streda, 12. decembra 2012

Vianočné pečenie 2012

Na vianočné pečivo sa vždy teším, a to nielen na jeho konzumáciu. Už niekedy v októbri si začínam zhromažďovať recepty, vyberať, robiť rozpis čoho koľko, sedemdesiatkrát to ešte zmeniť... No proste baví ma to.
Nebolo inak ani tento rok. Navyše tu mám viac času, lepšiu trúbu, aj belgickú čokoládu... Spočiatku ma trápila len otázka, kto tie sladkosti zje, tú sa mi však podarilo úspešne ignorovať. Skutočné problémy sa objavili až pri samotnom pečení. Niektoré cesto bolo priveľmi lepkavé, iné zase lámavé, jedno striekané pečivo sa dokonca na plechu tak roztieklo, že vznikla jedna veľká placka. Nerozumiem tomu. Pravdepodobne je to surovinami. Tu predávajú napríklad väčšie vajcia, múka je len jedna, žiadne že hladká, polohrubá, o hrubej môžem len snívať alebo voziť zo Slovenska, práškový cukor majú len v malom balení, iba na posypanie a pod.
Nakoniec ale sa mi predsa len niečo podarilo. Nič svetoborné ani prekvapivé, ako som si od toho na začiatku sľubovala. Vybrala som na ukážku:
  1. Vanilkové rožky
  2. Mrkvové mesiačiky
  3. Alpské kolieska
  4. Medvedie labky
  5. Brusnicové tyčinky
  6. Guľky
  7. Alfajores
  8. Zlepované škoricové srdiečka
  9. Linecké pečivo
  10. Voňavé trojuholníky
Rozhodla som sa, že nakoľko moje pečenie dopadlo ako dopadlo, uverejním len dva recepty:

Zlepované škoricové srdiečka

Cesto:
150 g múky
140 g masla
100 g drvených sušienok
70 g cukru
2 žĺtky
1 lyžička škorice

Náplň:
100 g masla
50 g práškového cukru
50 g vanilkového cukru
1 žĺtok
1 dl mléka
1 lyžička vanilkového pudingového prášku
1 lyžička škorice
1/2 lyžičky instantnej kávy

Dokončenie:
tmavá čokoláda
orechy vlašské alebo pekanové

Do misy nasypeme múku, cukor, tri štvrtiny drvených sušienok a škoricu, pridáme zmäknuté maslo, žĺtka a vypracujeme hladké cesto, ktoré necháme v chlade odležať asi hodinu. Cesto rozvaľkáme, vykrajujeme kolieska, preložíme na plech vyložený papierom na pečenie, vložíme do trúby vyhriatej na 150 °C a upečieme.
Pudingový prášok rozmiešáme v troche mlieka. Zvyšné mlieko zmiešame so škoricou a kávou, privedieme k varu, pridáme rozmiešaný pudingový prášok, odstavíme a necháme vychladnúť.
Zmäknuté maslo utrieme so žĺtkom a oboma druhmi cukru a po častiach zašľaháme vychladnutý pudingový krém. Kolieska zlepíme pripraveným krémom. Nakoniec ich namočíme do rozpustenej čokolády a posypeme mandľami.

Voňavé trojuholníky

125 g masla
250 g hladkej múky
75 g mletých lieskovcov
150 g hnedého cukru
1 lyžičiek mletého anízu
1 lyžičiek mletého zázvoru
1 lyžičiek mletého koriandra
1 lyžičiek mletej škorice
štipka soli
2 vajcia
čokoládová poleva
miešané drobné kandizované ovocie

Maslo zmiešame s múkou, lieskovcami, cukrom, korením a soľou. Pridáme vajíčka a spracujeme na hladké cesto. Zabalíme ho do fólie a dáme na 2 hodiny do chladničky. Cesto vyvaľkáme na asi 8 mm vrstvu. Plech si vyložíme papierom na pečenie a z cesta vykrajujeme trojuholníky, ktoré naň ukladáme v menších rozostupoch. Po upečení necháme chvíľu vychladnúť na plechu a potom hneď preložíme na mriežku a vychladnuté namáčame do polevy a nakoniec posypeme kandizovaným ovocím.

Úplne najlepšie však boli perníčky podľa receptu na blogu Laskominy od Maryny, o čom svedčí aj fakt, že už sa zjedli.

pondelok, 10. decembra 2012

Belgický (ne)vkus

Vianočný strom na Grand Place v Bruseli. Čo poviete? Ale pozor, to nie je len kostra, to už je hotové!
V noci svieti rôznymi farbami! Možno je to aj pekné...

streda, 5. decembra 2012

Stromčeky radšej živé

Keď som pred štvrťstoročím zhliadla film o chove hydiny, prestala som jesť mäso. Nebolo to síce pre mňa nejaké odriekanie, nikdy som ho vlastne ani nemala rada, ale tie obrazy úbohých tvorov v kuracích koncentrákoch vidím pred sebou ešte aj dnes.

 
Včera sa mi naskytol podobný výjav. Išla som okolo priestranstva, vyhradeného na predaj vianočných stromčekov. Práve prišlo plne naložené, špeciálne nákladné auto s vlečkou a ja som bola svedkom vykladania. Išlo im to naozaj od ruky, mali skúsenosťami vypracovaný systém. Ja som zastala, chcela som sa potešiť vianočnou atmosférou. Čo som uvidela, malo však opačný efekt.
Auto plné živých bytostí, zviazaných do akejsi siete, jedna tesne vedľa druhej, ledva dýchali. Potom prišiel chlapík, postupne ich zhadzoval z korby, každá dopadla na zem a zachvela sa. Ležala tam, až kým ju ďalší z tímu neuchopil za vlasy a ťahal na určené miesto. Chcelo sa mi kričať, tak som radšej odvrátila zrak.

V tej chvíli som vedela, že jedličku na Vianoce už mať doma nikdy nebudem.

pondelok, 3. decembra 2012

Srdce mi však zostalo

Včera bol v Bruseli prvý snežný deň. Keď som ráno pozrela von oknom, skoro som neverila. Dokonca niekto pokreslil prstom naše auto. Aj s podpisom: K.
Keďže tým autom jazdí iba vtipkár, už som chcela podozrievať: Katarína? Kristína? Karolína? Sneh sa ale topil a topil... a o chvíľu z auta všetko stieklo... 

Čo je to večnosť a kde je nekonečno?

Prednedávnom som uverejnila anketu. Mala som vtedy chuť podeliť sa o zaujímavosti z matematiky a chcela som proste vedieť, či to bude niekto aj čítať. Veľa som sa však nedozvedela, lebo odpovedali len traja, medzi ktorými som bola aj ja. Jedna odpoveď bola dokonca záporná! Aj tak som sa rozhodla, že sa sem-tam (nebojte sa, nebude to veľmi často) pokúsim ukázať vám niečo z tajomstiev matematiky. Pre mnohých z vás to určite ani žiadne novinky nebudú.
Čo je to večnosť a kde je nekonečno? Takto sa začína jedna moja báseň. Aj môj prvý príspevok sa týka nekonečna. Ako inak? Nič v tomto svete nefascinuje viac ako nekonečno.
Týmto nesmierne zaujímavým a bohatým svetom sa zoaberal nemecký matematik Georg Cantor (1845-1918), ktorý navrhol úplne nový koncept nekonečna. Jeho základným nástrojom bol pojem množiny.
Dovtedy uvažovali matematici o nekonečne len ako o neexistencii konca. Cantor sa však nepotreboval dostávať až na koniec. S číslami pracoval ako s vecami a aritmetické operácie nepoužíval. Toto mi je sympatické, pretože, ako som už spomínala, s počítaním mám problém. Cantor sa zaoberal tým, či je možné spočítať prvky tej-ktorej množiny. Či je to vôbec možné, nie koľko ich má naozaj. Takéto spočítateľné množiny nazval kardinálne. Potom ich porovnával. Niečo v zmysle nejde o to, akí sme bohatí, ale kto má viac. Aby mohol narábať aj s nekonečnými množinami, musel však uvažovať jednoducho - ako ten, kto nevie počítať.

Napríklad taká Snehulienka bola síce veľmi múdra, ale predpokladajme, že predsa len voľnom čase sa matematike nevenovala. Ako mohla skontrolovať, či sa všetci trpaslíci vrátili z pochôdzky? Každý mal svoj hrnček, a tak stačilo navariť čaj, pri príchode im pohár vložiť do rúk a keď žiaden nezostal, všetci boli spokojní. Množina trpaslíkov a množina hrnčekov mala rovnaký počet prvkov. Bez použitia čísel a znalosti matematiky Snehulienka využila tzv. jedno-jednoznačný vzťah.

Rovnaká metóda sa dá uplatniť aj pri úvahách o nekonečných množinách. Skúsme.
Nikto nepochybuje, že nepárnych čísiel je rovnako veľa ako párnych. Vieme aj to, že celok je väčší ako jeho časti. A teraz pozor! Podľa všetkého by sme mohli tvrdiť, že všetkých celých čísel je viac ako párnych (dokonca dvakrát toľko). Prišiel však Cantor, aby nás spochybnil a túto doteraz samozrejmú vec nám vyvrátil. Každému celému číslu priradil jeho dvojnásobok, našiel teda jedno-jednoznačný vzťah medzi množinou celých a množinou párnych čísel. Dospel tým k prekvapujúcemu uzáveru, že celých čísel je rovnaký počet ako párnych. Ani sám Cantor svojim výsledkom nejaký čas nemohol uveriť. Najmä keď dokázal ešte čudnejšie veci. Napríklad, že úsečka má toľko isto bodov ako celá priamka. Dokonca je to tak, že úsečka má toľko isto bodov ako celá rovina alebo celý trojrozmerný priestor. Napísal : „Vidím to, ale neverím tomu.“

Tieto zaujímavé skutočnosti sa nám zídu pri úvahách a riešení nasledujúcej úlohy s názvom Hotel nekonečno, ktorú prvýkrát sformuloval matematik David Hilbert (1862-1943): 

Hotel Nekonečno nie je veru obyčajný hotel. Jedného dňa nastúpil do služby Pavol, ktorému stále vŕtalo v hlave, prečo majiteľ vyžaduje od svojich zamestnancov znalosti o nekonečne, nekonečných a kardinálnych množinách.
Hotel mal nekonečne veľa izieb, a tak si myslel, že ubytovať nových hostí nebude nijaký problém. Po prvej službe bol však veľmi rád, že o nekonečne toľko vedel.
Kolegyňa, ktorú Pavol striedal, mu povedala, že je obsadených nekonečne veľa izieb. Hneď po jej odchode prišiel do hotela nový hosť s rezerváciou. Pavol sa mal rozhodnúť, ktorú izbu mu dá. Chvíľu premýšľal a potom presťahoval každého ubytovaného do izby s číslom o jednotku vyšším, ako mal pôvodne, a tak mohol nového hosťa ubytovať v izbe číslo 1.
Pavol si vydýchol, že problém zvládol. Práve vtedy však prišiel autobus s nekonečným počtom hostí. Akým spôsobom ich ubytoval?

Ak ste vydržali čítať až potiaľto, odpoveď už iste poznáte. Ak nie, pomôže vám obrázok. Päť hostí súhlasilo s odhalením totožnosti, ostatní sú utajení:


utorok, 27. novembra 2012

Kde je domov, tam je bábovka

Priznám sa, túto bábovku s honosným názvom Savoy som nepiekla teraz, ale našla som pár fotiek, tak som si povedala, že pridám aj recept. Možno som už spomínala - ja mám rada všetky múčniky. Určite si viem predstaviť a možno aj pripraviť väčšiu pochúťku ako bábovku. Ale predsa len bábovka posypaná práškovým cukrom je niečo, čo mi pripomína porcelánový servis s pozláteným pásikom, strieborné lyžičky, kreslo s drevenými opierkami a paličkované dečky. Bábovka je nedeľa, biely obrus, popoludňajšia návšteva a moja babka.
Pravda je však taká, že spomínaný príbor sme nemali, nedele, návštevy a dečky som nikdy nemala rada a babka bábovku nerobievala. Ten pocit pochádza asi z iného sna. Nič to však nemení na skutočnosti, že bábovka pre mňa znamená domov.


Na menšiu bábovkovú formu (priemer 17 cm, výška 9 cm) potrebujeme:

3 vajcia
140 g masla
140 g práškového cukru
125 ml šľahačkovej smotany
180 g múky
1 vanilkový cukor
hrsť orechov
1/2 prášku do pečiva
80 g čokolády
1 lyžica kakaa


Postup:

Malú bábovkovú formu vymažeme a vysypeme, trúbu zohrejeme na 180 °C. Maslo približne s polovicou cukru vymiešame a za stáleho miešania elektrickým šľahačom primiešavame žĺtka a vanilkový cukor. Potom pomaly prilejeme smotanu a krátko premiešame. V inej miske vyšľaháme bielka  so zvyšným cukrom. Do maslovej hmoty striedavo primiešavame sneh z bielkov a múku s kypriacim práškom. Do formy vlejeme polovicu cesta, posypeme ho nasekanými orechmi a kúskami čokolády. Do zvyšku cesta primiešame kakao a nalejeme navrch. Pečieme asi 40 minút.


pondelok, 26. novembra 2012

Poznáte labute?

Leteli tak nízko, že špičkami obrovských krídel čerili vodu. Leteli neúnavne, zachovajúc si výšku a rýchlosť. Ako stíhačky v spomalenom filme. Ich mohutný hlas roztriasol posledné suché listy na stromoch a niečo aj v mojom vnútri.


Doteraz som ich vnímala len ako vyrastené škaredé káčatká, ako krehké tvory, mrznúce v zime na jazerách alebo ako limonádu na svadobných oznámeniach. Biele zahnuté dlhé krky!

Dnes som ich ale uvidela inak. Kráčali vedľa mňa, siahajúc mi skoro po ramená. Zrak mi padol na velikánske čierne nohy s blanami. Mala som rešpekt.

Niečo ich vyrušilo a ony zamávali krídlami. Hlučne sa dvihli, zacítila som jemný vietor na tvári a o chvíľu zostalo ťažké ticho. Len vlny na hladine si pamätali.

štvrtok, 22. novembra 2012

Desať bodov, ako si nepokaziť radosť z darčekov

Čoskoro sú Vianoce.  A darčeky... Práve o nich je tento príspevok.
Niekto ich miluje, niekto sa tvári, že nie. Niekde je zvyk, že si na Vianoce darčeky vôbec nedávajú, inde by sa Štedrý večer bez nich ani nerátal.
Ja mám darčeky veľmi rada. Vždy na druhý deň hneď ráno ich utekám skontrolovať. Niekedy si taký ten vysnívaný beriem k posteli, aby keď sa v noci prebudím, mala som ho hneď na dosah.
Včera vtipkár so svojou mamou uvažovali, že by bolo dobré zaviesť, aby sme si pod stromček dali len po jednom darčeku. Za mňa nerozhodli, lebo vraj ja to mám inak. Na jednej strane si vážim, že rešpektovali moju inakosť, ale v tomto prípade sa s potešením prispôsobím. Pomýliť sa takto môžem najviac jedenkrát. Nikdy totiž neviem, čo by sa zišlo dospelému synovi (ku ktorému som prišla len nedávno) a po čom túžia rodičia, ktorí majú už nemálo nažité.
Pamätám si vo svojom živote toľko zbytočných, absurdných, nevkusných darov! Na druhej strane, keď si práve na ne spomeniem, zachváti ma neha, ako si tí darcovia dali záležať a chceli niečo hodnotné, praktické a mne primerané, teda zvláštne. Netrafili sa...
Napríklad rodičia v čase, keď už pochopili, že oblečenie si radšej vyberám sama, mi kúpili encyklopédiu matematiky. Malo to jedinú chybu - nepozreli sa, či náhodou jednu už nemám.
Od bývalého ( M., ak to čítaš, prosím prepáč, že ťa spomínam :-) ) som dostávala obvykle to, čo by sám chcel dostať - nejaké múdre knihy, vážnu hudbu... Dodnes neviem, či ma chcel takto nenápadne dovzdelávať... alebo to bolo inak?
Prvé miesto v nezmyselných daroch však u mňa vyhráva rozoberateľný umelohmotný, niečo ako kadernícky vozík (pre mňa!), podobný tomu na obrázku, ale - cyklámenový! Vraj na ukladanie všeličoho. Využitie ale predsa len našiel. Dievčatá boli ešte malé a stavali z neho v detskej izbe domčeky pre barbie.
Samozrejme ani ja som sa nevyhla darovaniu niečoho, čo vyvolalo minimálne rozpačitý úsmev. Od dievčat som sa dočkala aj vety: "Mami, a toto je čo?", ktorej tón bol jednoznačný. Zasmiali sme sa.

Aby som to celé zhrnula, dovoľte teraz poskytnúť vám niekoľko rád, týkajúcich sa darčekov, a to nielen vianočných:
  1. Keď chcete niekoho obdarovať, urobte to hneď. Nečakajte na Vianoce, narodeniny či vhodnú príležitosť. Mohla by vás prejsť chuť. Rozhodne neuvažujte, čo si dotyčný pomyslí.
  2. Keď má niekto sviatok a vy na darček nemáte náladu, nesilte sa. Niečo narýchlo a nasilu vymyslené je obvykle poznať.
  3. Dar vyberajte podľa toho, k čomu má kto vzťah a nie, čo sa páči vám. Keď zbiera sadrové figúrky, pokojne mu ich doprajte a nevnucujte iné, "hodnotnejšie".
  4. Keď niekto raz nemá rád jablká, ani to najčervenšie v zlatom obale ho nepoteší. Hlavne žena ocení, keď si všimnete, že sa jej páčia biele kvety, červené kabelky a pruhované tričká.
  5. Nepýtajte sa, či si zaslúžite. Darčeky nie sú vyznamenania.
  6. Nech vás netrápi, že ste od niekoho dostali diamantový náhrdelník a vy mu dávate len papuče a naopak. Hodnota darčekov je v inom.
  7. Ak ste dostali niečo, čo sa vám nepáči, nepreháňajte to s pretvárkou. Mohli by ste nabudúce dostať to isté v béžovom (veď naposledy ste mali takú radosť).
  8. Stane sa, že na obdarovanom uvidíte, že ste trafili vedľa. Prežite to.
  9. Nikdy sa nepýtajte, že kde je napríklad tá vázička, ktorú od vás dostali vlani.
  10. Ak zistíte, že niekto váš darček ďalej daroval, tešte sa. Nebol márny!
Ak máte iné skúsenosti, ideály a názory, konajte, ako myslíte. Ja by som tiež nezniesla, keby mi niekto takto dával rozumy. Ešte k tomu v bodoch!

nedeľa, 18. novembra 2012

nedeľa

sedím na schodoch
tak ráno, ako sa len dá
ešte hmla a skoro tma
a nikto
len moje mlčanie
tak ticho, ako sa len dá
o kvete na okne
čo včera zvädol
o mačke na ceste
čo príliš dlho spí
o hlučných mužoch pri stole
a ženách v kúte
mlčím
o strome bez listov
a čiernom perí
bielych havranov na nich
že niekto by tu chýbal
keby nebol
o živote mlčím
tak hlasno, ako sa len dá

piatok, 16. novembra 2012

Ďalšia, tentoraz ilustrovaná výpoveď o mne

Niekto ráno vstane a zacvičí si. Niekto si otvorí noviny a prečíta si správy; ja zapnem počítač a pozriem, aké pribudli príspevky a komentáre v blogoch. Dnes vidím, že mám zase odpovedať na nejaké otázky. Keďže moja závislosť na tomto formáte je v pokročilom štádiu, akýkoľvek podnet zaoberať sa ním mi príde vhod. Okrem toho som sa niekde nanešťastie zmienila, že obľubujem rozhovory, tak nech sa páči, tu ho mám. To však nie je výzva, aby som bola neustále zapájaná, niečo o mne by predsa len mohlo zostať tajomstvom!
Kaschika položila tieto (zaujímavé) otázky:

Co vidíš ze svého okna?

V Bruseli vidím z jednej strany ulicu:
Býva tam mladý Nemec s černoškou a dvomi krásnymi detičkami. Často ich pozorujem. On chodí nakupovať a s deťmi, ona je záhadná, videla som ju vlastne len asi trikrát.
Zo zadného okna vidno do záhrady:
Keď sa trošku oteplí, vľavo sedávajú dve alebo tri staršie panie, fajčia a dávajú si niečo dobré. Je veľmi príjemné sa na ne pozerať, i keď ten dym, ktorý ide až k nám, mi vadí.
Nedá mi, aby som neukázala aj pohľad z okien v Zolnej. Je to krásny koniec sveta:
Z bratislavských okien nemám fotky. Možno preto, že tie mi až tak neprirástli k srdcu.

Doporučíš mi svoji oblíbenou knihu?


Co Tě dokáže maximálně povzbudit, nastartovat? (Případně kde čerpáš energii?)

More, inšpiratívni ľudia a ranná káva.

Umíš říct jasné, asertivní NE?

Nie.

Co děláš s největším sebezapřením?

Vždy to bolo žehlenie, ale o tom už bola reč, cvičenie, spracovanie mäsa, teraz sa k tomu pridružilo učenie sa francúzštiny. Každá činnosť je dobrá, len aby som to oddialila. Nikdy som nechápala svojich žiakov, že sa im nechce, že im to nejde do hlavy, že to doma vedeli a zrazu im to vyfučalo, že sa boja písomky, slovo "okno" som považovala za číry žiacky výmysel. To mám za to.
Co děláš naopak velmi rád/a?

Rada sedím pri vode a počúvam jej zvuk, rada chodím sama po lese, rada pripravujem pohostenie pre druhých, rada riešim matematické zadania a hlavolamy... Mohla by som vypisovať do rána.


Na čem si opravdu, ale opravdu pochutnáš?

Na zmrzline. Raz o mne jeden môj priateľ povedal, že keď vidieť v najväčších mrazoch na ulici niekoho so zmrzlinou, som to určite ja. V Belgicku som si obľúbila austrálsku. Má jedinú chybu: kopčeky dávajú veľmi veľké a aj pre mňa je ťažké dať si naraz viac druhov.

Vadí Ti (ale upřímně, bez ohledu na tazatele) používání vulgarismů v psaném či mluveném projevu?

U nás doma sa vulgárne nehovorilo, dodnes som rodičov nepočula povedať "škaredé" slovo. Možno sa odo mňa očakáva odpoveď, že áno, vulgarizmy mi vadia. Nie je to však také jednoznačné. U niekoho to len zvýrazní už i tak do očí bijúci vulgarizmus ( a to môže pokojne ísť o usporiadanú ženu, ktorej sa nič nedá vytknúť) a niekto naopak môže hovoriť, ako chce a je to šarmantné. Slová vždy majú váhu, záleží len ako, kde, kedy a kto, pravda...

Co Tě spolehlivě vytočí?

Rady, o ktoré (skoro nikdy)  nestojím.

Jaký máš názor na to, kam se dnes ubírá český jazyk?

Asi tam, kam jazyk slovenský ;-)
Na jednej strane mi vadí zbytočné a nadmerné používanie cudzích slov, gramatické chyby v médiách, slovník niektorých moderátorov, ale na druhej strane si vravím, že možno sme v štádiu, kedy sa formuje nový mladý, voľnejší jazyk, ktorý nás nebude zaťažovať nejakými pravidlami...
Kam sa ten jazyk uberá, neviem, ja zostávam pri starom, páčia sa mi bezchybné texty, sama rada používam archaizmy, až som niekedy na smiech, ale škoda by ich bolo, keby sa zabudli. Nedávno sa jedna priateľka, nazvala by som ju majsterka jazyka, spýtala, či sme si všimli, že sa vytratili príčastia. Uvedomujúc si túto skutočnosť ich budem používať častejšie.

Losna nebo Mažňák?

Losňák.

streda, 14. novembra 2012

Oči, oči, čierne oči...

Čakala som na metro. Pristúpil ku mne mladý muž, ktorý ponúkal noviny, pravdepodobne niečo ako naše Nota bene. Zadívala som sa mu do očí, čo som nemala robiť a už ma mal. Neviem, či som si ten plátok chcela kúpiť či nie, dať mu peniaze, ľutovať ho alebo čo... A už vôbec nie, že by sa mi páčil. Len som sa dívala do tých mäkkých, hlbokých očí, nemohúc sa odpútať, on niečo hovoril a ja som nepočúvala.


Niekedy sa mi to stáva.
Raz v Bratislave ma večer na ulici zastavil jeden a  chcel, aby som mu požičala peniaze na vlak do Košíc. Nielenže som mu dala väčší obnos, ako bolo treba, ale dala som mu aj svoju adresu na vrátenie peňazí a zaplatila kávu v kaviarni. Nemusím zdôrazňovať, že žiadne peniaze mi neprišli, však? Bola to podobná situácia, uverila som jeho očiam.
Niekedy sa mi to stáva.
Dnešný chlapík z metra nechápal. Bola som paralyzovaná po končeky prstov. Čo len bolo v tých očiach? V jednej chvíli mu došlo, že sa snaží márne a vtedy sa premenil. Pohľad mu nečakane stvrdol, oči zatiahli a nahnevaný išiel ďalej.
Už mám dosť rokov a aj skúseností nemálo, ale niekedy proste naletím: na pohľad, na gestá, slová... Posledné, čo by mi napadlo, je, že niekto môže mať zlé úmysly.

pondelok, 12. novembra 2012

Ako som konečne vyhrala

V príspevku Ako som sa zapojila do Giveaway som obšírne popísala svoju obsesiu v zapájaní sa do súťaží. Pripomínam, že výlučne do súťaží, kde netreba preukázať žiadne vedomosti, rýchlosť, silu, postreh... vlastne sa zapájam len do súťaží, kde sa nedá prehrať. Prehier je v živote dosť.

Odvtedy som sa zapojila ešte aspoň jedenkrát, naposledy U stárnoucí blogeríny, hlavne preto, aby som vyjadrila, že sa mi jej vtipné články a sympatický životný postoj páčia. Medzitým som na súťaž zabudla. Veď i tak nevyhrám.
Uvažujem, či som niekedy niečo naozaj vyhrala. Pozor, nieže nie! V živote som veruže vyhrala, ale všetky výhry sú spojené s udalosťami, ktoré som vtedy nevnímala práve pozitívne. Dnes sa už len usmievam.

Keď som bola dieťa, mala som nejaké drobné a chcela som si kúpiť lós. Bolo mi to umožnené, ale 20 Kčs, čo bola okamžitá výhra, si okamžite strčila do vrecka mamina sestra Betka, ktorá mi bola čosi ako staršia sestra. Nepamätám si, prečo som nič nepovedala; ja som si ale ani nič nepomyslela!

V druhej triede som bola členkou družstva, ktoré sa zúčastnilo akejsi zdravotníckej súťaže. Vyhrali sme 2. miesto v celoslovenskom kole. Keďže som vždy bola skôr individualistka, skupinová výhra sa mi nerátala, nehovoriac o tom, že išlo len o trápne 2. miesto. Na všetko by som možno aj zabudla, ale v pamäti mi zostali hlboko vryté spomienky na verné imitácie zranení, ktoré bolo treba ošetriť a z ktorých iným deťom prichádzalo zle. Dodnes neviem, či je lepšie deti radšej chrániť alebo ich takto pripravovať na život...

Nasledujúcej súťaže (v zoológii) som sa zúčastnila už individuálne. Postúpila som až do celoštátneho (československého) kola a skoro som aj vyhrala. Boli sme dvaja s rovnakým počtom bodov na 1. miesto. Dostali sme teda rozhodujúcu otázku: Čím sa živí... (už si nepamätám, čo). Viem, že som odpovedala správne! Neviem ale, prečo som nevyhrala. Zostalo mi len 2. miesto a pocit krivdy. 

V škole bol karneval. Tento príbeh moji známi už poznajú. Karnevaly som neznášala už predtým a nemám ich rada ani teraz. Vtedy som chcela byť princezná, anjel alebo aspoň víla. Moja kreatívna mama však rozhodla, že budem roznášač novín (!!). Masku mi samozrejme vyrobila sama: zobrala staré nohavice a tričko a celé ich oblepila novinami a časopismi. Použila lepidlo Kanagom. Myslím, že ďalej by som nemusela pokračovať, každý si ľahko predstaví, ako som sa v tom obleku pohybovala. Neviem, či slovo výnimočnosť má pre dieťa nejaký význam; ja som vždy radšej túžila byť ako ostatní. Prišlo vyhodnotenie: 3. miesto! Teraz budem musieť prejsť celou telocvičňou, aby som si prevzala cenu, pričom v tom kostýme ledva zohnem kolená. O túto výhru som naozaj nestála!

Možno by sa ešte našli nejaké moje ďalšie súťažné neúspechy, ale poďme k jadru veci, o ktorej som chcela dnes písať. Po spomínaných neradostných výhrach som sa radšej orientovala na súťaže, kde netreba nič preukázať, kde spravodlivo buď vyhrám alebo nie.

Napokon som predsa len vyhrala! A to levanduľový olej priamo z Hvaru! Ďakujem.

sobota, 10. novembra 2012

Peter Høeg / Cit slečny Smilly pre sneh

  • Nič nie je také odzbrojujúce ako ochota počúvať.
  • V podstate všetko v živote je na to, aby sa rozdelilo.
  • Vysvetľovať nejaký jav znamená vzďaľovať sa od neho.
  • Nič nekompromituje viac ako šťastie.
  • Vo vonkajšom svete sa nikdy nevyskytuje dokonale vytvorený snehový kryštál. Ale v našom vedomí leží jagavá guľa a bezchybná vedomosť o perfektnom ľade.
  • Európania potrebujú ľahké vysvetlenia. Vždy dávajú prednosť jednoznačnému klamstvu pred rozpornou pravdou.
  • Odrazu pochopím, že som často bdela, keď ostatní spali, môj život sa jednoducho tak vyvíjal. Zažila som veľa neskorých nocí a veľa skorých rán. Nechcela som to tak, a predsa sa to tak akosi zbehlo.

štvrtok, 8. novembra 2012

Jedenástka

Po ocenení Liebster blog som získala ďalšie, tentokrát bez názvu, ale o to viac vyžadujúce. Nominovala ma Vanilka (Luxusní život Vanilky), ktorú som si napriek tomu, že sme sa nikdy nevideli, obľúbila, a vlastne len preto som sa rozhodla zapojiť do tohto rozsiahleho projektu.

Pravidlá sú:
  1. napíš o sebe 11 zaujímavostí
  2. odpovedz na 11 otázok od blogerky, ktorá ťa nominovala
  3. vymysli 11 otázok pre tie, které nominuješ ty
  4. vyber 11 blogeriek pre nomináciu a informuj ich o nej
  5. neoznačuj tú, ktorá označila teba
Bude to náročné, ešte vôbec netuším, čo budem písať, ale snáď sa to nejako vyvrbí a úlohu splním. Ale zaumienila som si, že je to poslednýkrát! Niežeby ma netešilo, že niekto ma ocenil alebo že vôbec niekto číta moje príspevky, ale uznajte: jedenásť?! To už čo je za číslo? I keď s ním majú čo do činenia aj rodné čísla, neviem prečo by tu nestačila 7-ka? A o čo menejcennejšia je napríklad 5-ka či 3-ka? Najťažšie bude nájsť 11 blogeriek na nomináciu. Minule ich bolo treba 5 a všetky, ktoré som vybrala, nomináciu (od)ignorovali, hoci niektoré aj poďakovali. Nezazlievam im to, nabudúce tak spravím aj ja.
Tak poďme na to.

11 "zaujímavostí" o mne
  1. Doma sme sa rozprávali po maďarsky, takže keď ma rodičia dali do škôlky, nerozumela som vôbec po slovensky. Učiteľka sa niektorým deťom vyhrážala, že pôjdu do kúta. Toto slovo som poznala! Čistá hrôza, že ma dajú do studne...
  2. V prvej triede som sa hanbila vypýtať na toaletu, a tak som nevydržala a pustila to do červených PES šponoviek.
  3. Dlho som mala pre svoje pehy a ryšavé vlasy komplex menejcennosti.
  4. V 8. triede som z dnes už neznámeho dôvodu poslala spolužiačke lístok, na ktorom stálo: "Sviňa (divá)". Bol z toho škandál. Na rodičovskom združení som síce nebola menovaná, ale doma bolo zle, pretože moja mama okamžite poznala, že som to písala ja. (Vraj podľa tej zátvorky!)
  5. Chcela som ísť študovať teoretickú kybernetiku, ale neprijali ma.
  6. Napriek tomu, že som veľmi úspešne doštudovala matematiku, som slabá v odhadoch a vo výpočtoch robím hrubé chyby. Stáva sa mi, že v spoločnosti známych sa vyskytne nejaký problém vyžadujúci počty. Vtedy všetci prítomní synchrónne otočia hlavy smerom ku mne, akoby som bola chodiaca kalkulačka. Že matematika je niečo iné, vysvetľujem márne.
  7. Dva týždne pred štátnicami som sa otrávila hubami. Zachránil ma môj brat. A lekári samozrejme. Povedali mi, že keď sa teraz okamžite nevyvraciam, tak zomriem. Tie slová mali takú účinnosť, že som sa jednoducho naklonila a dokázala to. Nikdy inokedy. Napriek absolútnej malátnosti, takmer slepoty, nevoľnosti a apatie som predsa len na tom živote lipla.
  8. Neznášam reči o tom, čo je zdravé a čo naopak škodlivé (jesť alebo používať) a na označenie bio som úplne alergická
  9. Mám rada pikantné jedlá. Doma si skoro na všetko meliem čili papričky a v reštaurácii si na pizzu doobjednávam feferónky.
  10. Keď šoférujem sama v noci, v hmle, fujavici, či na opustenej ceste, keď sa trochu bojím alebo keď som smutná alebo nesvoja, vtedy nahlas spievam.
  11. Milujem svojho muža, lebo on jediný mi vonia.
 11 odpovedí na 11 položených otázok

1. Když připustíš myšlenku, že existovaly minulé životy, kým jsi byla?

Šamankou ;-)

2. Na čí koncert by tě nikdo nikdy nedostal?

Na skupinu No Name.

3. V jaké zemi na světě bys chtěla žít?

Moje dcéry sú presvedčené, že v Grónsku. Ja upresňujem, že najradšej by som žila každú chvíľu inde. Keby som už okúsila  každý kúsok sveta, potom by som sa (možno) usadila niekde na samote v Himalájach alebo v Tatrách.

4. Čím jsi chtěla být jako dítě?

Chcela som byť herečkou. Potom som za dverami počula, ako babka hovorí mame: "Herečka? Ale veď ona nie je pekná!" Dotknutá som odvtedy radšej chcela byť učiteľkou. Tie sú aj škaredé.

5. Co obvykle ráno uděláš jako první?

Dám jesť mačkám. A potom kým si neumyjem zuby, akoby som ani nevstala. Raňajkami do postele by ma veru nikto neočaril.

6. Umíš si sama vyměnit kolo u auta? Pokud ne, kdo by ti v takové (nebo obdobné) situaci určitě a bez váhání přijel na pomoc?

Neskúšala som to, ale ani to nemám v pláne. Ako prvý mi napadol kamarát Mari, ktorý mi vždy v podobnej situácii pomohol. Keď som prvýkrát išla domov sama autom (firemným), víťazoslávne som zaparkovala a keď som vypla motor, otvorila dvere, niečo zúfalo pípalo. Zopakovala som to niekoľkokrát, všetko poprezerala, ale vždy, keď už som išla vystúpiť, zase... Hanba-nehanba, aj neskorá hodina, ale čo robiť? Volala som Marimu. Pokojne, bez náznaku úškrnu len povedal: "Vypni svetlá."

7. Čeho zatím nejvíc lituješ?

Že som svoje deti viac nechválila.

           
8. Na kterou ze svých vlastností jsi pyšná?

Na trpezlivosť.

9. Co tě vedlo k tomu, aby sis založila blog?

V živote som vždy pociťovala potrebu nejakej tvorby. Ukázalo sa, že okrem matematiky to u mňa môže byť napríklad šitie, pečenie, písanie... Zrazu mi prišlo nutné napísané texty zverejňovať, ale zase spisovateľské ambície nemám. Donieslo sa ku mne, že niekto z rodiny bloguje, a tak som sa začala zaujímať o to, čo to ten blog vlastne je. S úžasom som zistila, že je to presne, čo potrebujem. Ako som už raz písala: "... niekto objaví tento blog, začíta sa a hneď má pekný deň za sebou. Tak pre toto píšem." Aj keby to mal byť jediný človek na svete.

10. Jak bys naložila se 132 miliónů eur vysokou výhrou v loterii? (Dnes aktuální téma: přesně taková částka je dnes ve hře v soutěži Euro Millions.)

Keby som toľko vyhrala, nemusela by som riešiť, čo s tým. Bolo by dosť na bývanie, autá, cestovanie... Svojim deťom, rodine, priateľom by som mohla plniť ich sny... No a zriadila by som si malú kaviareň aj s pekárničkou...


11. Co bys chtěla najít pod stromečkem?

Spokojných a šťastných blízkych... A niekde naspodku Pandora náramok. :-)

11 vymyslených otázok pre nominované blogerky

Aby som vám to uľahčila, vymyslela som naozaj veľmi jednoduché otázky, na ktoré väčšinou stačí jednoslovná odpoveď. To však neznamená, že sa nemôžete rozpísať a oboznámiť nás so všetkými detailami. Takže nech sa páči:

  1. Akým zvieraťom by si chcela byť, keby k tomu došlo?
  2. Aké kvety máš najradšej?
  3. Mávaš sny, ktoré sa ti opakujú?
  4. Rada tancuješ?
  5. Urobila si niekedy niečo nečakané, čo ostatných prekvapilo?
  6. Aká je tvoja obľúbená vôňa?
  7. S kým chodíš najradšej do prírody?
  8. Aká hudba by mala hrať v tvojej obľúbenej kaviarni?
  9. Čo ťa dokáže rozplakať?
  10. Aké jedlo by si nikdy nevzala do úst?
  11. Aká býva tvoja posledná myšlienka pred spaním?

11 blogeriek pre nomináciu

Keď nepočítam blogy, ktoré sa venujú výlučne vareniu a móde, nemám medzi obľúbenými dostatočný počet na nomináciu. Rozhodla som sa teda, že vyberiem aj z takých, ktoré som navštívila len párkrát. Neviem, či je to v súlade s pravidlami, či nebudem náhodou vylúčená a ocenenie mi bude odobraté... Alebo ma stihne iný trest? Aj tak mi je dopredu ľúto všetkých ocenených. Tento elaborát mi skutočne dal zabrať.
Vyberala som podľa toho, koho blog rada čítam, komu som ešte ocenenie neudelila, o kom by som sa rada niečo viac dozvedela a nakoniec kto je tu relatívne nový a možno menej známy.


Pražská Češka
Nevyléčitelná optimistka
... my little world
U Margarety
Knihomolna
Čertíkoviny
Debby&Jack
Štýl ženy...
U Ajky
Des fragments
Hrnček-var!

pondelok, 5. novembra 2012

One of us is lonely

Snívalo sa mi, že som celkom sama.
Snívalo sa mi, že nemám vôbec nič.
Chodím od domu k domu, prenocujem...
V mininádobe nosím miniporciu niečoho, čo ponúkam.
Pohostení si pridávajú kyslú smotanu, čo je pre mňa nedostupný luxus.
Nedostatok necítim. Ani závisť, ani nepriazeň osudu...
Je mi pridelený malý bytík - taký neútulný, špinavý, studený.
Nemám nikoho a nič.
Možno sa v tom byte usadím... na chvíľu a potom pôjdem.

Bola som šťastná v tom sne.

One of us is crying,
One of us is lying...

streda, 31. októbra 2012

Max Frisch / DENNÍK 1966-1971

V pätnástich som zbierala citáty. Potom mi všetky prišli trápne a zošit som zrušila. Neskôr som si robila výpisky z kníh. Potom som zlenivela, tak som čítala s ceruzkou a čo ma zasiahlo, to som podčiarkla. Niektorí to považujú za znehodnocovanie kníh. Nakoniec zneistená, že predsa len patrím ku škodcom, som prestala. Teraz trochu ľutujem. Mám ale schovaný ešte jeden zošítok z pisárskych čias. Nedávno pri istej príležitosti som si naň spomenula. Tak som sa rozhodla, že založím novú rubriku a sem-tam niečo z toho prepísaného prepíšem.

