nedeľa, 27. novembra 2011

Byť sama doma


Byť sama doma je najlepšia vec na svete. Je čisto, lebo som práve upratala, je ticho, lebo som nič nezapla, žiadna televízia, žiadna hudba, mačky spia, vonku je sychravo, dám si horúcu sprchu, oblečiem mäkký biely župan, zapálim sviečku, uvarím kávu.. 

sobota, 26. novembra 2011

O jednej ceste do Zolnej

Išla som autom z Bratislavy do Zolnej. Je to malá obec pri Zvolene a ja tam mám jeden obyčajný, ale veľmi milý panelákový byt. Na úplnom okraji dediny, z okna je výhľad na polia, lúku a les. Poetické, hotová nádhera! Dva roky som tam bývala, teraz ho prenajímam.
Išla som teda na návštevu domov. Prvýkrát použijem Pribinu, budem rýchla.. Neubránim sa však pocitu, že diaľnice a rýchlostné cesty majú v sebe čosi obludné. V jednom úseku to vyzeralo, že sa nachádzam v nejakom tuneli, z oboch strán steny.. Žiadny kontakt s krajinou, prírodou..
Okrem toho ma mrzelo, že pravdepodobne nepôjdem okolo pumpy Volkovce, kde vždy stojím. Bude cestou vôbec nejaké odpočívadlo? Aj sa mi už chcelo, ale hlavne - milujem tie zastávky na cestách, občerstvenia na pumpách..


Objednám si cappuccino, ktoré mi dajú do červeného hrnčeka, k nemu ešte niečo, hoci nie som hladná, napríklad minibagetu - len za 2,30..
Cez Volkovce cesta skutočne nevieda, ale na čerpaciu stanicu myslené bolo - celkom nová s veľkým parkoviskom a dokonca lavičkami - pri Tekovských Nemcoch. Dala som si mrkvovú tortu, ktorú mi aj zohriali a zaplatila stravným lístkom, z ktorého nevydávajú. Nevadí. Bolo to aspoň čiastočné vyváženie úzkostného pocitu z diaľnice.
Len kamarátka na zdieľanie mi chýbala. Koľkokrát sme cestu Bratislava - Zvolen spolu absolvovali! Čo by si asi teraz dala? Určite polievku. Alebo espresso s babičkinou dobrotou?

streda, 23. novembra 2011

Karlův most 2011

na vlne života
sebou omilostená
je ako je: každá je siedma
o skaly sa roztrieštim
a do zeme vpijem
prázdnoty plná
lebo
všetko je inak




v trepote krídel
divých husí ráno
keď ľudia ešte spia
keď oči ešte vidia
zračí sa nádej
že priestor sa sporiada
že hojnosť je prítomná



do mäkkého sa vnáram
a ticho kráčam
bez hraníc a cieľov
> jedného dňa <
trpezlivo znášam šťastie
bez výčitiek
sa vo mne rozrastá
pokojný teplý prúd

Nezábudka 2009

v belasých očiach
kvapky pravdy nechcenej
pod plášťom príkaz
na návrat
celý život
v jedinej kvapke
všetky sny
o Zemi sníva
sama Zem
o modrom prúde
z hlbín ďalekých
o človečom teple
bosých nôh na zemi
v drobnom kvietku
pravda skrytá
o začiatku
o naveky

Upravené nechty



Páčia sa mi upravené nechty. Keď vydržím a trošku mi podrastú, Sandra - to je dcéra - mi ich opilníkuje, nalakujem si ich a vtedy sa dostaví ten neuveriteľný pocit noblesy..

nedeľa, 20. novembra 2011

Novembrový návrat

Dávno som tu nebola a nezdieľala.. Ale chodí vôbec niekto na tento blog? Predstavujem si, že áno. Niekto v kozme vyťuká olivia.. Alebo z celkom neznámeho dôvodu sa ocitne na tejto stránke, začíta sa.. a hneď má pekný deň pred sebou. Tak pre toto píšem.

pondelok, 19. septembra 2011

I want a dream

Nie som odkázaná a popravde ani zvyknutá na to, aby mi muži kupovali veci. Nedá mi však, aby som tentokrát nepoukázala na tašku, ktorú mi včera kúpil ten môj - muž . Ja totiž milujem tašky.
No a táto - krása nevídaná!! Pozrite:


nedeľa, 18. septembra 2011

V Bratislave či inde..

Keď je pekné počasie, rada sa prechádzam po meste.
V centre. S tým, s kým mi je dobre. Vždy čakám, že stretneme niekoho známeho..

štvrtok, 8. septembra 2011

O zabudnutom šťastí

Chystali sme sa na dovolenku, tak som sa vybrala do Eurovey kúpiť zopár cestovných potrieb. Nakoniec som vošla len do Panta Rhei, kúpila štyri knihy a už sa mi nakupovať nechcelo. Niekedy stačí pár minút v obchodnom centre a vyčerpá to na dlhý, dlhý čas. Nikam som sa neponáhľala, išla som teda do malej pizzerie, objednala si šampiňónovú s feferónkami a nedočkavo vytiahla čerstvú knihu.
Ako dávno! Kde sú tie časy, keď som išla po meste, len tak si sadla do kaviarne a pri kapučíne či latte čítala. Sama. Pamätám si ten pocit. Alebo ráno cestou do práce som vystúpila o zastávku skôr, sadla na lavičku do parku a.. čítala. Okolo sa náhlili rozospatí ľudia a ja som milovala život. Už viem, ten pocit sa volá voľnosť. Ani netuším, prečo som sa ho vzdala. Len preto, že sa mi už ráno tak nechce vstávať, že pracujem inde a do práce už chodím autom, že kávu si spravím radšej doma a vôbec, že už nemám čas len tak niekde vysedávať a čítať?




Tak som sedela v mini pizzerii pri stolíku s jednou stoličkou a vychutnávala ten výdatný, i keď krátkodobý pocit plnosti. Cítila som, ako veľmi to moje telo potrebuje a ako veľmi som ho celé roky o niečo oberala - o niečo veľmi dôležité.
Pravda je taká, že stále niečo zabúdame, strácame, zaoberáme sa nepodstatným a to, čo by sme naozaj mali, nestíhame, odkladáme alebo nakoniec úplne zo svojho života vypúšťame.. a to je prinajmenšom velikánska škoda.

utorok, 6. septembra 2011

Urobili..

Tak táto kniha ma dostala. Príbehy sú napísané mne blízkym jazykom a z celej atmosféry knihy bolo cítiť niečo nádherne ľudské, príjemné ako horúca káva s koláčikom, také pre ženy.. a možno nielen.. 

O maminách a tehuľkách

Pozorovala som jeden jav - súkromný názov "mamina". Pozorovala som, že so ženami, ktoré porodia, sa stane niečo zvláštne. Ich život sa zázračne premietne do jediného bodu. Akoby im to malé nevinné klbko, prinesené z pôrodnice, ako dravec vzalo celú životnú esenciu. Presnejšie povedané, matka ju odovzdá dieťaťu, vzdá sa jej. Možno by niekto namietal, že je to prirodzené, dočasné a každá jedna to robí dobrovoľne a vedome. Mať dieťa si niečo vyžaduje, treba sa oň postarať, venovať mu čas, lásku, domov, vychovať ho.. Teraz však hovorím o tom, čo sa zo žien-matiek stáva a obávam sa, že nie dočasne. Mám zopár kamarátok. To je samé ťuťuťu-ňuňuňu, papanie, kakanie..
Predstav si, už hovorí mama..
Neprikrmujem ho. Pozri, aký je pevný..
Kupujem len bio potraviny..
Nie, my ho nenechávame vôbec plakať..
V noci sa budí päťkrát..
Nechce ísť do škôlky, ráno musíme vymýšľať, ako ho dostať z postieľky..
O rok pôjde do školy. Uvažujeme, aká by bola najlepšia, súkromná, alternatívna, na aké krúžky ho zapíšeme..
Ani si vlastne neviem predstaviť, koľko práce je s tým malým, žena vôbec nestíha, vôbec sa nevyspí. Ešteže je aspoň ten internet a môže sa chvíľu venovať sebe. Venovať sa sebe znamená facebook, kde na profilovej fotke je samozrejme s dieťaťom, veď inú ani nemá, alebo prispieva do blogu s názvom Lukáško - výlučne fotografie dieťaťa a denníček, čo kedy spravilo. O nej nič. Je vôbec dôležité, čo sa jej páči, čo má rada, o čom sníva?
Nehovorí zo mňa žiadna zatrpknutosť. Mám dve deti. Sú to dievčatá, už dospelé. Nebolo to tak vždy, aj ony boli bábätká. Viem, o čom hovorím. Veľmi dôverne som poznala život šťastnej mamičky. Mal len jeden nedostatok, že bol nejaký rozmazaný, neostrý.
Jedného dňa som upratovala skrinku a vyhadzovala staré zošity, skriptá a všelijaké študijné materiály. Vtedy sa niečo stalo. Držala som v rukách kartičky 10 x 15 cm, na ktorých boli farebnými fixkami popísané matematické axiómy, vety, dôkazy.. Vyrobila som si ich pri učení sa na skúšky.
Neviem, čo sa udialo s mojím vedomím a neviem, prečo práve a čo presne tieto kartičky spôsobili. Nebola som od tej chvíle ani šťastnejšia, ani veselšia, ani menej unavená. Vedela som ale, že už nič nebude ako predtým. Môj život dostal kontúry.
Preto po všetkých tých zhliadnutiach materských blogov, po prečítaní príspevkov a po stretnutí s čerstvými mamičkami túžim zakričať ženy, nájdite si svoje kartičky. Žiadny život nie je dosť dlhý na to, aby ste akúkoľvek časť z neho obetovali - ani vlastným deťom. Keď odrastú, už si na seba ťažko spomeniete.
Na začiatku som použila slovo mamina, ktoré neznášam rovnako ako tehuľka, lebo nesú v sebe akúsi stopu, znak sebaodovzdania. Cítite to? Ale kto to tak vymyslel, kto to tak chce, ak nie náhodou ženy samotné? 

nedeľa, 4. septembra 2011

Philip Roth

O prečítanom, videnom, počutom či inak zažitom viem hovoriť až   s odstupom času, keď pocit dozreje a usadí sa. Potom sa mi stáva, že všetko akoby vyfučalo, nezostala stopa.. Vtedy si poviem, že aj bez tohto dielka či udalosti by som sa zaobišla, že nebolo pre mňa. Celkom iný prípad je Roth. Veľmi dlho vo mne doznieval pocit elegancie a hĺbky. A vlastne stále ešte nedoznel.. 

Haruki Murakami

patrí medzi mojich obľúbených autorov. A na jeho Kafku na pobreží jednoducho nedám dopustiť.



sobota, 3. septembra 2011

Jahodovo-orieškový koláč

Piekla som jahodovo-orieškový koláč, recept z Apetitu, len máličko zmenený.

Použila som:

na cesto:
140 g hladkej múky
50 g mletých lieskových orieškov
100 g masla
50 g cukru
1 žĺtok

na náplň:
250 g mascarpone
2 lyžice medu
1 šľahačka
450 g jahôd

na povrch:
1/2 konzervy karamelového salka
mlieko na zriedenie podľa potreby
2 hrste nasekaných a opražených lieskovcov 


Postup:

Všetky suroviny na cesto som rozmixovala v kuchynskom robote, pridala ešte 1 lyžicu studenej vody a nakoniec rukami vytvorila súdržnú guľu, ktorú som uložila do chladničky na pol hodiny.
Medzitým som vymazala koláčovú formu s vlnkovým okrajom a priemerom asi 25 cm, umyla a pokrájala jahody na plátky a mascarpone zmiešala s medom. Všetko som zatiaľ uložila do chladničky.
Po vyvaľkaní cesta som ho aj s formou opäť dala asi na 15 minút chladiť. Na povrch cesta som položila papier na pečenie a naň nasypala suché strukoviny. Takto pripravený korpus som piekla v rúre vyhriatej na 190 °C 10 minút a po odstránení papiera so strukovinou ešte 5 minút.
Do mascarpone s medom som vmiešala vyšľahanú smotanu a 3/4 pokrájaných jahôd.
Dno vychladnutého základu koláča som potrela zohriatym karamelovým salkom a potom jahodovým krémom. Na povrch som poukladala jahody a nasypala oriešky. Zvyšok salka som zriedila mliekom a touto omáčkou som ozdobila koláč.



Príprava tohto koláčika je trochu zdĺhavejšia, aj surovín treba nemálo, ale výsledok skutočne stojí zato. Namiesto jahôd je určite dobrý aj s malinami.

Dobrú chuť!

Korálky

Dnes som dostala darček, hoci nemám žiadny sviatok. Mám veľmi rada darčeky: na narodeniny, Vianoce, promócie, svadobné, z dovolenky, na rozlúčku, z lásky.. Myslím, že príležitostí nie je nikdy dosť. Dnes som dostala náhrdelník z koralov, čiže pravé korálky. Tu sú:











štvrtok, 1. septembra 2011

Ikea

  • Rada chodím s kamarátkou alebo s dcérami do Ikey. Alebo aj sama.
  • Milujem kardamómové sucháre. Vždy si ich tam kúpim - dva balíky.
  • A ešte rada montujem nábytok


Rada chodím neskoro spať



Rada chodím neskoro spať keď viem, že ráno nemusím vstávať. Niekedy aj vtedy, keď musím.

