utorok 6. marca 2012

Rekviem pre Zorku

Kedysi dávno som mala jednu mačičku, ktorá sa volala Zorka. Bola takmer celá biela, len uško a chvost mala čierne. Keď sme sa presťahovali do Zolnej pri Zvolene, bývali sme na prvom poschodí, a tak sa naučila chodiť von - na rozdiel od Sáry, ktorá naďalej zostala nesmelá, vlastne až mimoriadne bojácna. Zorka bola vonku celý deň, behala po poli, lese a nosila pred dvere myši.
Prišiel však deň, keď moje rozhodnutie odísť do Belgicka za mužom svojho života sa malo naplniť. Nakúpila som mačacie jedlo a odovzdala susede misky, hračky, deku. Urobila som ďalšie rýchle rozhodnutie: vezmem iba Sáru, Zorka by vo veľkom meste zavretá v byte nebola šťastná..
Keď som sa po troch mesiacoch vrátila, suseda mi oznámila, že po mojom odchode Zorka zmizla a už sa neukázala. Hľadali ju po dedine, pýtali sa na ňu.. Ja som ešte prešla les, známe i neznáme cestičky, hľadala som ju v aj susednej dedine.. Prespala som v byte, že snáď v noci príde, tak ako predtým chodievala. Budila som sa na mňaukanie, utekala k oknu, ale boli to vždy iné mačky. Zorku som už nikdy viac nevidela.
Mačky sú zvláštne tvory, vôbec neviem, čo sa s ňou vtedy stalo. Niečo vo mne však tuší, že som jej ublížila. Zoruška - odpusť!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára