štvrtok 26. júla 2012

Každý sme nejaký

V dávnych časoch ranej mladosti som si predstavovala, aké to bude vychovávať deti. Moje zdania začínali tým, aké šatočky budem dievčatku obliekať, aké stavebnice chlapčekovi kupovať, v prípade dcéry budeme najlepšie kamarátky, syn zase sa bude mnou pred kamarátmi hrdiť. Viac v predstavách zahrnuté nebolo. Veľmi jednoduché!
Keď deti prišli, začali sa moje prosté sny rúcať. Dieťa nespí toľko, koľko sa píše, že by malo, neje vždy to, čo mu predložíme a obliekať dievča podľa výberu rodiča sa dá tak akurát v dupačkovom období - toto som sa naučila veľmi rýchlo. Dieťa v roku nemalo plienky, v dvoch  vedelo čítať. Kto by zapochyboval o jeho výnimočnosti? Prišli nové predstavy, nové sny, nové plány...
Keď sú deti malé,  snažíme sa ich vychovávať, usmerňovať, "aby z nich niečo bolo" a dbáme, aby sme niekde neschybili a práve z toho nášho sa neskôr nestal napríklad alkoholik alebo bezdomovec alebo gambler či prostitútka, feťák a čo ja viem, čo ešte. Myslíme si, že nám sa to nestane. Venujeme sa mu... Keď postrehneme nepatrné hudobné nadanie, šups do umeleckej školy, ešte nejaký šport, angličtina a bude z neho lekár, právnik, architekt, psychológ... Samozrejme však netrváme na tom, nech si povolanie vyberie samo.
Ale niekedy sa to akosi vymkne... Nemusí isť ani o spomenuté extrémy a už sa pýtame, kde sme spravili chybu. Deti sú veľké, vracať sa do minulosti je nanajvýš zbytočné a dodatočne vychovávať tiež. Naše deti nie sú kópiou nášho lepšieho ja.

Mám dve dcéry. Obe sú výnimočné, ale inak, ako by som si ja predstavovala. Žijú si svoj život, ktorý je iný ako ten môj, páčia sa im iné veci, niečo iné je pre ne dôležité. Sú veci, s ktorými hlboko nesúhlasím, nepáčia sa mi a neraz sa i hanbím. Na druhej strane svoje pre mňa večne dievčatká mám veľmi rada, sme celkom dobré kamarátky (tak to mi náhodou vyšlo) a to ostatné som sa už naučila tolerovať. Každý sme predsa nejaký.
Len jediné si želám - aby boli šťastné. Hoci aj tým svojím spôsobom!

4 komentáre:

  1. Zátím děti nemám, ale občas si představuju, jaké to bude, až je mít budu. Snad je to v mém věku normální. Ale víc, než jaké budou ty děti, si představuju, jaká já budu máma. Už dlouho se o tom chystám napsat článek. Občas sleduju některé rodiče a mám chuť být hodně kritická za to, že jsou jejich děti neupravené, že jim všechno dovolí anebo na ně naopak neustále křičí, že je příliš často vodí do McDonalds... Plánuju si, jak budu jiná - lepší. Ale dobře vím, že to možná vůbec není tak jednoduché.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aj ja som často kritická, hoci dnes už viem, že ľahko je byť múdrym zvonka. Ale keď viete, aká mama nechcete byť, to je dobré znamenie, určite budete lepšia. I keď to ozaj nie je jednoduché alebo je až príliž: treba poznať mieru.

      Odstrániť
  2. Zdeni, napsala jsi to krásně. Vychovávat děti je úplně to nejtěžší. Výchovou a opečováváním si je přivlastňujeme, ale ony jsou svobodné bytosti, nejsou to naše kopie. Je těžké přijmout to, že jsou jiné, žijí jinak, uvažují jinak, než jsme si přály, představovaly. Je těžké tolerovat a nechat je jít... Pavlína

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, že si to tak pekne zhrnula: veľká pravda v pár vetách. Presne ako motto tvojho blogu. Musela som si ho vypísať.

      Odstrániť