štvrtok 4. októbra 2012

O zemeguli, žehlení a novej tvári tohto blogu

V škole nás učili, že každý text by mal mať úvod, jadro a záver. Samozrejme aj hlavnú myšlienku. Čo z týchto dôležitostí môj článok bude obsahovať, je tentokrát neisté. Jediná vec je daná: spoločný menovateľ všetkých mojich úvah je vzťah k poriadku.
Neviem, čo je to za povahovú črtu, že odjakživa vo všetkom hľadám usporiadanie. Aj matematiku som išla študovať s tým, že raz odhalím nejaký univerzálny životný kód. Neodhalila som. Žiadny neexistuje.

Vo svete ale platia pravidlá, objavené a vedecky dokázané, podľa ktorých fungujeme, ale aj nejasné, nepísané zákonitosti, ktoré rešpektujeme. Celý svet má tendenciu vytvárať usporiadania, štruktúry, mriežky, škatuľky... Je to pohodlné a prehľadné. Život však (a toto nie je môj objav) je práve v tých štrbinách, tam, kde je kód porušený, tam, kde sa vybočí z koľají. Je dobré pravidlá poznať, aby sme vedeli, kadiaľ uniknúť, aby sme vedeli, kadiaľ prúdi život.

V tejto súvislosti mi prišla na um drobná príhoda. Najskôr ale poviem, že mám dvoch mladších bratov, z ktorých jeden - Peter sa volá, je mi veľmi podobný, praktický a až priveľmi logický. Raz nám dával hádanku, známu matematickú úlohu:
O koľko stúpne nad zemský povrch pásik, ktorý tesne obopína zemeguľu v mieste rovníka, ak ho predĺžime o 1 meter?
(Pre tých, ktorí úlohu nepoznajú a riešenie by chceli nájsť sami, výsledok uvediem v komentári.)
Odpoveď všetkých prekvapila, niektorí sme si to išli samozrejme overiť výpočtom, ale najlepšia bola Petrova žena Mária, ktorá len mávla rukou a so zhovievavým úsmevom povedala, že to je len výpočet, v živote je to aj tak vždy inak. Smiali sme sa a Petra išlo rozhodiť. Teraz však viem, že Maja je veľmi múdra žena. Ani nejde o to, či sú tie výpočty také či onaké, merania presné, dôkazy korektné. Dôležité je, čo chcela povedať: že život sa nedá len tak uchopiť, popísať a niekam zaradiť.

Vrátim sa teraz k tomu poriadku v najprimitívnejšej forme, a teda k poriadku v domácnosti.
Musím na seba prezradiť, že neznášam žehlenie a nikdy som to (ako iné "poriadne" ženy) nerobila. Najskôr žehlil môj muž. Áno, mala som doma taký exemplár a mnohí veru nechápali, prečo sme sa rozišli. Potom (neslýchané!) chodila mama, lebo moja nechuť k onej činnosti bola silnejšia ako pocit trápnosti. Potom vyrástla dcéra a nemohla sa na tie nevyžehlené hromady pozerať. Potom som žila sama a - nežehlila som. Keď som sa opäť vydala, zaumienila som si, že všetko bude inak. A začala som žehliť. Boli to úmorné dlhotrvajúce večery, aj celé dni, kedy som si navrávala, že je to celkom milá činnosť pri pozeraní ešte milších televíznych seriálov. Istá vec - dlho mi to nevydržalo. Teraz k nám chodí jedna poľská pani Ivona, ktorá za polovičný čas ako ja ešte aj uprace. Je dokonalá. Tu v Belgicku systém pomoci v domácnosti je rozšírený, premyslený a výhodný pre obe strany.

Druhá úroveň tvorby poriadku  mi je už bližšia. Hrozne rada usporadúvam nábytok, jeho vnútro, vytváram systémy v ukladaní.  Všade mám priehradky, košíky, vrecúška, krabičky. Keď sa ma vtipkár spýta, kde sú náhradné šnúrky do topánok alebo či máme mosadznú skrutku číslo 8 s krížovou hlavičkou, stačí len siahnuť. Tu vás však musím vyviesť z omylu o nejakej dokonalosti. V mojom prípade naozaj nie je ťažké mať prehľad vo veciach. Mám totiž nezvyčajnú úchylku vyhadzovať, či skôr zbavovať sa "nepotrebného". Keď sa niečo vymyká, neviem, do ktorej priehradky to zaradiť, keď k niečomu nemám ten správny vzťah, keď som niečo už dlhší čas nepoužila, nepotrebovala, keď sa mi to v tej chvíli nepáči a pod., šup s tým preč. Mohlo by sa to zdať sympatické, ale pozor - táto, dovolím si povedať choroba, má svoje úskalia. Okrem toho, že som veľakrát vyhodila veľmi dôležité dokumenty, túto svoju poriadkumilovnosť praktizujem aj na elektronickej úrovni. Mažem sms-ky, maily, fotky, celé súbory... Je to ešte nebezpečnejšie. Prst na známom tlačidle, privreté oči a niečo mi našepkáva stlač. A ja stlačím... Skáčem do priepasti...

Keď môj otec chodil rok čo rok na liečenie, mama v tom čase urobila prestavbu v byte. Keď už nebolo čo, aspoň prehodila gauč z jedného kúta izby do druhého a ďalší rok späť. Nerada to hovorím, ale asi som rovnaká.
Znepáčila sa mi forma tohto blogu. Teraz po roku, keď už ako-tak má svoju dušu, zdá sa mi zrazu neprehľadný, rada by som zmenila jeho podobu a usporiadanie (stránok, rubrík, tém?) a našla nejaký štýl, ktorý by Snívaniu na snehu sedel.

Toto bol snáď môj najdlhší príspevok, ešte k tomu s obsiahlym negatívnym sebaodhalením, takže je čas písať záver.
Ak máte nejaké pripomienky, nápady alebo rady okolo Snívania, budem vďačná, ak ich napíšete. Kým začne snežiť...

5 komentárov:

  1. Pásik stúpne nad zemský povrch asi o 16 cm.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Chcela so nejaké zaujímavosti z matematiky a v tomto článku sú.
    "Život však je práve v tých štrbinách, tam, kde je kód porušený, tam, kde sa vybočí z koľají. Je dobré pravidlá poznať, aby sme vedeli, kadiaľ uniknúť, aby sme vedeli, kadiaľ prúdi život."
    Ďakujem za lekciu z matematiky.
    Biska

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tento komentár bol odstránený autorom.

      Odstrániť