pondelok, 19. septembra 2011

I want a dream

Nie som odkázaná a popravde ani zvyknutá na to, aby mi muži kupovali veci. Nedá mi však, aby som tentokrát nepoukázala na tašku, ktorú mi včera kúpil ten môj - muž . Ja totiž milujem tašky.
No a táto - krása nevídaná!! Pozrite:


nedeľa, 18. septembra 2011

V Bratislave či inde..

Keď je pekné počasie, rada sa prechádzam po meste.
V centre. S tým, s kým mi je dobre. Vždy čakám, že stretneme niekoho známeho..

štvrtok, 8. septembra 2011

O zabudnutom šťastí

Chystali sme sa na dovolenku, tak som sa vybrala do Eurovey kúpiť zopár cestovných potrieb. Nakoniec som vošla len do Panta Rhei, kúpila štyri knihy a už sa mi nakupovať nechcelo. Niekedy stačí pár minút v obchodnom centre a vyčerpá to na dlhý, dlhý čas. Nikam som sa neponáhľala, išla som teda do malej pizzerie, objednala si šampiňónovú s feferónkami a nedočkavo vytiahla čerstvú knihu.
Ako dávno! Kde sú tie časy, keď som išla po meste, len tak si sadla do kaviarne a pri kapučíne či latte čítala. Sama. Pamätám si ten pocit. Alebo ráno cestou do práce som vystúpila o zastávku skôr, sadla na lavičku do parku a.. čítala. Okolo sa náhlili rozospatí ľudia a ja som milovala život. Už viem, ten pocit sa volá voľnosť. Ani netuším, prečo som sa ho vzdala. Len preto, že sa mi už ráno tak nechce vstávať, že pracujem inde a do práce už chodím autom, že kávu si spravím radšej doma a vôbec, že už nemám čas len tak niekde vysedávať a čítať?




Tak som sedela v mini pizzerii pri stolíku s jednou stoličkou a vychutnávala ten výdatný, i keď krátkodobý pocit plnosti. Cítila som, ako veľmi to moje telo potrebuje a ako veľmi som ho celé roky o niečo oberala - o niečo veľmi dôležité.
Pravda je taká, že stále niečo zabúdame, strácame, zaoberáme sa nepodstatným a to, čo by sme naozaj mali, nestíhame, odkladáme alebo nakoniec úplne zo svojho života vypúšťame.. a to je prinajmenšom velikánska škoda.

utorok, 6. septembra 2011

Urobili..

Tak táto kniha ma dostala. Príbehy sú napísané mne blízkym jazykom a z celej atmosféry knihy bolo cítiť niečo nádherne ľudské, príjemné ako horúca káva s koláčikom, také pre ženy.. a možno nielen.. 

O maminách a tehuľkách

Pozorovala som jeden jav - súkromný názov "mamina". Pozorovala som, že so ženami, ktoré porodia, sa stane niečo zvláštne. Ich život sa zázračne premietne do jediného bodu. Akoby im to malé nevinné klbko, prinesené z pôrodnice, ako dravec vzalo celú životnú esenciu. Presnejšie povedané, matka ju odovzdá dieťaťu, vzdá sa jej. Možno by niekto namietal, že je to prirodzené, dočasné a každá jedna to robí dobrovoľne a vedome. Mať dieťa si niečo vyžaduje, treba sa oň postarať, venovať mu čas, lásku, domov, vychovať ho.. Teraz však hovorím o tom, čo sa zo žien-matiek stáva a obávam sa, že nie dočasne. Mám zopár kamarátok. To je samé ťuťuťu-ňuňuňu, papanie, kakanie..
Predstav si, už hovorí mama..
Neprikrmujem ho. Pozri, aký je pevný..
Kupujem len bio potraviny..
Nie, my ho nenechávame vôbec plakať..
V noci sa budí päťkrát..
Nechce ísť do škôlky, ráno musíme vymýšľať, ako ho dostať z postieľky..
O rok pôjde do školy. Uvažujeme, aká by bola najlepšia, súkromná, alternatívna, na aké krúžky ho zapíšeme..
Ani si vlastne neviem predstaviť, koľko práce je s tým malým, žena vôbec nestíha, vôbec sa nevyspí. Ešteže je aspoň ten internet a môže sa chvíľu venovať sebe. Venovať sa sebe znamená facebook, kde na profilovej fotke je samozrejme s dieťaťom, veď inú ani nemá, alebo prispieva do blogu s názvom Lukáško - výlučne fotografie dieťaťa a denníček, čo kedy spravilo. O nej nič. Je vôbec dôležité, čo sa jej páči, čo má rada, o čom sníva?
Nehovorí zo mňa žiadna zatrpknutosť. Mám dve deti. Sú to dievčatá, už dospelé. Nebolo to tak vždy, aj ony boli bábätká. Viem, o čom hovorím. Veľmi dôverne som poznala život šťastnej mamičky. Mal len jeden nedostatok, že bol nejaký rozmazaný, neostrý.
Jedného dňa som upratovala skrinku a vyhadzovala staré zošity, skriptá a všelijaké študijné materiály. Vtedy sa niečo stalo. Držala som v rukách kartičky 10 x 15 cm, na ktorých boli farebnými fixkami popísané matematické axiómy, vety, dôkazy.. Vyrobila som si ich pri učení sa na skúšky.
Neviem, čo sa udialo s mojím vedomím a neviem, prečo práve a čo presne tieto kartičky spôsobili. Nebola som od tej chvíle ani šťastnejšia, ani veselšia, ani menej unavená. Vedela som ale, že už nič nebude ako predtým. Môj život dostal kontúry.
Preto po všetkých tých zhliadnutiach materských blogov, po prečítaní príspevkov a po stretnutí s čerstvými mamičkami túžim zakričať ženy, nájdite si svoje kartičky. Žiadny život nie je dosť dlhý na to, aby ste akúkoľvek časť z neho obetovali - ani vlastným deťom. Keď odrastú, už si na seba ťažko spomeniete.
Na začiatku som použila slovo mamina, ktoré neznášam rovnako ako tehuľka, lebo nesú v sebe akúsi stopu, znak sebaodovzdania. Cítite to? Ale kto to tak vymyslel, kto to tak chce, ak nie náhodou ženy samotné? 

