utorok 10. júla 2012

Pohľadnice z prázdnin, ktoré len budú

Nie som veľmi dovolenkový typ. Chcem tým povedať, že nepatrím k tým, ktorí celý rok plánujú, kam tentokrát pôjdu, tešia sa, chystajú a po návrate zas istý čas žijú len zo spomienok, ako bolo.
Leto je však už tu. Na uliciach je cítiť prázdninovú atmosféru, zo Slovenska sa sem šíria nepredstaviteľné správy o tropických horúčavách a ukázalo sa, že aj belgické slnko vie byť teplejšie, keď chce. Krátke rukávy a bosé nohy spôsobili, že dovolenkový - nazvime to pravým menom - ošiaľ zachvátil aj mňa. Popravde ešte nevieme kedy, kam, s kým, ako a či vôbec pocestujeme. Ale aj tak sa teším, lebo moje sny už obrysy majú. Nadobudli až takýto rozmer:

Obraz 1
Plavíme sa na lodi popri španielskom pobreží. Horúčava sa dá vydržať, lebo fúka vietor. A tak sedím v kresle vo svojich tyrkysových plavkách, bosé nohy, na hlave plátený klobúk... Čítam. Prinesú mi chladený nápoj - bez ľadu a slamky prosím! Potom sa prejdem po palube. Potrebujem tiché miesto, kde práve nikto nie je. Zahľadím sa do mora na vlny, zatiaľ iba malé, ako bijú o steny lode. Jedna za druhou vydávajú zvuk - taký, ako vie iba voda. Nemôžem ho prestať počúvať. Pozerám sa pritom do mora, i keď do hĺbky nevidno. Lebo hĺbka je vždy utajená, dá sa iba tušiť. Tak to ale chodí aj v živote: plavíme sa po povrchu a snívame o hĺbke. Zavriem oči, loď sa jemne hojdá a môj kamarát vietor mi veje do vlasov stále viac. Hodím na seba košeľu.
Zmráka sa, ideme kotviť. Navečeriame sa na pevnine, oddýchneme si od večného kolísania, je teplo, skoro už noc a ja myslím na more, ktoré sme na chvíľu opustili, na vlny, ktoré sú väčšie a väčšie a na diaľku, ktorá ma priťahuje. Zajtra sa opäť nalodíme, opäť poplávame po šírom mori nevidiac breh. Budem zase hľadačom nekonečna, za ktorým vždy putujem, aby som ho nikdy nedosiahla...

Obraz 2

Slovenský Raj alebo Šumava. Máme prenajatý malý drevený domček priamo v lese, jednoduchšie zariadený už ani nemôže byť. Noci sú tu chladné, tmavé a ticho chvíľkami až neznesiteľné. Trochu sa bojím, lebo toto je už iný svet. Ráno otvorím okno a cítim život: kvapky rosy na tráve, listoch, spev vtákov, ktoré nerozoznám, vŕzganie asi stromov... Je tu taký pokoj, akoby zastal čas. Je to však omyl, tu žiaden čas ani neexistuje. Zalejem si kávu a naraňajkujem sa. Vonku samozrejme. Je tu veľký drevený stôl s lavicami a prútené kreslo so starou dekou. Sadnem si tam, dám si včerajšiu kúpenú vianočku s maslom. Potom sa vyberiem na prechádzku. Nikto so mnou nejde, ale viem, že sama nie som. Pokúsim sa vnímať prítomnosť všetkého, čo prítomné je. Iba vnímať.
O chvíľu sa s jednou líškou ocitneme kriticky blízko a pozrieme na seba... Otočím sa teda a idem naspäť. Nájdem si miesto pod borovicou pri dome. Čítam, píšem, kreslím si nápady na šitie.Večer je ohník. Taký celkom malý. Dlho doňho pozerám, kým sa chystá večera, dlho zostávam bez slov, kým iní sa bavia. Sme tu len pár dní. Potom sa vraciame tam, kde také ticho nie je, ani líšky, žijeme tam, kde je kávovar, umývačka a čas.
Uvidíme. Aj keby nič z toho nevyšlo, sny sú sny: akoby sa už stalo. Dokonca keď si to znovu čítam, až mi je ľúto, že je po.




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára