nedeľa 20. mája 2012

Na čo som prišla už v detstve

Keď som bola malá, bola som samotárka. Aspoň tak som sama seba vnímala. Mala som kamarátov, kamarátky, dvoch bratov a rodičov, ktorí sa o nás s láskou starali, ale vždy som bola presvedčená, že nepatrím do tohto sveta, že som minimálne z inej planéty a ocitla som sa tu omylom. Nebol to žiadny pocit výnimočnosti, skôr malé zúfalstvo z nepochopenia. Iná fajta, iný živočíšny druh.. A tak som snívala a žila si vo svojom. A práve z tejto diaľky pochádzajú skúsenosti a poznatky, ktoré mi dodnes nik nespochybní. Snívať znamená prežiť.

Časť prázdnin som trávila u babky. Vždy som sa veľmi tešila: na deti, s ktorými sa budem hrať úplne iné hry ako v meste, na babkin dom, záhradu, jedlá, čo bude variť, vlastne na všetko, lebo všetko bolo iné a lepšie samozrejme. Keď však už ubehlo pár dní, dobre si pamätám, pocítila som akúsi prázdnotu. Mala by som byť šťastná, veď mi nič nechýba, vravela som si, ale spokojná som nebola. Tento svoj pocit som si vtedy nazvala, že "nemám sa na čo tešiť" a bola som veľmi blízko, skoro presná. Tušila som, že nie je dobré zotrvávať v tomto sebazničujúcom rozpoložení, a tak som si vždy vymyslela nejakú hru. Dnes s odstupom času svoju detskú múdrosť obdivujem.

Potom som chodila do nejakej druhej triedy. V škole onedlho
mala byť súťaž o najkrajšiu bábiku. Už to: o najkrajšiu bábiku!! Kto už len vymyslel takúto stupiditu? Ide o nejakú odrodu Miss, o nejaký predstupeň? Ale ako sa dieťa pričiní o krásu svojej bábiky? Bola to nová školská udalosť, všetci sme sa tešili. Ja som však mala veľkú starosť: nemala som žiadnu reprezentatívnu bábiku. Tá moja bola malá, asi 30 cm-ová, taká gumená a hlavne - nemala ozajstné vlasy ani oči. Všetko iba namaľované a polozodraté. Ako ju vylepším? O tom, že by som sa súťaže nezúčastnila, som ani neuvažovala. To by som tej bábike neurobila. Vedela som, že nevyhrám, priam že to bude najväčší posmech prísť s takouto bábikou, ale musela som. Vzala som pero, obyčajné "večné" a dokreslila som jej oči, obočie, pery a obliekla do najlepších šatočiek, čo mi mama pre ňu uháčkovala. A išla som. Vedela som už vtedy. Niekedy človek ide do boja, aby prehral. Nemá inú možnosť, ale vie, že tam musí ísť.. aby mohol vyhrať niekto iný alebo jednoducho aby mal skúsenosť. A tak som išla..

To bolo pár malých smiešnych objavov, ale hlbokých detských právd. Dnes už viem..

6 komentárov:

  1. Nejdrive jsem se zamyslela nad vetou "nemám sa na čo tešiť" v druhem odstavci a musim souhlasit. I ja jsem obcas mivala takove pocity jako dite. A aby mi nezevsednely i soucasne kazdodenni momenty, tak se snazim porad neco vymyslet. Vikendove vylety, ruzne kurzy a cinnosti, na ktere jsem nemela odvahu, talent a a ni vedeni v detstvi. S tim souvisi i ten treti odstavec. Vlastne jem byli vychovavani tak abychom nevystupovali z davu, ale na druhou stranu se poradaly vsechny tyto trapne souteze jako vyse zminena s panenkami. Dnes ziji v zahranici a vidim zde jak se vychovavaji deti, k sebevedomi, zdravemu asertivismu a ne vystrasenosti a bazlivosti.Gabi

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Gabika, pravdepodobne ste všestranná a tvorivá žena. Tak nech vám tá odvaha zostane a život naozaj nezovšednie. A ďakujem.

      Odstrániť
  2. Zdeni, ty si už v detstve prišla na to ,že niekedý ide človek do boja ,aby prehral?
    Má ísť človek do boja, aj keď zistí,že v čase, keď nevedel, že ho nejaký boj čaká a užíval si života, mu protivník zobral priatelov,zaplatil im dovolenky, založil s nimi firmy,z čoho plynú obojstranné finančné výhody.Ťažko môže človek čakať, že sa ho teraz jeho priatelia zastanú. Má isť do boja, aby prehral? Asi áno. Aspoň si zabojuje.Biska

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Myslela som to tak, že ideš, že niečo ti vraví, že nemôžeš neísť, hoci na výber máš vždy. O čom ale píšeš, je pravdepodobne tvoja smutná skúsenosť. Nechceš mi o tom napísať viac do mailu?
      A ďakujem za komentáre. A že si si našla čas :-)

      Odstrániť
  3. Ked som si toto prečítala ja, mala som pocit, že píšeš o mne...presne tento pocit som zase ja v detstve komentovala : Najlepšie je sa rozplakať...
    A vždy po jeho vyslovení som sa prebrala, precitla, otriasla sa a išla "žiť"...
    A vyslovujem ho dodnes...
    A s tou bábikou...tu si v jednom príbehu povedala všetko o nás všetkých "zatratených" z tej doby... MM.
    Až dnes som pochopila ako pridat príspevok na blog....rada si prelúskam :) celý tvoj blog...je to paráda...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem. Teším sa, že práve tebe sa tu páči.

      Odstrániť