streda, 31. augusta 2011

Z archívu 2008

tisíce drobných mokrých vĺn
a uschnutý sneh na bralách
vietor z hlbín vynorený
o živote pieseň hučí
do očí zelených
na končekoch vlasov
nová správa
o suchých listoch
o studených ránach
vtáky sa sťahujú
a vedia svoje
vo vzduchu
divých husí známa pieseň
že po lete nepozvaná
vždy príde...
nohami dotýkam sa dna
morského
v hĺbke svojich snov
stopy sú nemé
a ticho miznú
na dne
kde povrch končí
a hĺbka
kde iba začína
tam je ten priestor
to miesto utajené
pre lásku


Je sedem farieb dúhy, sedem podôb voľnosti jesenných šarkanov na nebi. Keď príde vietor, netreba viac. Vyletia celkom sami – vysoko – až tam, kde chvosty sa im trepocú a špagát už nesiaha. Vo výšinách každý sám.. 
TERAZ je čas šarkanov.

Z archívu 2007

Zuby bobrov do dreva uložia stopu.
Nie všetko je ľudské.
Volavka na druhom brehu clivo volá
a ja sa vraciam, odkiaľ som neprišla.
Lopúchy nezradia.
Vždy znova zachraňujú zelenú,
čo voda vzala tráve, keď ju opustila.
Tu sa rozpúšťa čas.
Niečo zo mňa je tu navždy pravé...
čierne vtáky
prilietajú odtiaľ
čo hovorí sa znikadiaľ
čierne vtáky
tie kŕdle smutných sŕdc
čo nikde nehniezdia
už nebolo viac púpav
ako vtedy
keď rozkvitli
aby zakričali 
Oheň v kúte je tak mocný,
že vytvára hranicu
medzi tým, čo bolo
a tým, čo je.
Sedím a vidím.
Zhoria v ňom všetky ľútosti
a každá pochybnosť.
Sĺz je vždy dosť.
Sedím v tichu na kraji sveta.
Izba je prázdna.
Čakám tu na svojich vlkov.
skvostné pierka
na krídlach vtákov
ozdobou sú vznešenou
vo výškach
keď letia
priezračné a ľahké
lebo najčistejšie

Z archívu 2006

s vlkom stretnem sa vo sne
kde dovolí mi vidieť
vlčí sen
chvíľu zostanem nemá
studňa
so živou vodou
sú čisté slová
čo presne zasiahnu
životom žitým
je povedané

čo je to večnosť
a kde je nekonečno
uzrieme
bielu pláň lemovanú majákmi
čo nikde nekončí
nechať sa
dôverou presiaknutí
bielou pláňou
tiecť
čas roztiekol sa
bytím
nasiakol priestor
obelela biela pláň
som asymptotou
krídel
čo ticho vzlietli
plyniem
a čakám, kým dotknú sa
  
svorka vlkov
do noci
vyje svoju vlčiu pieseň
v bielom snehu
ľudské oči
ako vlčie stopy
zimný vietor zaveje
v ktoromže to sne

keď ráno
opar stúpa nad morom
a vlna
hĺbku zvestuje
chladná voda
ľudské zo mňa zmýva
to morským hlasom
diaľka
doďaleka ma volá
 na nekonečnom mori ostrov
na ostrove
malý čierny bod
tam sa raz chystám
v ten správny čas
na svojich krídlach
zaletieť
a nevrátiť sa viac
na bielom snehu
bosými nohami
za vlkom bežím
počujem volanie
zďaleka vlčí hlas
anjelské krídla
mám
slobodu na dosah
diaľka je blízko
 vo sne
ku mne kráčaš
a ja
som niekde inde
na inom chodníku
v inom sne
kráčaš
a ja ťa vidím
spiaceho
že blúdiš
po cestách, kde
zlatý prach sa nesype
vietor hľadaj
hlasom vlčím
divokosť v zreničkách
medzi vranami
ma nájdeš
spoznáš po perí
 košeľu železnú
vyzleč si
ten dom tam už nestojí
koňa vezmi mocného
a neobzri sa viac
do srdca zbaľ si
celý svoj svet
na vietor sa premeň
odcválaj v neznámo
ciest starých
už niet
ten biely je môj brat
spomedzi vlkov
svorka - moja rodina
tu ticho sedí
bez nároku na lásku
žiadna odmena
a páry očí hľadia čakajúc
že sa zachovám
biely prvý vstáva
ten najviac
sa mi podobá

utorok, 30. augusta 2011

O chlapcovi z Devínskej

Keď som ešte bývala v Devínskej Novej Vsi, deň čo deň som chodievala dvadsaťdvojkou do Dúbravky v rovakom čase ako cestujúci žiaci. 