Max Frisch:
  • Ak nemusí povedať, čo si myslí, nemá problémy.
  • Jeho plán na samovraždu stroskotá, pretože nemá čo povedať v liste, ktorý si pokladá za povinnosť napísať manželke.
  • Nič nie je nezmyselnejšie a zbytočnejšie ako imitácia reality; tej je totiž dosť.
  • Omladenie; pritom si každý myslí, že konkrétne on sa omladí.
  •  ...našťastie ešte nikdy v živote nevidela svišťa a niečo si od toho sľubuje.
  • Už viac ráz sa stalo, že si štvrtok zmýlil so stredou; teraz sa však preľakne, keď sa mu to stane.
  • ...na tvári mŕtveho takmer vždy vidieť, že tento človek znamenal kedysi viac ako v posledných rokoch svojho života.
  • S jednotlivcom sa viem ľahšie identifikovať ako s celou jednotkou, hoci aj tá sa skladá z jednotlivcov, ale až vtedy, keď sú zranení...
  • Máte dostatok dôkazov na to, že sa ženy lepšie hodia na niektoré práce, ktoré muž pokladá pod svoju dôstojnosť?
  • Akej nádeje ste sa vzdali?
  • Keď vidíte mŕtveho, ktoré z jeho nádejí vám pripadajú bezvýznamné: nesplnené alebo splnené?
  • Predovšetkým som presvedčený o tom, že moja nenávisť viac uškodila mne ako tým, ktorých som nenávidel.
  • Napriek prirodzenej dávke sebanenávisti som v prvej chvíli zaskočený, keď zistím, že ma niekto nenávidí (hoci som mu nijako neublížil).
  • Poznáte zvieratá so zmyslom pre humor?
  • Máte zmysel pre humor, keď ste sám? 
  • Viete si predstaviť manželstvo bez humoru? 
  • Čo vo vás najskôr vzbudí žiarlivosť: ak osoba, ktorú ľúbite, pobozká, objíme atď. iného/ inú, alebo ak sa inému/ inej podarí vyvolať humor, ktorý u vášho partnera nepoznáte? 
  • Máte mŕtvych priateľov? 
  • Prečo umierajúci nikdy neplačú?

pondelok, 29. októbra 2012

Quoi de neuf Olivia?

  • Už som neraz spomenula, že hrnčeky sú moja slabosť. Ani v Tatrách som neodolala a jeden od Danky som si musela kúpiť:
 
  • Brošňa je vec, ktorú neviem nosiť. Nech robím, čo robím, vždy ju stratím. Aj teraz sa mi uvoľnilo miesto na bunde, tak som si zas jednu zadovážila (vyrobil Marek):
  • Aj ja som konečne niečo vyrobila. Vankúše:
 
  • Pred viac ako dvadsiatimi rokmi (!!) mi moja staršia dcéra darovala ihelničku, ktorú vyrobila na pracovnom vyučovaní v škole. Dokonca mi utkvelo v pamäti, že som vtedy povedala: "Jééj, presne takúto som chcela!". Je to tak, ona vždy vie, čo kedy, komu a ako darovať. Teraz však prišiel čas, keď sa so žltou ihelničkou, naplnenou obyčajnou vatou a ručne obšitou fialovou bavlnkou na vyšívanie, lúčim a dávam si novú. Až ma chytá sentiment...
  • Niekedy mám nástojčivú potrebu veľkej zmeny. Ak zmením jednu vec, zmení sa všetko. Nebolo mi síce ani zle, ani životom znudená nebývam, ale predsa... Stavila som však na zlú kartu. Dala som sa ostrihať, a to úplne na krátko. Akoby to nestačilo, omrzeli ma moje od narodenia ryšavé vlasy a chcela som blond! Kým inokedy u svojho milovaného kaderníka tápem, neviem ani, čo vlastne chcem, on spraví presný opak a vždy je to dobré, teraz som predstavu mala. Mala som aj obrázok, ako chcem vyzerať a dávala som presné pokyny. Zabudla som na jedno: už nemám dvadsať. Farbu som doma prehodnotila a vrátila sa k pôvodnej. Môj extra krátky účes je pohodlný, zmena naozaj veľká, ale vyzerám ako Mia Farrow v Rosemarinom dieťati. Alebo Emanuelle Seigner, keď v Horkom mesiaci nasadá na lietadlo. Niečo medzi. Tu je kúsok mojej hlavy, radšej v menšom:
  • Najväčšia novinka u mňa je, že moja mladšia dcéra bude mať dieťatko. (Ja ju stále ešte vidím pred sebou ako dievčatko s kučeravými vlasmi a palcom v puse...) Konkrétne podľa všetkého to bude chlapec. Vždy som si myslela, že ak sa niektorej niečo také prihodí, bude to v mojom živote určitý zlom, istý koniec nejakej mojej mladosti (aké smiešne), nevedela som si ani predstaviť, že by sa jedna alebo druhá dcéra vedela tejto roly náležite ujať. Teraz je to tu, všetko je inak a preto o tom aj píšem. Normálne sa teším.

Z Tatier

Tatry sú jedným z mojich domovov. Chodím tam stretnúť priateľov, uvidieť lane, začuť svište, pozdraviť Ducha Tatier a Starú z lesa, spomenúť si na seba a vrátiť sa pravdivejšia. V Tatrách vždy aj fotím. Keď som vyberala, ktoré obrázky uverejním, zrazu mi všetky pripadali až priveľmi krásne, také neosobné a sterilné ako nejaké pohľadnice zo stánku so suvenírmi. Vybrala som teda pár, ktoré mám sama rada.

východ slnka je nádej

október v Starej Lesnej
 

na Skalnatom plese

more

Juliana z Kozieho Vŕšku