nedeľa, 23. októbra 2016

Marián a Ripka

S Jurajom máme spoločných priateľov len málo. Juraj, to je môj muž, predtým som ho označovala "vtipkár". Nieže by humor stratil, to nie, ale keď ja som odtajnená, tak nech je tu spravodlivosť. Spoločných priateľov predstavuje napríklad dvojica Marián-Ripka. Rada by som ich teraz predstavila, pretože za to stoja.
Marián je hudobník, novinár a bojovník preveľký. Hrá v skupine Solid Move na saxofóne. O hudbe a nástrojoch, koncertoch a hudobníkoch rozpráva vždy so srdcom. Mariánov životný štýl mi je sympatický. Svoj čas rozdeľuje medzi činnosti, ktoré majú zmysel a vytváraním ich prienikov robí vždy len to, čo ho baví. Tak to vidím ja a trochu mu aj závidím. Cestuje, píše články kedy chce a o čom chce. Je veľmi kritický, pomenúva veci z jeho pohľadu pravými menami a veru, niekedy mu naozaj chýba zľutovanie. Obaja máme radi prírodu, čili, ktorého vzorku nosíme so sebou na kľúčenke a dobré jedlo. Preto ma potešilo, že Marián založil stránku Zápisky gastronauta a píše recenzie na navštívené gastrozariadenia. Keby som potrebovala radu, kam na stretnutie, kávu, obed, obrátim sa určite naňho. Musím však povedať ešte jednu dôležitú informáciu. Marián má priateľku, ba až partnerku, pre ktorú by viditeľne spravil všetko na svete. Aj do Ikey s ňou chodí!
Niet divu, pretože Mariánovou Ripkou je práve naša kamarátka Kristínka.
Ako to pomenovanie vzniklo, zatiaľ nevieme, ale už sme sa dozvedeli aspoň, že Ripka sa vlastne volá Stanka. Obídem túto zapeklitosť a radšej, ako v nejakom psychologickom teste, hneď vysypem tri prívlastky, ktoré mi v súvislosti s ňou prvé prídu na myseľ: je šarmantná, pozorná, empatická. Je učiteľka slovenčiny, má rada pekné veci a rozpráva veľmi kultivovane. Nemožno ju nemať rád. Poznáme sa relatívne krátko, stretávame sa len vo štvorici na prechádzke so psom, na obede, hoci raz sme boli aj 4 dni na výlete v Mikulove, ale vždy sa cítim uvoľnene a slobodne. Nepotrebujem mať ani silou-mocou uprataný byt, keď majú prísť na návštevu. Majú zvyk priniesť kvet v kvetináči, hoci vedia, že ja nie som veľká pestovateľka. Keď si vezmú koláčové pozostatky, nádobku vrátia s čokoládou. Myslím, že toto sú iniciatívy Kristínky. Najdôležitejšie však u nej je, že sa vyznačuje vysokou mierou chápavosti. Už keď sme sa po prvýkrát stretli samé dve v kaviarni, nevychádzala som z údivu nad sebou, ako som jej bez zábran vyložila na stôl zopár svojich životných tajomstiev. A keď si budem chcieť kúpiť najnepotrebnejšiu zbytočnosť na svete len preto, že sa mi páči, hádajte, komu zavolám.
Včera naši spomínaní priatelia priniesli aj víno. Vo vínach sa veľmi nevyznám, asi preto ma na etikete prekvapilo, že okrem vlastností ako akostné značkové suché bolo aj, že víno s prívlastkom neskorý zber.
Marián a Ripka sú tiež takí kvalitní značkoví priatelia s prívlastkom inšpiratívni. Pre mňa najvyššie z možného.