Tam som ho spoznala. Každé ráno cestoval do špeciálnej školy. Mal asi jedenásť rokov a večne vážny výraz tváre. Vždy som sa tešila, kedy svoju dvadsaťdvojkovú známosť uvidím. Ako mnohé iné deti nastupoval na konečnej, kde autobus ešte nebol taký plný, ba čo viac, dalo sa aj sadnúť. Dojímali ma jeho vyrastené nohavice, starodávna vetrovka, peroxidový melír, aj ten ranný pražený cícer kúpený v trafike.. Bol neskutočne skutočný, na nič sa nehral. Neustále rozprával a ja som vždy nastupovala prednými dverami, tam zvykol sedieť, aby som mohla počúvať.

Hovoril kamarátovi niečo o svojej učiteľke.  Koľko má rokov? Je dosť stará, asi ako táto teta (čiže ja), má asi 54 rokov :-).. Pousmiala som sa v duchu, dvadsať rokov hore-dolu, čo to je pre takéto deti.. Rozprával o školských pretekoch v behu, ktorých sa zúčastní budúci piatok, ako trénuje, denne si chodí zabehať dve kolečká. Raz sa zas jedného spýtal, či aj v umelej ruke prúdi krv. To ma už úplne dostalo.

Pamätám si, zaplavil ma zvláštny pocit. Spomenula som si na svoje detské prežívanie, ako sme tiež všetko brali vážne. Keď sme sa hrali na školu, mali sme vymyslený zoznam žiakov, vyrobenú triednu knihu, každý fiktívny žiak mal svoj reálny zošit.. Všetko bolo ozajstné. Vonku za domom sme mali akože byt. Z krabíc akože kreslá, akože stolík, nechýbal ani obrus a váza. Neporovnávali sme s ozajstným, pretože nebolo nič ozajstnejšie.

Tak som si jedného dňa povedala, že veciam, ktorými sa zaoberám, dám všetku vážnosť, ktorá im v danej chvíli patrí. Keď sa mi to podarí, vždy príde ľahkosť. Za to vďačím môjmu neznámemu a všetkým jemu podobným.

Dodnes neviem, ako sa chlapec volá a čo je s ním dnes. Skončil školu? Ešte si kupuje cícer alebo už cigarety? Nech je už ako je, želám mu všetko dobré.

nedeľa, 28. augusta 2011

O jednej mojej vášni

Desať rokov som nevidela more. Keď ho neuvidím tento rok, asi umriem. Nejde mi o to stráviť leto na nejakej pláži s cieľom vrátiť sa so zmenenou farbou pleti. Veľmi súrne potrebujem vidieť more!
Celkom by som zabudla, asi pred dvomi rokmi som istú dobu žila v Bruseli. Keďže Belgicko more má, nástojčivo som trvala na tom, aby sme si jedného dňa urobili výlet do Ostende. Išli sme. Videla som veľkú vodu s nekonečnou plážou.
Kde je more? Kde je to rozbúrené nespútané more a vlny, rozbíjajúce sa o skaly?
Úplne som zabudla na tento kúsok ohradeného skroteného mora v meste, bez zelene a skál, kde sa dá prejsť len po vybudovanej promenáde a na piesočnú časť psíky nemajú vstup..
Desať rokov som nevidela more. Bola som pripravená vycestovať hoci len na víkend alebo aj na otočku niekam, kde ho uvidím. Nakoniec sa všetko dobre vyvinulo, lebo keď niekto po niečom veľmi túži, veľmi si niečo želá, tak to nemôže neprísť.



Lietadlo začalo klesať a vtedy som ho uvidela. Satén v kráľovskej modrej s bielymi bodkami, ku kraju azúrový, bielo lemovaný. Až ma stislo pri srdci.
Dlho som sa večer dívala na bezhlavo sa rútiace vlny, ako sa s rachotom hádžu na útesy, ako sa rozbíjajú na stotisíc pien a znova vstanú, znova zlepia a idú.. Každá je iná, svojská, každá nesie niečo, čo ešte nedokážem rozlúštiť. Je to niečo nedozierne, na čo ľudská bytosť snáď ani nemá dosah. Toto tajomstvo ma fascinuje.








Možno mi raz more kúsok z neho odhalí. Neviem. Teraz to však ani nie je dôležité. Pozerám do diaľky na život vĺn, na ozajstné more. Nemôžem nepozerať.. Čo nám ešte vie tak zobrať dych ako niečo neuchopiteľné a divoké?