sobota 17. marca 2012

Windows

Rada sa pozerám do cudzích okien. Trochu sa aj hanbím, ale tu sa tomu i tak nevyhnem, keďže spústa okien je bez záclon a závesov. Predstavujem si, kto tam býva, čo sú to za ľudia a vytváram si príbehy o ich živote.
Poznám napríklad jedno okno, za ktorým je takmer prázdna kuchyňa, akoby sa tam práve nasťahovali, vysoký strop, z neho trčí len drôt so žiarovkou, žiaden predmet v miestnosti.. Čo však  je zaujímavé, v strede stojí vždy, ale vždy muž so ženou. Spočiatku som si myslela, že nemajú ešte stoličky, vybalujú veci, prípadne uvažujú o tom, čo kde v novom byte bude. Takto ich však vidím už skoro tri mesiace, vždy v rovnakom postoji v polotme.
Nie je to zvláštne?
V inom okne som obdivovala asi desať rovnakých úzkych vázičiek, v každej jedna gerbera. Naposledy keď som išla večer z francúzštiny, práve v tomto byte som zahliadla niečo kuriózne. Za dlhým stolom, na ktorom boli všetky vázičky premiestnené, sedela rodina - matka, otec a dve asi 12 až 17-ročné dcéry, všetci oblečení ako v telenovele alebo reklame na prací prášok. Bolo asi 21:15, sedeli a pravdepodobne sa zhovárali. Nič čudesné, poviete si, avšak mala som z toho výjavu veľmi stiesnený pocit. Vyšlo najavo, že gerbery sú umelé - žeby preto?



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára