streda, 31. augusta 2011

Z archívu 2008

tisíce drobných mokrých vĺn
a uschnutý sneh na bralách
vietor z hlbín vynorený
o živote pieseň hučí
do očí zelených
na končekoch vlasov
nová správa
o suchých listoch
o studených ránach
vtáky sa sťahujú
a vedia svoje
vo vzduchu
divých husí známa pieseň
že po lete nepozvaná
vždy príde...
nohami dotýkam sa dna
morského
v hĺbke svojich snov
stopy sú nemé
a ticho miznú
na dne
kde povrch končí
a hĺbka
kde iba začína
tam je ten priestor
to miesto utajené
pre lásku


Je sedem farieb dúhy, sedem podôb voľnosti jesenných šarkanov na nebi. Keď príde vietor, netreba viac. Vyletia celkom sami – vysoko – až tam, kde chvosty sa im trepocú a špagát už nesiaha. Vo výšinách každý sám.. 
TERAZ je čas šarkanov.

Z archívu 2007

Zuby bobrov do dreva uložia stopu.
Nie všetko je ľudské.
Volavka na druhom brehu clivo volá
a ja sa vraciam, odkiaľ som neprišla.
Lopúchy nezradia.
Vždy znova zachraňujú zelenú,
čo voda vzala tráve, keď ju opustila.
Tu sa rozpúšťa čas.
Niečo zo mňa je tu navždy pravé...
čierne vtáky
prilietajú odtiaľ
čo hovorí sa znikadiaľ
čierne vtáky
tie kŕdle smutných sŕdc
čo nikde nehniezdia
už nebolo viac púpav
ako vtedy
keď rozkvitli
aby zakričali 
Oheň v kúte je tak mocný,
že vytvára hranicu
medzi tým, čo bolo
a tým, čo je.
Sedím a vidím.
Zhoria v ňom všetky ľútosti
a každá pochybnosť.
Sĺz je vždy dosť.
Sedím v tichu na kraji sveta.
Izba je prázdna.
Čakám tu na svojich vlkov.
skvostné pierka
na krídlach vtákov
ozdobou sú vznešenou
vo výškach
keď letia
priezračné a ľahké
lebo najčistejšie

Z archívu 2006

s vlkom stretnem sa vo sne
kde dovolí mi vidieť
vlčí sen
chvíľu zostanem nemá
studňa
so živou vodou
sú čisté slová
čo presne zasiahnu
životom žitým
je povedané

čo je to večnosť
a kde je nekonečno
uzrieme
bielu pláň lemovanú majákmi
čo nikde nekončí
nechať sa
dôverou presiaknutí
bielou pláňou
tiecť
čas roztiekol sa
bytím
nasiakol priestor
obelela biela pláň
som asymptotou
krídel
čo ticho vzlietli
plyniem
a čakám, kým dotknú sa
  
svorka vlkov
do noci
vyje svoju vlčiu pieseň
v bielom snehu
ľudské oči
ako vlčie stopy
zimný vietor zaveje
v ktoromže to sne

keď ráno
opar stúpa nad morom
a vlna
hĺbku zvestuje
chladná voda
ľudské zo mňa zmýva
to morským hlasom
diaľka
doďaleka ma volá
 na nekonečnom mori ostrov
na ostrove
malý čierny bod
tam sa raz chystám
v ten správny čas
na svojich krídlach
zaletieť
a nevrátiť sa viac
na bielom snehu
bosými nohami
za vlkom bežím
počujem volanie
zďaleka vlčí hlas
anjelské krídla
mám
slobodu na dosah
diaľka je blízko
 vo sne
ku mne kráčaš
a ja
som niekde inde
na inom chodníku
v inom sne
kráčaš
a ja ťa vidím
spiaceho
že blúdiš
po cestách, kde
zlatý prach sa nesype
vietor hľadaj
hlasom vlčím
divokosť v zreničkách
medzi vranami
ma nájdeš
spoznáš po perí
 košeľu železnú
vyzleč si
ten dom tam už nestojí
koňa vezmi mocného
a neobzri sa viac
do srdca zbaľ si
celý svoj svet
na vietor sa premeň
odcválaj v neznámo
ciest starých
už niet
ten biely je môj brat
spomedzi vlkov
svorka - moja rodina
tu ticho sedí
bez nároku na lásku
žiadna odmena
a páry očí hľadia čakajúc
že sa zachovám
biely prvý vstáva
ten najviac
sa mi podobá

utorok, 30. augusta 2011

O chlapcovi z Devínskej

Keď som ešte bývala v Devínskej Novej Vsi, deň čo deň som chodievala dvadsaťdvojkou do Dúbravky v rovakom čase ako cestujúci žiaci. 

Tam som ho spoznala. Každé ráno cestoval do špeciálnej školy. Mal asi jedenásť rokov a večne vážny výraz tváre. Vždy som sa tešila, kedy svoju dvadsaťdvojkovú známosť uvidím. Ako mnohé iné deti nastupoval na konečnej, kde autobus ešte nebol taký plný, ba čo viac, dalo sa aj sadnúť. Dojímali ma jeho vyrastené nohavice, starodávna vetrovka, peroxidový melír, aj ten ranný pražený cícer kúpený v trafike.. Bol neskutočne skutočný, na nič sa nehral. Neustále rozprával a ja som vždy nastupovala prednými dverami, tam zvykol sedieť, aby som mohla počúvať.

Hovoril kamarátovi niečo o svojej učiteľke.  Koľko má rokov? Je dosť stará, asi ako táto teta (čiže ja), má asi 54 rokov :-).. Pousmiala som sa v duchu, dvadsať rokov hore-dolu, čo to je pre takéto deti.. Rozprával o školských pretekoch v behu, ktorých sa zúčastní budúci piatok, ako trénuje, denne si chodí zabehať dve kolečká. Raz sa zas jedného spýtal, či aj v umelej ruke prúdi krv. To ma už úplne dostalo.

Pamätám si, zaplavil ma zvláštny pocit. Spomenula som si na svoje detské prežívanie, ako sme tiež všetko brali vážne. Keď sme sa hrali na školu, mali sme vymyslený zoznam žiakov, vyrobenú triednu knihu, každý fiktívny žiak mal svoj reálny zošit.. Všetko bolo ozajstné. Vonku za domom sme mali akože byt. Z krabíc akože kreslá, akože stolík, nechýbal ani obrus a váza. Neporovnávali sme s ozajstným, pretože nebolo nič ozajstnejšie.

Tak som si jedného dňa povedala, že veciam, ktorými sa zaoberám, dám všetku vážnosť, ktorá im v danej chvíli patrí. Keď sa mi to podarí, vždy príde ľahkosť. Za to vďačím môjmu neznámemu a všetkým jemu podobným.

Dodnes neviem, ako sa chlapec volá a čo je s ním dnes. Skončil školu? Ešte si kupuje cícer alebo už cigarety? Nech je už ako je, želám mu všetko dobré.

nedeľa, 28. augusta 2011

O jednej mojej vášni

Desať rokov som nevidela more. Keď ho neuvidím tento rok, asi umriem. Nejde mi o to stráviť leto na nejakej pláži s cieľom vrátiť sa so zmenenou farbou pleti. Veľmi súrne potrebujem vidieť more!
Celkom by som zabudla, asi pred dvomi rokmi som istú dobu žila v Bruseli. Keďže Belgicko more má, nástojčivo som trvala na tom, aby sme si jedného dňa urobili výlet do Ostende. Išli sme. Videla som veľkú vodu s nekonečnou plážou.
Kde je more? Kde je to rozbúrené nespútané more a vlny, rozbíjajúce sa o skaly?
Úplne som zabudla na tento kúsok ohradeného skroteného mora v meste, bez zelene a skál, kde sa dá prejsť len po vybudovanej promenáde a na piesočnú časť psíky nemajú vstup..
Desať rokov som nevidela more. Bola som pripravená vycestovať hoci len na víkend alebo aj na otočku niekam, kde ho uvidím. Nakoniec sa všetko dobre vyvinulo, lebo keď niekto po niečom veľmi túži, veľmi si niečo želá, tak to nemôže neprísť.



Lietadlo začalo klesať a vtedy som ho uvidela. Satén v kráľovskej modrej s bielymi bodkami, ku kraju azúrový, bielo lemovaný. Až ma stislo pri srdci.
Dlho som sa večer dívala na bezhlavo sa rútiace vlny, ako sa s rachotom hádžu na útesy, ako sa rozbíjajú na stotisíc pien a znova vstanú, znova zlepia a idú.. Každá je iná, svojská, každá nesie niečo, čo ešte nedokážem rozlúštiť. Je to niečo nedozierne, na čo ľudská bytosť snáď ani nemá dosah. Toto tajomstvo ma fascinuje.








Možno mi raz more kúsok z neho odhalí. Neviem. Teraz to však ani nie je dôležité. Pozerám do diaľky na život vĺn, na ozajstné more. Nemôžem nepozerať.. Čo nám ešte vie tak zobrať dych ako niečo neuchopiteľné a divoké?