štvrtok, 9. júna 2016

Malá radosť dnešného dňa

Snívalo sa mi o Natálii. Vlastne ani nie priamo o nej, ale vystupovala v pozadí. Natália bola čas od času moja veľmi dobrá priateľka. Potom prišlo obdobie, že som netušila, čo sa deje. Avšak v čase, keď bola takpovediac čitateľná, súznela so mnou najviac zo všetkých. Páčili sa nám rovnaké veci, knihy, filmy, milovali sme papiernictvo, perá, zošítky, látky... Nebolo treba slov, skoro nikdy. Natália mala priateľa, s ktorým zbierali pierka. Založili si jeden zošit, kam ich lepili. Obsahoval aj kresby a popis, kde pierko našli a akému letáčikovi patrí. Nálezy boli z rôznych kútov sveta. Trochu som im závidela, že nápad nie je môj. Uvažovala som, že si vytvorím herbár, potom že budem skúmať stromy a lepiť si kúsky ich kôry a listy. Napokon žiadna ilustrovaná (ani iná) databáza nevznikla. Dnes som si na zošit s pierkami spomenula hneď ráno, keď som chcela nastúpiť do auta. Jeden asi holub, mi na okne zanechal pozdrav. Ahoj, Natália, vravím.

streda, 8. júna 2016

Slzy majú tvar člnov

Asi pred týždňom sa v bratislavskom Artfore konal krst knihy Ryby nemajú nohy môjho obľúbeného islandského spisovateľa, ktorého meno je Jón Kalman Stefánsson. Nemohla som neísť. Jón Kalman je sympatický muž, má pekné ruky a čítala som všetky jeho doteraz preložené knihy, čiže tri. Prečo Jón a prečo Island?
V denníku N som sledovala knižné tipy a jedného dňa ma zaujal článok Jany Šlinskej z Martinusu o knihe Letné svetlo, potom príde noc. Stačilo pár viet, aby som si ju hneď objednala a prečítala.

„Svet je plný snov, ktoré sa nikdy nesplnia, vyparia sa, potom sa ako rosa usadia na nebi a tam sa premenia na hviezdy na nočnej oblohe.“ 

Potom som hľadala a našla vydavateľstvo Dybbuk, ktoré vydalo český preklad dvoch (zatiaľ) častí trilógie Jóna Kalmana Stéfanssona.
Prvá má názov Ráj a peklo. Prostredníctvom islandských rybárov, ktorí sa v extrémne ťažkých podmienkach starajú o živobytie, nám autor prináša niečo neuveriteľne dojemné a hlboké.

"Šest mužů čeká ve člunu na ryby, které v moři plavou už sto dvacet miliónů let."

Chlapec stratil niekoho, kto mu rozumel - jediný. Bárdur si kvôli Miltonovmu Stratenému raju zabudol vziať kabát a v rybárskom člne na mori umrzol.

"Nic není sladké bez tebe."

Udalosť, v ktorej čítanie nepriamo spôsobí smrť, nás núti uvedomiť si, že bez kníh by sme neprežili.

"Peklo je nevědět, jestli je člověk živý nebo mrtvý..."

Téma
ako uniknúť márnosti a žiť inak, ako len čakaním na koniec, pokračuje aj v 2. dieli trilógie Smutek andělů. Chlapec musí počas najväčšej zimy, snehových búrok a víchric spolu s mlčanlivým poštárom Jensom doručiť zásielky do odľahlej časti Islandu. Snehovým vločkám, padajúcim husto na zem, hovoria smútok anjelov. Je ich ako ľudských prianí a snov o lepšom živote.

"Kdo nejde za svými sny, ztrácí srdce."

Tretia kniha trilógie Srdce človeka ešte v slovenčine ani v češtine nevyšla. Čakám na ňu už takmer rok. 

"Slzy se nedají navléct na šňůru a spustit jako třpytivé lano do temné hlubiny a vytáhnout ty, kteří zemřeli, třebaže měli žít."
  
