utorok 9. októbra 2012

Môj výlet do minulosti

Rok 2009 bol pre mňa rok rozhodnutí. Jedno z nich bolo, že som si zo dňa na deň zbalila kufor, opustila svoj obľúbený byt v Zolnej a odišla do neznáma za človekom, ktorý bol pre mňa ešte väčším neznámom.
Môj vtedy asi ročný pobyt v Belgicku bol ovplyvnený rôznymi skutočnosťami, preto keď sme sa vracali na Slovensko, povedala som si, že do tejto nevľúdnej krajiny bez slnka sa už nikdy nevrátim.
Akoby som nemala dosť skúseností s podobnými vyhláseniami! Nechcem ťa už nikdy vidieť, povedala som vtipkárovi a odsťahovala sa z Bratislavy. Neprešlo ani 10 rokov a už som sedela v lietadle do Bruselu a o 2 roky potom hovorila áno pred svedkami. Niečomu sa nedá ujsť, nato je vesmír veľmi malý.
Je rok 2012 a ja som sa opäť ocitla v tejto krásnej krajine. Že tu slnko tak často nevidno? Zlé jazyky hovoria!
Včera som sa chcela vyhnúť učeniu, tak som sa vybrala do mesta. Keď som sa vracala, nasadla som na inú linku metra a zviezla sa do Etterbeeku - štvrte, kde sme vtedy bývali.


Prechádzala som sa uličkami medzi stanicami Pétillon a Thieffry a zažívala niečo, čo mi nejde len tak ľahko pomenovať. Zvláštne ma priťahovali tie staré známe miesta, pamätala som si názvy ulíc a s mojím nulovým zmyslom pre orientáciu som presne vedela, kadiaľ a kam ísť. Bola to úľava zachytiť sa niečoho, čo poznám. Samozrejme čosi sa aj zmenilo, napríklad náš turecký fast-food, kam som chodila na najlepší dürüm s falafelom, už nie je, pribudla ale nová poľská predajňa.


Avenue le Marinel bola moja obľúbená ulica, kam som každý deň chodila venčiť Berinku a pozorovala zvonka život jednej tunajšej strednej školy. Aj keď už (alebo zatiaľ?) neučím, ku školám každého typu budem mať vždy akýsi domácky vzťah. Sadla som si teda na jednu "moju" lavičku hneď vedľa školského dvora; práve bola prestávka. Dívala som sa na žiakov, ako jedia svoje desiatové bagety, ako vyťahujú zošity a niečo si navzájom vysvetľujú a zasnívala som sa, že o chvíľu zazvoní a ja spolu s nimi odkráčam do triedy s triednou knihou v jednej ruke a farebnými kriedami v druhej... Zazvonilo, a ja som zostala sedieť. Trochu smutná, ale naplnená niečím osviežujúcim.


Ponevierala som sa týmito končinami a bolo to, akoby som sa vrátila do minulosti, akoby som si prišla po niečo, čo som si tu kedysi zabudla. Napriek tomu, že vtedy som nebola veľmi spokojná, teraz sa mi všetko javilo inak. Akoby kontakt s minulosťou potvrdil a skvalitnil prítomnosť.
Aby som urobila bodku za mojím výletom, vošla som ešte do TROCu, čo je niečo medzi starožitníctvom a bazárom. Vždy tu boli zaujímavé kúsky - aspoň vidieť treba. Tentokrát ma zaujala ELLE z roku 1961; ani neviem, prečo som ju nekúpila.

 

Ešte sa pre ňu vrátim...

4 komentáre:

  1. Krásné! Nikdy neříkej nikdy! Pro ELLe z roku 61 se vrať určitě-tam budou úžasné obrázky a modely. Krásné podzimní dny přeju:-) Pavlína

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem. A vrátila som sa. Onedlho prinesiem nejaké ukážky ;-)

      Odstrániť
  2. Moc jsem se potěšila tvým dalším článkem, milá Oli a musím se přiznat, že navštívit Troc je od nynějška můj sen. Elle z roku 61 si tam nemohla nechat, né né né! ;-) Já si pár výtisků Elle z roku 1970 koupila u bukinistů v Paříži, ale tenhle s Bardotkou je dokonalý!
    Vivi

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Milá Vivi, keď sa ti podarí, Troc určite navštív.Ja som sa nakoniec pre Elle vrátila, ale nie je to tá s BB :-( Musím priznať, že som použila len ilustračné google foto. Ale čoskoro aj nejaké skutočné dám.

      Odstrániť