štvrtok, 9. júna 2016

Malá radosť dnešného dňa

Snívalo sa mi o Natálii. Vlastne ani nie priamo o nej, ale vystupovala v pozadí. Natália bola čas od času moja veľmi dobrá priateľka. Potom prišlo obdobie, že som netušila, čo sa deje. Avšak v čase, keď bola takpovediac čitateľná, súznela so mnou najviac zo všetkých. Páčili sa nám rovnaké veci, knihy, filmy, milovali sme papiernictvo, perá, zošítky, látky... Nebolo treba slov, skoro nikdy. Natália mala priateľa, s ktorým zbierali pierka. Založili si jeden zošit, kam ich lepili. Obsahoval aj kresby a popis, kde pierko našli a akému letáčikovi patrí. Nálezy boli z rôznych kútov sveta. Trochu som im závidela, že nápad nie je môj. Uvažovala som, že si vytvorím herbár, potom že budem skúmať stromy a lepiť si kúsky ich kôry a listy. Napokon žiadna ilustrovaná (ani iná) databáza nevznikla. Dnes som si na zošit s pierkami spomenula hneď ráno, keď som chcela nastúpiť do auta. Jeden asi holub, mi na okne zanechal pozdrav. Ahoj, Natália, vravím.

streda, 8. júna 2016

Slzy majú tvar člnov

Asi pred týždňom sa v bratislavskom Artfore konal krst knihy Ryby nemajú nohy môjho obľúbeného islandského spisovateľa, ktorého meno je Jón Kalman Stefánsson. Nemohla som neísť. Jón Kalman je sympatický muž, má pekné ruky a čítala som všetky jeho doteraz preložené knihy, čiže tri. Prečo Jón a prečo Island?
V denníku N som sledovala knižné tipy a jedného dňa ma zaujal článok Jany Šlinskej z Martinusu o knihe Letné svetlo, potom príde noc. Stačilo pár viet, aby som si ju hneď objednala a prečítala.

„Svet je plný snov, ktoré sa nikdy nesplnia, vyparia sa, potom sa ako rosa usadia na nebi a tam sa premenia na hviezdy na nočnej oblohe.“ 

Potom som hľadala a našla vydavateľstvo Dybbuk, ktoré vydalo český preklad dvoch (zatiaľ) častí trilógie Jóna Kalmana Stéfanssona.
Prvá má názov Ráj a peklo. Prostredníctvom islandských rybárov, ktorí sa v extrémne ťažkých podmienkach starajú o živobytie, nám autor prináša niečo neuveriteľne dojemné a hlboké.

"Šest mužů čeká ve člunu na ryby, které v moři plavou už sto dvacet miliónů let."

Chlapec stratil niekoho, kto mu rozumel - jediný. Bárdur si kvôli Miltonovmu Stratenému raju zabudol vziať kabát a v rybárskom člne na mori umrzol.

"Nic není sladké bez tebe."

Udalosť, v ktorej čítanie nepriamo spôsobí smrť, nás núti uvedomiť si, že bez kníh by sme neprežili.

"Peklo je nevědět, jestli je člověk živý nebo mrtvý..."

Téma
ako uniknúť márnosti a žiť inak, ako len čakaním na koniec, pokračuje aj v 2. dieli trilógie Smutek andělů. Chlapec musí počas najväčšej zimy, snehových búrok a víchric spolu s mlčanlivým poštárom Jensom doručiť zásielky do odľahlej časti Islandu. Snehovým vločkám, padajúcim husto na zem, hovoria smútok anjelov. Je ich ako ľudských prianí a snov o lepšom živote.

"Kdo nejde za svými sny, ztrácí srdce."

Tretia kniha trilógie Srdce človeka ešte v slovenčine ani v češtine nevyšla. Čakám na ňu už takmer rok. 

"Slzy se nedají navléct na šňůru a spustit jako třpytivé lano do temné hlubiny a vytáhnout ty, kteří zemřeli, třebaže měli žít."
  