Dnes, keď už niet kaviarne bez príbehu, keď aj chlieb zo supermarketu musí mať svoj vlastný príbeh, dnes čítam knihy Jóna Kalmana Stefánssona, ktoré sú bez strhujúceho deja, kde sa skoro nič neodohráva, žiaden úvod, jadro, záver... Napriek tomu ma niečo núti čítať a čítať. Stefánssonove knihy vytvoria atmosféru, že v teple panelákového bytu si chránim nos pred omrznutím, ba čo viac, volám na muža, chtiac mu zvestovať nejaké novinky. Zháčim sa včas. Hranica medzi skutočnosťou a snívaním je krehká.
Jón Kalman Stefánsson hovorí: "Ak môžete popísať román niekoľkými slovami, prečo sa obťažovať čítaním?"
Ja len dodávam, že nech by som povedala alebo napísala o jeho románoch čokoľvek, nikdy sa nepriblížim k zážitku, ktorý poskytujú. Možno sa niekomu spomínané knižky môžu zdať depresívne, samý sneh, fujavica, rozbúrené more, vyhasnuté životy... Je to však len prvý plán. Smútok a radosť majú podľa autora rovnaké korene.
Vo svojich dielach, a to spôsobom naozaj výnimočným, hľadá odpovede na otázky ako:

"Žili sme tak, ako sme mali žiť? Zradili sme samých seba tým, že sme nenasledovali naše sny?
Čo je lepšie ako dobrá voňavá káva skoro ráno, keď sa nebo ešte len prebúdza? A kde je život, ak nie v bozku?

štvrtok, 26. mája 2016

Hovoril mi Zďenka

Chcela by som bez pátosu napísať niečo o svojom otcovi. Je to ťažké, pretože sme nemali vzťah ako v literatúre býva medzi otcom a dcérou. Také čosi, že ako sme spolu chodili na ryby alebo ako ma učil niečo stružlikať či sa bicyklovať, v pamäti nemám.
Ako jediná dcéra v rodine som bola pravdepodobne rozmaznaná a ako dospievajúca zase mimoriadne kritická a neznesiteľná. Musela som doma hlásiť, kam idem, kedy prídem a otcovi zvlášť aj to, či tam budú chlapci. V Bulharsku rozzúrený priletel za mnou na pláž, kde som sa zhovárala s miestnym plavčíkom. Energickou gestikuláciou mu vysvetlil, že mám len pätnásť rokov a ja som sa hanbila až po korienky vlasov. Vždy niečo zahlásil, čo sa mi zdalo staromódne, ak nie priamo trápne. Málo sme sa rozprávali, preto k nejakým citovým výlevom alebo aspoň náznakom prejavu vzájomnej lásky nedochádzalo. Napriek tomu dotváral môj domov, ktorý bol bezpečný a teplý.
Otec bol elektrikár, inštalatér, zámočník a všetko možné v jednom. Budem si ho pamätať s koženou taškou na pleci, preplnenou náradím až k prasknutiu, ťažkou, že sa musel nakláňať hádam aj o 45 stupňov. Čo nedokázal opraviť, nespravil už nikto. Okrem toho bol kráľom recyklácie. Z odložených súčiastok a hlavne z nájdeného haraburdia konštruoval rôzne praktické veci neopakovateľného dizajnu. Na dvore si postavil malú udiareň a domov chodil napáchnutý. Uťahoval si z mamy a na mňa žmurkal, aby som stála na strane jeho lacného vtipu.
Potom som dospela a otec zostarol. Presťahovali sa a ja som k nim chodila už len na návštevu.
Keď sa blížil jeho odchod, veľmi intenzívne som to vnímala a zrazu mi bol bližší ako kedykoľvek predtým.
Chcela som napísať niečo o svojom otcovi, ale je to ťažké, pretože on tu už nie je a to podstatné vlastne ani nejde zachytiť.
Iba lovím spomienky a nedochádza mi, že keď najbližšie k nim domov prídem, bude tam viac prázdna. Žiadna huspenina, škvarky pre Ďurka, žiadne dohadovanie, čo sa bude variť. Napokon mi bude chýbať všetko, nad čím som len prevracala oči.
Jedno mi je ale jasné, už mi nikto nepovie Zďenka.




