkými, ktorí spievajú, aby zakryli rozpaky. Taký je odchod a zovreté hrdlá.
Prešiel takmer mesiac. Mačky už vyšli z úkrytov, čo si narýchlo našli a spoznávajú nové priestory bruselského bytu.
Tu budeme bývať?
Tu budeme bývať..