sobota 2. júna 2012

Parlez-vous français...anglais...néerlandais?

Zase som piekla. Poďme však po poriadku, že pre koho a prečo.

V stredu som navštívila svojho muža v práci, lebo sme sa dohodli, že pôjdeme spolu na obed. Keď mi však otvoril dvere pracovne, myslela som, že sa mi sníva alebo že došlo k omylu. V miestnosti oslava, asi 14 cudzích ľudí... Bola som všetkým predstavená a po zazvonení akéhosi telefónu nechaná tam. Nebolo by na tom nič strašné, možno skôr zaujímavé, keby sa scénka odohrala na Slovensku. Ale v Belgicku?! Dalo sa čakať, že skôr či neskôr k podobnému stretnutiu dôjde, ale myslela som, že to bude skôr neskôr. Už som si chystala prejav, ktorý na túto tému doma prednesiem. Toto nezostane bez odozvy! Prečo vlastne mi nebolo povedané o tejto spoločnosti? Samozrejme, že by som neprišla! 

Úrovni mojej francúzštiny sa zatiaľ hovorí débutant. Vždy keď na to príde, ústretoví ľudia sa mi snažia ponúknuť širokú škálu možností, v akom inom jazyku by sme snáď mohli spolu komunikovať, lenže prienikom našich schopností v tejto oblasti býva obvykle prázdna množina.
Boli to veľmi milí spolupracovníci, pochválili mi koláče, ktoré som minule napiekla, vraj môžem častejšie a ponúkli pravú španielsku šunku (len tak mimochodom, asi 23 rokov som mäso nejedla). Aby som sa tam necítila opustená, kládli mi rôzne jednoduché otázky, hoci ja by som im v tomto prípade nezáujem vôbec nezazlievala. Hlavne ale boli trpezliví, kým som sformulovala svoje ešte jednoduchšie odpovede.

Po 2 pohárikoch vína nalačno (úplný abstinent teda nie som, ale alkohol skoro vôbec nepijem) som dve otázky úplne dobrovoľne položila aj ja, a to, že ako sa dieťatko volá a ako je staré :-/
Potom sme išli na ten plánovaný obed a ja som napokon bola rada, že som prehovorila cudzou rečou mimo školy;  hoci ma opravovali, hoci polovici som nerozumela a možno som aj odpovedala na niečo iné, ako sa pýtali. Tak je to teda. Preto som tým chlapcom napiekla brownies. S pistáciami.

Tak som sa ale rozpísala, že recept až nabudúce.

2 komentáre:

  1. Mila Zdeni, tve radky mi pripomnely me zacatky take kdysi davno v cizine. Neboj se nic do jazyka se brzy dostanes a nejen do francouzkeho, ale i brzy do vlamstiny. Ja si plnim sny, ziji v anglicky hovoricim prostredi, s manzelem hovorim italsky a chodim si na kurz japonstiny. Pro mnoho lidi to zni jako blaznive! Japonstina byla muj sen a v CR nebyla prilezitost a hlavne odvaha se prihlasit. Kolik let jsem na to cekala! Nikdy nebudu mluvit plynule, ale obohacuje me to. Procvicuji mozek, ucim se o vzdalene kulture a bavi me to. Svym pratelum v CR to radeji nezminuji, zustala bych nepochopena. A az se po par letech nabazim japonstiny, tak bych se konecne chtela poprat i s francouzstinou. To je taky muj dlouholety sen. :o) Drzim moc pesti s ucenim, chce to pevnou vuli a vydrz. Tyden s tydnem se sejde a budes "bohatsi" o znalosti a urcite z toho mit i obrovskou radost. Gabi:o)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak toto je povzbudivy prispevok! Japoncina-klobuk dole! Francuzstina sa mi vzdy pacila a cele roky som uvazovala, ze sa prihlasim do jazykovej skoly. Teraz mozem len lutovat, ze vzdy sa nasiel dovod, preco som to neurobila. Mas pravdu, z ucenia mam velku radost, ale bohuzial niekedy aj opacny pocit :-)
      Ale preco by si pred priatelmi zostala nepochopena? Ved to je skor na obdiv!

      Odstrániť