nedeľa, 4. septembra 2011

Philip Roth

O prečítanom, videnom, počutom či inak zažitom viem hovoriť až   s odstupom času, keď pocit dozreje a usadí sa. Potom sa mi stáva, že všetko akoby vyfučalo, nezostala stopa.. Vtedy si poviem, že aj bez tohto dielka či udalosti by som sa zaobišla, že nebolo pre mňa. Celkom iný prípad je Roth. Veľmi dlho vo mne doznieval pocit elegancie a hĺbky. A vlastne stále ešte nedoznel.. 

Haruki Murakami

patrí medzi mojich obľúbených autorov. A na jeho Kafku na pobreží jednoducho nedám dopustiť.



sobota, 3. septembra 2011

Jahodovo-orieškový koláč

Piekla som jahodovo-orieškový koláč, recept z Apetitu, len máličko zmenený.

Použila som:

na cesto:
140 g hladkej múky
50 g mletých lieskových orieškov
100 g masla
50 g cukru
1 žĺtok

na náplň:
250 g mascarpone
2 lyžice medu
1 šľahačka
450 g jahôd

na povrch:
1/2 konzervy karamelového salka
mlieko na zriedenie podľa potreby
2 hrste nasekaných a opražených lieskovcov 


Postup:

Všetky suroviny na cesto som rozmixovala v kuchynskom robote, pridala ešte 1 lyžicu studenej vody a nakoniec rukami vytvorila súdržnú guľu, ktorú som uložila do chladničky na pol hodiny.
Medzitým som vymazala koláčovú formu s vlnkovým okrajom a priemerom asi 25 cm, umyla a pokrájala jahody na plátky a mascarpone zmiešala s medom. Všetko som zatiaľ uložila do chladničky.
Po vyvaľkaní cesta som ho aj s formou opäť dala asi na 15 minút chladiť. Na povrch cesta som položila papier na pečenie a naň nasypala suché strukoviny. Takto pripravený korpus som piekla v rúre vyhriatej na 190 °C 10 minút a po odstránení papiera so strukovinou ešte 5 minút.
Do mascarpone s medom som vmiešala vyšľahanú smotanu a 3/4 pokrájaných jahôd.
Dno vychladnutého základu koláča som potrela zohriatym karamelovým salkom a potom jahodovým krémom. Na povrch som poukladala jahody a nasypala oriešky. Zvyšok salka som zriedila mliekom a touto omáčkou som ozdobila koláč.



Príprava tohto koláčika je trochu zdĺhavejšia, aj surovín treba nemálo, ale výsledok skutočne stojí zato. Namiesto jahôd je určite dobrý aj s malinami.

Dobrú chuť!

Korálky

Dnes som dostala darček, hoci nemám žiadny sviatok. Mám veľmi rada darčeky: na narodeniny, Vianoce, promócie, svadobné, z dovolenky, na rozlúčku, z lásky.. Myslím, že príležitostí nie je nikdy dosť. Dnes som dostala náhrdelník z koralov, čiže pravé korálky. Tu sú:











štvrtok, 1. septembra 2011

Ikea

  • Rada chodím s kamarátkou alebo s dcérami do Ikey. Alebo aj sama.
  • Milujem kardamómové sucháre. Vždy si ich tam kúpim - dva balíky.
  • A ešte rada montujem nábytok


Rada chodím neskoro spať



Rada chodím neskoro spať keď viem, že ráno nemusím vstávať. Niekedy aj vtedy, keď musím.