Dnes, keď už niet kaviarne bez príbehu, keď aj chlieb zo supermarketu musí mať svoj vlastný príbeh, dnes čítam knihy Jóna Kalmana Stefánssona, ktoré sú bez strhujúceho deja, kde sa skoro nič neodohráva, žiaden úvod, jadro, záver... Napriek tomu ma niečo núti čítať a čítať. Stefánssonove knihy vytvoria atmosféru, že v teple panelákového bytu si chránim nos pred omrznutím, ba čo viac, volám na muža, chtiac mu zvestovať nejaké novinky. Zháčim sa včas. Hranica medzi skutočnosťou a snívaním je krehká.
Jón Kalman Stefánsson hovorí: "Ak môžete popísať román niekoľkými slovami, prečo sa obťažovať čítaním?"
Ja len dodávam, že nech by som povedala alebo napísala o jeho románoch čokoľvek, nikdy sa nepriblížim k zážitku, ktorý poskytujú. Možno sa niekomu spomínané knižky môžu zdať depresívne, samý sneh, fujavica, rozbúrené more, vyhasnuté životy... Je to však len prvý plán. Smútok a radosť majú podľa autora rovnaké korene.
Vo svojich dielach, a to spôsobom naozaj výnimočným, hľadá odpovede na otázky ako:

"Žili sme tak, ako sme mali žiť? Zradili sme samých seba tým, že sme nenasledovali naše sny?
Čo je lepšie ako dobrá voňavá káva skoro ráno, keď sa nebo ešte len prebúdza? A kde je život, ak nie v bozku?

štvrtok, 26. mája 2016

Hovoril mi Zďenka

Chcela by som bez pátosu napísať niečo o svojom otcovi. Je to ťažké, pretože sme nemali vzťah ako v literatúre býva medzi otcom a dcérou. Také čosi, že ako sme spolu chodili na ryby alebo ako ma učil niečo stružlikať či sa bicyklovať, v pamäti nemám.
Ako jediná dcéra v rodine som bola pravdepodobne rozmaznaná a ako dospievajúca zase mimoriadne kritická a neznesiteľná. Musela som doma hlásiť, kam idem, kedy prídem a otcovi zvlášť aj to, či tam budú chlapci. V Bulharsku rozzúrený priletel za mnou na pláž, kde som sa zhovárala s miestnym plavčíkom. Energickou gestikuláciou mu vysvetlil, že mám len pätnásť rokov a ja som sa hanbila až po korienky vlasov. Vždy niečo zahlásil, čo sa mi zdalo staromódne, ak nie priamo trápne. Málo sme sa rozprávali, preto k nejakým citovým výlevom alebo aspoň náznakom prejavu vzájomnej lásky nedochádzalo. Napriek tomu dotváral môj domov, ktorý bol bezpečný a teplý.
Otec bol elektrikár, inštalatér, zámočník a všetko možné v jednom. Budem si ho pamätať s koženou taškou na pleci, preplnenou náradím až k prasknutiu, ťažkou, že sa musel nakláňať hádam aj o 45 stupňov. Čo nedokázal opraviť, nespravil už nikto. Okrem toho bol kráľom recyklácie. Z odložených súčiastok a hlavne z nájdeného haraburdia konštruoval rôzne praktické veci neopakovateľného dizajnu. Na dvore si postavil malú udiareň a domov chodil napáchnutý. Uťahoval si z mamy a na mňa žmurkal, aby som stála na strane jeho lacného vtipu.
Potom som dospela a otec zostarol. Presťahovali sa a ja som k nim chodila už len na návštevu.
Keď sa blížil jeho odchod, veľmi intenzívne som to vnímala a zrazu mi bol bližší ako kedykoľvek predtým.
Chcela som napísať niečo o svojom otcovi, ale je to ťažké, pretože on tu už nie je a to podstatné vlastne ani nejde zachytiť.
Iba lovím spomienky a nedochádza mi, že keď najbližšie k nim domov prídem, bude tam viac prázdna. Žiadna huspenina, škvarky pre Ďurka, žiadne dohadovanie, čo sa bude variť. Napokon mi bude chýbať všetko, nad čím som len prevracala oči.
Jedno mi je ale jasné, už mi nikto nepovie Zďenka.