sobota, 14. mája 2016

Úryvok z môjho dňa

Ráno vstávam so spevom drozdov. Je už svetlo a mačky ma rozospaté sprevádzajú do kuchyne. Mám veľa času, vstávam skoro. Z okna pozerám na diaľnicu, kde už veselo premávajú autá. Predstavujem si, kam asi tak zavčasu ľudia idú. Mám rada túto chvíľu. Deň je ešte tichý, čistý a ľahký. Skoro ešte ani nezačal a včerajšok je už len spomienka. Mandala z farebného piesku.
Otváram okno dokorán. Keď je kávovar zohriaty, môžem raňajkovať. Nasypem chrumkavé müsli do jogurtu, pripravím si kávu a aj čaj, najradšej ešte v pyžame. Najviac mi chutí káva doma, čo má ale aj jednu nevýhodu, nikde inde mi už nechutí.
Ester so zvesenou labkou leží na chladničke a Sára mňauká, lebo je tučná a vie sa vyškriabať maximálne na posteľ. Súcitim s ňou, tak jej dám aspoň mlieko, hoci odborná literatúra to zakazuje. Chvíľu si čítam správy, internet, knihu, návody, recepty...
Keď som oblečená a konečne sa rozhodnem, ktoré topánky, tašku a náušnice si vziať, odchádzam.
Vravievala som vždy, že čím menej času mám, tým viac stíham. Pripomenula som si túto svoju životnú skúsenosť a vrátila sa k svojim záľubám. Pribudli aj nové a komplexná množina možností a snov pomaly narastá. Aby ste mali predstavu:
  1. V areáli fakulty zriadili športové stredisko, tak tam chodím cvičiť a tiež do sauny.
  2. Ako som už prezradila, mojou novou vášňou je geocaching. Kam sa len vyberiem, vždy preskúmam, či v okolí nie je skrytá keš. Ak idem hľadať cielenie, najskôr si urobím prípravu. Veď som len začiatočník. Ide o vskutku časovo náročnú potechu.
  3. Ďalšou mojou aktuálnou činnosťou je doučovanie. Keďže to nie je môj každodenný chlieb, robím to rada. Až mi začína byť ľúto, že maturity sa blížia a s nimi koniec môjho ubezpečovania sa, že to ešte viem.
  4. V piatok k nám prichádza dieťa môjho dieťaťa, aby byt, ktorý som kvôli nemu vyglancovala, vrátilo do pôvodného stavu.
  5. Čítam, i keď trochu menej. Obľúbila som si pár islandských spisovateľov. Podarilo sa im vzbudiť môj záujem o Island, ktorý sa tak stal teraz mojím najnovším snom.
  6. Keď mám o čom, píšem.
  7. Približne rovnako často aj šijem. Slepá macka Martina už v oči ani nedúfa, Marcela a Margita sú ešte len vystrihnuté a čakajú na svoju chvíľu. Sem-tam ich ubezpečím, že čoskoro aj na ne príde, pohladím látku, priložím oči a ony mi uveria.
  8. Stále rada pečiem, RAW trendu som ešte nepodľahla. Žiaľ, rada aj konzumujem.
  9. Zopár predĺžených víkendov som strávila v zolnianskom byte, aby som ho "dala do poriadku", zveľadila a užila si ho. Podnájomníci odišli  a dá sa tam chodiť. Lebo človek nie je strom, aby život strávil na jedinom mieste.
  10. Pribudli mi aj noví priatelia a s nimi nové objavy. Mohla by som napísať, že spoločne strávené chvíle sú príjemné, ale to je málo. Táto dvojica si zaslúži samostatný príspevok. To však až nabudúce.
O svojich povinnostiach, domácich prácach a povrchných záujmoch nebudem písať.
Večer si zapínam kriminálku, nesústredím sa, lebo robím pri tom všeličo iné, nepochopím dej, pletú sa mi postavy, tak vypnem. Ľahnem si s knihou, prečítam dve strany a keď mi dvakrát vypadne z ruky, zhasínam a unavená zaspím. Keď raz budem zaspávať naveky, chcem odchádzať s rovnakým pocitom...
...že život bol krásny.